Avšak nie je ani tak dôležité, čo tieto slogany znamenajú, ba dokonca či vôbec niečo znamenajú. Mnoho ľudí prijalo postmodernizmus, pričom nikdy nepočuli tento výraz, ba ani nevedia, s čím sa spája. Narastajúci súhlas s alternatívnou medicínou v rámci lekárskej starostlivosti na Západe je klasickým príkladom toho, že hmlistá filozofia takéhoto postmodernizmu môže so sebou prinášať vážne následky. Dôkazom toho, že ľudské presvedčenie má svoje viditeľné dôsledky, je aj nasledujúci príbeh prevzatý zo života.

Istá žena po tridsiatke sa jedného rána zobudí s veľkou bolesťou brucha. Bolesť je taká intenzívna, že žena len ťažko vstane z postele. Užije nejaké lieky proti bolesti a snaží sa zaspať, ale bolesť neustupuje. Zmocňuje sa jej čoraz väčší nepokoj, tak sa rozhodne zavolať lekárovi. Telefón dvíha istá zdravotná sestra, pričom sa láskavo pýta ženy, aké príznaky svojho zhoršeného zdravotného stavu cíti a čo predtým, než sa začala cítiť zle, robila.

Potom ošetrovateľka oznamuje žene, že jej v podstate nič vážne nie je. Nemusí ísť k lekárovi ani brať lieky. Namiesto toho môže sama vyšetriť svoje telo a porozumieť bolesti, ktorá ju trápi. Skutočným zdrojom jej problému je stres a príčinou bolesti je nepokoj. Žena potrebuje nadviazať kontakt so svojím vnútorným ja a získať poznanie o tom, čo jej organizmus napovedá. Potrebuje dvoj- až trojdňový relax, sústredenie na svoju osobu a potom sa všetko zlepší. Môže to byť naozaj rozhodný okamih v jej živote, lebo sa dozvie viac o sebe a o tom, ako sa má započúvať do svojho vlastného vnútra.

Žena našťastie nepodľahne návrhu ošetrovateľky a rozhodne sa porozprávať ešte s niekým. Nakoniec si dohovorí návštevu u lekára, ktorý u nej objaví obrovský nádor na vaječníku a odporúča okamžitú operáciu. Nádor je veľmi jemný a puká hneď po odstránení. Keby praskol v tele ženy, následky by mohli byť oveľa vážnejšie - v lepšom prípade poriadna infekcia, v horšom smrť. Po následnej operácii bolesť zmizla a ochorenie sa viac nevrátilo.2

Incidenty tohto druhu sú priamym dôsledkom postmodernistického myslenia. Ošetrovateľka si osvojila niekoľko novátorských prístupov týkajúcich sa zdravia a liečenia, ktoré sú dnes široko propagované dokonca aj v akademických inštitúciách. Vyše 80 zdravotných škôl organizuje prednášky týkajúce sa metódy liečenia dotykom (angl. Therapeutic Touch), jednej zo špecifických foriem alternatívnej terapie, o ktorej budeme hovoriť neskôr. Väčšina amerických lekárskych univerzít zapája do svojho programu kurzy alternatívnej medicíny, ktorým však chýba väčšia kritická analýza.3 Programy wellness, realizované pri nemocniciach, zahŕňajú celý rad alternatívnych terapií ako taiči, joga, qigong či meditácia. Ako sa vôbec niečo také mohlo stať v čase modernej medicíny založenej na vedeckých dôkazoch a výskumoch, ktoré sa experimentálne potvrdzujú? Odpoveď čiastočne nájdeme v postmodernistickej argumentácii, ktorá sa využíva na propagovanie alternatívnej medicíny v spoločnosti čoraz väčšmi akceptujúcej postmodernistickú ideológiu.

 

Alternatívna medicína a postmodernizmus

Postmodernizmus nie je zdrojom myšlienok, ktoré by vytvárali základy nekonvenčnej medicíny. Je skôr trójskym koňom, ktorý so sebou prináša terapiu pochybnej kvality snažiacej sa zviditeľniť v zdravotných strediskách a univerzitných centrách. Dnešná medicína už dlhší čas prichádza do kontaktu s názormi, ktoré z veľkej časti pramenia z nekonvenčnej medicíny. Boli však zamietnuté z viacerých vážnych vedeckých dôvodov. Za alternatívnu medicínu sa často označuje také široké spektrum aktivít, medzi ktoré patria aj základné a účinné prístupy k zdraviu ako diéta, relaxačné cvičenia a techniky. Napriek tomu v mnohých prípadoch jej zástancovia nedokážu objektívne preukázať, že ich metódy terapie sú účinné. V postmodernistickej klíme je však ťažké slobodne kritizovať nepotvrdené teórie, ktoré často alternatívnu medicínu sprevádzajú.

Navyše postmodernizmus odmieta mnohé spôsoby, ktorými hodnotíme určitý pohľad na svet (alebo medicínsku terapiu). Z tohto dôvodu chybné výskumy majú rovnakú hodnotu ako výskumy riadne zorganizované a kontrolované. Podobne vyzerá situácia, ak vezmeme do úvahy postmodernistické spochybnenie jestvovania pravdy: argumenty odporcov alternatívnej terapie nemajú vtedy väčšiu váhu, než pokrikovanie stúpencov jedného náboženstva na druhých. Takmer všetko môže nadobudnúť vierohodnosť v časoch, keď sa vedecká metodológia pokladá len za kultúrne bremeno západoeurópskej civilizácie.

 

Posun paradigmy

Postmodernizmus vyzýva zmeniť radikálne spôsob, akým myslíme. Jeho rečníci argumentujú tým, že skutočnosť nie je až taká jednoznačná, ako sme sa doposiaľ domnievali. Tvrdia, že pojem objektívnej skutočnosti je len metafora, ktorá má pomôcť vo vzájomnej komunikácii. Takáto vízia skutočnosti nahráva alternatívnej medicíne, čo v prípade modernizmu nebolo nikdy možné. Namiesto hľadania pravdy postmodernizmus vyhlasuje, že všetko je (alebo naopak nič nie je) pravdou.

Doktor medicíny Brugh Joy upozorňuje na skutočnosť, že ľudia majú rôzne názory, a dodáva: „Ozajstné znepokojenie nevyvoláva ani tak to, že títo ľudia stelesňujú určité rozpory, ako zásadný fakt, že žiaden z ich vieroučných systémov nereprezentuje realitu. Ide o nejasne vykonštruované pojmy, ktoré vznikli z malej časti potenciálu ľudského rozumu."4 V zrieknutí sa experimentov spojených s poznávaním reality a akceptovaním jestvovania mnohorakých skutočností Joy pozoruje vážne implikácie: „Na tejto úrovni vedomia môžeme stvoriť všetko, čo len budeme chcieť."5

Dolores Kriegerová, spoluautorka spomenutej metódy liečenia dotykom, priznáva, že nový spôsob pohľadu na realitu priniesol tejto praktike úžitok a zvýšil o ňu záujem.6 Jean Watson, bývalý predseda National League for Nursing,7 v prednáške Postmodernistická liečba (Postmodern Nursing) vyjadril výzvu „znovu radikálne premyslieť" otázky týkajúce sa zdravia a liečenia, čo by „znamenalo prevrat v ich doterajšom chápaní".8 Deepak Chopra, najlepšie sa predávajúci „zdravotný" guru, vyzýva, aby sme prijali „úplne nový pohľad na svet", čo nám prinesie „závdavok novej skutočnosti".9 Istý stúpenec alternatívnej medicíny usilujúci sa voviesť ju do centrálneho systému ochrany zdravia vyhlasuje: „Musíme zmeniť spôsob, akým nazeráme na skutočnosť."10

Táto zmena pohľadu na svet je zhodná s „paradigmatickou retransformáciou" a „nadchádzajúcou revolúciou" hnutia New Age.11 Toto hnutie hovorí o alternatívnej medicíne ako o hodnovernej z dôvodu mnohých spoločných záujmov. Zatiaľ čo obsah teórií podporujúcich alternatívnu medicínu nemusí byť vždy postmodernistický alebo v súlade s New Age, oveľa viac zodpovedá postmodernizmu než modernizmu. Stúpenci alternatívnej medicíny často používajú tri postmodernistické argumenty (najprv ich uvediem, neskôr ich rozoberiem podrobnejšie):

1. Zástancovia alternatívnej medicíny spochybňujú výsledky biochemickej medicíny, pričom argumentujú tým, že je to jediné ovocie západnej, tzn. modernistickej mentality, ktorá je materialistická, ovládaná a propagovaná mužmi a neľudská;

2. Argumentujú, že kritika alternatívnej medicíny pochádza predovšetkým z lekárskeho „establišmentu" a má za cieľ eliminovať kultúry „marginalizované" západnou spoločnosťou;

3. Usilujú sa nahradiť objektívne, racionálne a experimentálne údaje - ktoré sú základom pre uznanie hodnoty terapie - novou zásadou: osobnou skúsenosťou.

 

1. Odmietnutie medicínskeho modelu

Pre postmodernizmus je príznačné, že odmieta modernistický pohľad na skutočnosť. Stúpenci alternatívnej medicíny bagatelizujú alebo vylučujú možnosť biochemického modelu medicíny. Medicína éry modernizmu sa sústredila na fyzické aspekty zdravia a choroby. Je redukcionistická v predpoklade, že čím väčšmi sme schopní porozumieť biochemickým reakciám ľudského organizmu, tým lepšie sa môžeme starať o zdravie a liečiť choroby. Z tohto dôvodu sa sústreďuje na analýzu biologických tekutín a tkanív pri diagnostikovaní chorôb a na vykonávanie rádiologických zobrazovacích metód a fotografií s použitím najmodernejších technológií. Zdravie sa prinavracia neopodstatnene dávkujúc chémiu, alebo vykonaním chirurgickej korekcie chorých tkanív.

Niekedy súčasná medicína preceňuje fyziologické aspekty zdravia, pričom nedoceňuje podiel emocionálneho, duševného a duchovného rozmeru človeka a taktiež medziľudských vzťahov. Interakcie s dnešným systémom zdravotnej starostlivosti často sprevádzajú chladné, neľudské skúsenosti.12 Ľudia majú zlý postoj k súčasnej medicíne, pretože nespĺňa ich vysoké očakávania. Cítia sa potom frustrovaní a to ich vedie k tomu, že väčšmi dôverujú rôznym prehnaným a zveličeným tvrdeniam. Postmodernizmus má v sebe prvok určitého protestu, čo spôsobuje, že alternatívna medicína sa pre niektorých ľudí stáva príťažlivá.

Istá liečiteľka používa liečenie dotykom, aby sa prinavrátila zo „sveta technológie", „mechanického a zredukovaného jazyka" a „mechanického liečenia" naspäť k „liečiteľskému umeniu".13 Dobre známy učiteľ japonskej terapie reiki odvolávajúcej sa na životnú energiu sa domnieva, že obracať sa na lekárov so žiadosťou o pomoc môže byť pre naše zdravie nepriaznivé. „Hlavné poslanie, ktoré si dostal," poznamenáva, „je vyjsť zo seba, aby si sa uzdravil a dal niekomu inému tvoju silu prinavracať zdravie. V priebehu tohto procesu si mohol ľahko pocítiť stratu svojej ‚životnej sily‘, čoho následkom je pocit bezmocnosti, smútku a prehry."14

Formulujúc to slovami austrálskej liečiteľky praktizujúcej prírodnú medicínu: „redukcionistická medicína" má za následok „dlhodobú vleklú chorobu, závislosť od subjektov ‚vydávajúcich‘ lieky a od chirurgie. (Kontrola nad prírodou je charakteristickou črtou vedy, v ktorej dominuje patriarchálna kultúra). Jej dôsledkom je slabá kvalita života a obrovské náklady pre pacienta aj spoločnosť."15 Vedecké odpovede nie sú o nič lepšie ako iné, lebo sú jednoducho odrazom vedeckej paradigmy, v ktorej „dominujú muži, ktorá je exkluzívna, autoritatívna, lineárna a nepružná."16 Postmodernisti nepočítajú s reformou modernistických paradigiem. „Takéto paradigmy treba (už na úrovni podvedomia) zamietnuť."17

Postmodernizmus zároveň ohlasuje „návrat k mentalite starých dobrých časov". Stúpenci alternatívnej medicíny tvrdia - napokon pravdivo - že svoje postrehy čerpajú zo starovekého lekárstva. Vo svojich pokusoch zavrhnúť súčasnú medicínu mnohí z nich vyhlasujú, že ľudský život bol zdravší v prírodnejších a menej civilizovaných podmienkach.18 Tento postoj je podporený postmodernistickým pretváraním histórie, stojac v protiklade s dobre zdôvodnenými faktmi.19

Deepak Chopra používa postmodernistickú analýzu, aby mohol využiť obe proti sebe stojace stránky argumentácie. Tvrdí napríklad, že „v minulosti sa ľudia dožívali vysokého veku, lebo ťažko pracovali a ich život bol menej stresujúci."20 Avšak na inom mieste tej istej knižky (aby podporil svoje tvrdenie, že ľuďom musia vyhovovať terapie, ktoré propaguje) zastáva názor, že „predchádzajúce pokolenia viedli menej vydarený život, zomierali v mladšom veku, a to z dôvodu drsných životných podmienok".21

Postmodernistickí stúpenci alternatívnej medicíny vykresľujú súčasnú medicínu ako projekt, pre ktorý je charakteristický bezduchý chróm, betón a nehrdzavejúca oceľ. Alternatívna medicína je naopak prezentovaná ako upokojujúci, múdry návod, ktorý nám zanechali staroveké národy. Postmodernistickí kritici majú k tomu niekoľko oprávnených pripomienok. Lekárska komunita si dobre uvedomuje, že v niektorých otázkach sa medicína vzdialila od svojich humanitárnych a duchovných koreňov. Nie je to však dôvod, aby sme zavrhli celú dnešnú modernú medicínu. Aj keď veda môže viesť k dehumanizácii, materializmu a neosobným vzťahom, neznamená to, že takéto dôsledky sú nevyhnutné. Narastajúca dlhovekosť a zdravie mnohých západných spoločností je potvrdením prospechu vyplývajúceho z používania vedeckých zásad v medicíne a vo verejnom zdravotníctve. Nekritické nahrádzanie dobre prepracovaného, overeného vedeckého myslenia intuitívnou múdrosťou starovekých národov neprinesie úžitok pre zdravie človeka.

 

2. Hlas „marginalizovaných"

Postmodernisti často vyhlasujú, že hovoria v mene marginalizovaných či utláčaných skupín. Vyjadrujúc sa k postmodernistickému liečiteľstvu Watson zdôraznil, akým spôsobom medicínsky model marginalizoval liečiteľstvo a s ním spojený „model lekárskej starostlivosti". Iní adepti liečiteľstva nachádzajú v takejto marginalizácii spoločnú rovinu s predstaviteľmi alternatívnej terapie: „Aby si konvenčná medicína mohla zachovať dominantnú pozíciu, podriadila si pre výkon svojej práce nevyhnutnú analogickú činnosť - liečiteľstvo - a vylúčila alebo obmedzila vplyv prírodných terapií, prezentujúc jedno i druhé ako falošnú konkurenciu."22

V postmodernizme sú názory spoločenským a nie racionálne zdôvodneným a ustanoveným výtvorom. Odmietnutie tej či onej terapie sa nevníma ako rozhodnutie založené na vedeckých dôkazoch, ale ako mocenské rozhodnutie. Watson konštatuje, že veda, ktorá je taká dôležitá vzhľadom na ochranu ľudského zdravia, je „systematicky vytláčaná z ľudského vedomia" skrze predsudky voči súčasnej epoche.23 Avšak nie je pravda, že by ľudia zo Západu vo všeobecnosti neboli presvedčení, že za všetkým sú energetické polia, len preto, že súčasní vedci pokladajú tento názor za marginálny.24 Podobne je to aj s ajurvédou,25 ktorá údajne ustúpila do úzadia z dôvodu „storočia cudzej nadvlády v Indii"26 - veď v súčasnosti, po uplynutí vyše polstoročia po získaní nezávislosti, až 75 percent preparátov, odporúčaných ajurvédskymi špecialistami v Indii, sú súčasné farmaceutiká.27

Častou odpoveďou na výzvu, aby alternatívne terapie boli vedecky zdôvodnené a uznané, je konštatovanie, že nekonvenčná medicína je pod dvojitým tlakom. Kolektív profesorov medicíny Univerzity Colorado sa zhromaždil, aby ocenil výskumy týkajúce sa liečby dotykom. Záver, ktorý profesori sformulovali, znel, že „nie je dostatok údajov - tak kvalitatívnych ako kvantitatívnych - na to, aby bolo možné túto metódu uznať za špecifický a účinný spôsob liečenia".28 Zároveň profesori odporučili, aby sa táto praktika nevyučovala nasledujúcich dvadsať rokov, až kým nebudú zhromaždené dostatočné dôkazy na to, aby sa mohla právne uznať. V odpovedi dekan istej zdravotníckej školy vyhlásil: „Chceli by sme si predstaviť celé naše telo ako racionálne a založené na vede, ale len 15 percent medicínskych intervencií je podoprených solídnymi vedeckými dôkazmi."29 Podobné názory sa formulujú aj ohľadne medicínskej praxe.30

Postmodernisti argumentujú, že alternatívne terapie sa odsúvajú na okraj aj preto, lebo sa od nich očakáva, aby boli na úrovni štandardov, ktoré nie sú dosiahnuteľné ani pre konvenčné terapie. Okrem toho zastávajú názor, že terapie sa prijímajú alebo odmietajú nie na základe vedeckých hodnotení, ale skôr podľa toho, či terapia zodpovedá dominujúcej paradigme v medicíne. Nezávisle od toho, či je to pravda alebo nie, odpoveďou na takéto praktiky musí byť podpora lekárskej a ošetrovateľskej praxe na základe hodnoverných predpokladov. Akceptovanie všetkých terapií, nezávisle od vedeckých dôkazov, alebo odmietnutie vedeckého prístupu pri vykonávaní rozhodnutí týkajúcich sa ľudského zdravia, vystaví pacientov riziku neúčinných a potenciálne škodlivých terapií.

Kým odpoviem na výrok týkajúci sa spomenutých 15 percent, musím oceniť jeho korektnosť tým skôr, že postmodernistická otvorenosť voči všetkým názorom znižuje význam a potrebu hodnotiť formulované názory. Názor, že len 15 percent medicínskych rozhodnutí sa vykonáva na základe dôkazov, sa týka správy Office of Technology Assessment z roku 1978.31 Osoba, ktorá pôvodne tento názor uviedla, však priznala, že to bol spontánne uvedený údaj pochádzajúci z britského anketového výskumu uskutočneného v rokoch 1960 až 1961, ktorému sa podrobilo 19 lekárov.32 Tento názor mal podnietiť i ostatných odborníkov, aby hľadali pevnejšie základy pre klinické rozhodnutia, ktoré konajú lekári. Vedci sa ujali tejto výzvy. Nakoniec medicína aj ošetrovateľstvo značne rozvinuli svoj dôkazový materiál za posledné desaťročia. Posledné výskumy názorne ukázali, že väčšina klinických rozhodnutí, ktoré vykonávajú lekári, sa môže podoprieť vedeckými dôkazmi.33

Použiť údaje zo šesťdesiatych rokov na hodnotenie lekárskej praxe z rokov deväťdesiatych je nemiestne. Takýto druh postmodernistickej argumentácie odvracia našu pozornosť od potreby overovať fakty. Spôsobuje, že ľudia začnú pociťovať súcit voči „odsunutým na okraj" a sú náchylní odmietať názor „establišmentu". Takýmto spôsobom postmodernistická ideológia vyvracia fyzikálne dôkazy v medicíne.

Jedna vplyvná liečiteľská príručka odporúča akceptovať liečbu dotykom ako spôsob „oslavovania rozmanitosti, ktorá jestvuje medzi nami. (...) Liečba dotykom je zakorenená vo filozofii Východu. Človek západnej orientácie očakáva skúmanie, ktoré by vysvetlilo pôsobenie takejto praktiky. Naopak, ak to funguje, človek s východným myslením nemá potrebu dokazovať, ako to funguje. Myslenie východu nezaujíma, ako to funguje, ale jedine to, že to funguje".34 Nie je tu však nijaká zmienka o tom, ako vieme, že „to pôsobí".

Postmodernistický spôsob myslenia o vede a medicíne je ohrozením pre verejné zdravie. Deepak Chopra sa nadchýna konštatovaním, že len keď človek prijme ajurvédsky spôsob myslenia, „nebude už viac spútaný spoločenskými názormi na to, čo má robiť, hovoriť, myslieť si a cítiť."35 Výťažky z hada, zázračné metódy liečenia, púšťanie krvi a iné podobné praktiky sa začnú rozmáhať, keď sa od žiadnej lekárskej metódy nebude vyžadovať zdôvodnenie jej tvrdení.

 

3. Dôvera založená na skúsenosti

Chopra prisudzuje vyššiu prioritu skúsenosti ako rozumu. „Často sa prána definuje ako ‚životná sila‘, ale dôležitejšie ako jej definícia je získať skúsenostné poznatky o nej."36 V inštrukciách komentujúcich niektoré cvičenia konštatuje: „Týmito tromi podobnými spôsobmi, ktoré sa tu predstavujú, ľahko dosiahneš realizáciu svojich zámerov, bez zapojenia svojho ega a racionálneho spôsobu myslenia."37

Postmodernistickí stúpenci alternatívnej medicíny argumentujú, že terapie sa nemôžu hodnotiť na základe objektívnych dôkazov či kvantitatívnych výsledkov. Tvrdia, že rozhodujúca je osobná skúsenosť. Dolores Kriegerová svojich čitateľov nabáda: „Liečenie dotykom funguje. (...) Môžete ho používať; každý, kto sa chce naučiť liečiť dotykom, to môže dosiahnuť. Musíš len sám zakúsiť, že toto tvrdenie je pravdivé. A preto ťa nabádame: SKÚS."38

Hoci Kriegerová tvrdí, že poznatky získané skúsenosťou sú kľúčom k hodnoteniu terapie, každá šarlatánska liečebná metóda, ktorá bola kedy vymyslená, má svojich stúpencov, ktorí si myslia, že im pomohla!39 Dobre známe sú nepotvrdené správy o osobách levitujúcich počas meditácie, alebo šamanoch, ktorí dokážu vyliečiť z rakoviny. Zvláštne je však to, že keď sa tieto prípady zoberú do laboratória, výsledky sa nedajú zopakovať.

Je na to vymyslený aj zvláštny názov: fenomén nesmelosti. Nepotvrdené zdroje zohrávajú určitú úlohu v evidencii nových výsledkov v klinickej praxi. Preto priebeh choroby jednotlivých osôb je pre lekárov klinickej praxe dôležitý. Ojedinelý nepotvrdený prípad je však príliš málo - vzhľadom na štandard súčasnej medicíny - napriek postmodernistickým výhradám, že takýto názor je vyjadrením zaujatosti a predsudkov zo strany „establišmentu".

Zlepšenie stavu po podrobení sa terapii nie vždy znamená potvrdenie jej účinnosti. Efekt placebo je silný a všadeprítomný, pričiňuje sa čiastočne aj o to, že vysokokvalitné klinické pokusy sú komplikované a časovo náročné. To však neznamená, že skúsenosť nemá nijakú cenu. V živote je to tak, že niektoré veci musíme zakúsiť viackrát, kým im dokážeme porozumieť a ohodnotiť ich. Pravdepodobne si musíme niekoľkokrát zahrať golf, kým pochopíme, prečo ho niektorí ľudia majú tak radi. Ak by však osobná skúsenosť mala byť najlepším spôsobom, ako sa dozvedieť, či terapia pôsobí, skončilo by to tak, že by sme na sebe testovali neoverené terapie, ba dokonca škodlivé. Pri dobrom šťastí by sme premárnili len náš čas a peniaze. Predchádzajúce ohodnotenie potenciálnych terapií potrebujeme na to, aby sme experimentovali len s relatívne bezpečnými a účinnými praktikami.

Úloha hodnotiť terapiu a lekárske produkty je v kompetencii niekoľkých vládnych agentúr a profesionálnych organizácií. Hoci na trhu vládne zásada: „nech si klient dáva pozor", farmaceutický trh by mala riadiť zásada: „nech si predajca dáva pozor"40. Predpisy chrániace konzumenta existujú práve kvôli tejto zásade. Málokto by mohol tvrdiť, že medicína sa nemusí regulovať v situácii, keď vzniká takéto vážne ohrozenie zo strany falošných terapií. Prijatie regulácie medicínskych praktík a liekov síce vyžaduje, aby vláda mala v tejto oblasti určité právomoci, napriek tomu odporúčame neexperimentovať so všetkým na vlastnú päsť a súhlasiť s tým, aby niekto iný mal možnosť vykonávať takéto testy.

Postmodernistické odmietnutie všetkých foriem autority a podozrievavosť voči vládnym inštitúciám a právnym normám vedie stúpencov alternatívnej medicíny k vyhnutiu sa zodpovednosti za svoje terapie. Dana Ullman, vedúci Nadácie pre vzdelávanie a výskum v oblasti homeopatie (Foundation for Homeopathic Education and Research), odmieta regulácie týkajúce sa ochrany zdravia z nasledujúcich dôvodov: „Je smutné, že v tejto slobodnej krajine sa niektorí ľudia snažia ‚ochrániť‘ iných pred vykonávaním vlastných rozhodnutí v oblasti medicínskej starostlivosti. Dúfame, že pri vstupe do 21. storočia, keď čoraz viac štátov zakusuje ‚glasnosť‘ (rus. otvorenosť) a ‚perestrojku‘ (rus. prestavbu), Amerika sa opäť zaviaže dodržiavať skutočnú slobodu a skutočnú demokraciu."41

Následky takéhoto prístupu k lekárskej starostlivosti sa potvrdili pri jednej súdnej záležitosti, v ktorej pôrodnú asistentku, stúpenkyňu homeopatie, obvinili z diletantizmu počas asistovania pri pôrode v americkom štáte Maine.42 Keď jeden z novorodencov prišiel na svet, zakrátko začal ťažko dýchať. Vtedy pôrodná asistentka dala do úst dieťaťu tabletku homeopatického prostriedku z vavrínovca lekárskeho s presvedčením, že to napraví problém s dýchaním. Po desiatich minútach prišiel lekár z oddelenia a nasadil dieťaťu kyslíkový prístroj. Avšak pôrodná asistentka dala dieťaťu prístroj na pár sekúnd dole, aby mu mohla podať homeopatickú tekutinu Nature's Rescue. Táto tekutina obsahuje 27 percent alkoholu a ako niektorí veria, stimuluje životné funkcie detského organizmu.

Pôrodný lekár na súde vypovedal, že podanie tabletky, tekutiny alebo alkoholu novorodencovi je z pohľadu lekárskej starostlivosti nesprávne. Sudca zistil, že „konanie obvinenej spôsobilo značné riziko vážneho poškodenia organizmu" dieťaťa. Súčasne ale rodinný lekár používajúci homeopatické preparáty a diplomovaná ošetrovateľka, ktorá takéto metódy taktiež používa, vypovedali, že pôrodná asistentka konala podľa štandardov homeopatickej praxe. Keďže obvinená sa nevzdelávala v oblasti medicíny, nemohla byť hodnotená podľa medicínskych štandardov. Sudca uznal, že sestra nebola vinná z diletantizmu, keďže jej vzdelanie v odbore alternatívnej medicíny spôsobilo, že si neuvedomovala nebezpečenstvo svojho konania. Hoci neznalosť zákona nie je nijakým ospravedlnením, zdá sa, že ignorancia v oblasti medicíny je dobrou výhovorkou pre osoby, ktoré sa v medicíne iba „hrajú"!

Príručky propagujú myšlienku, že každý z nás má rozhodovať o všetkom, čo sa týka jeho zdravia. Ako však môžeme činiť takéto rozhodnutia, keď je potrebné k tomu poznať tak veľa vecí z oblasti lekárskej starostlivosti? Zatiaľ čo reklama, v súlade so zákonom, nemôže uvádzať nepravdy či zavádzať ľudí, pre populárnu literatúru takéto predpisy nie sú záväzné. William Jarvis poukazuje na to, že „spoločnosť sa nachádza vo veľmi nepriaznivej situácii, keď dostáva falošné a neoverené informácie o liekoch z kníh, časopisov a článkov v tlači, z prednášok, audio a videokaziet, programov talk show atď. V takýchto vyhláseniach obyčajne nebýva zverejnený finančný záujem propagátorov týchto špecifík".43

Platíme vysokú cenu za postmodernistický zákon „definovať si vlastnú skutočnosť" cestou osobnej skúsenosti. Výsledkom tohto všeobecného odmietnutia autority je, že sa premárňujú miliardy dolárov, ľudia zakusujú škody a odvracajú sa od overených a účinných terapií.

 

Záver

Postmodernizmus stavia barikády proti kritickému hodnoteniu nekonvenčnej medicíny. Je iróniou, že stúpenci postmodernizmu podporujú svoje záujmy vedeckým výskumom, ale len do tej miery, ktorá podporí ich vopred prijaté tvrdenia. Keď získané výsledky nespĺňajú ich očakávania, podrobia vedeckú paradigmu kritike. Spochybňujú možnosť nestranných, opakovaných a kontrolovaných výskumov, nie sú ochotní dokazovať úspešnosť a bezpečnosť terapií, ktoré sami propagujú.

Hoci postmodernistická ideológia má abstraktný a teoretický charakter, predsa prináša so sebou praktické dôsledky. Propagovanie terapie v mene rozmanitosti nedáva možnosť odmietnuť tú či inú praktiku. Problém sa týka i akademických kurzov, ktoré propagujú neoverené a potenciálne nebezpečné terapie a bezdôvodným spôsobom zaťažujú študentov obrovským množstvom informácií v situácii, keď by stačil všeobecný prehľad daného problému. Je pravda, že treba poskytovať informácie o všeobecne používaných alternatívnych terapiách, ale v kontexte, ktorý dovoľuje triezvo hodnotiť tvrdenia o ich účinnosti. Zástancovia týchto neoverených terapií, ktorí ich propagujú len preto, lebo sú módne alebo finančne výhodné, majú v skutočnosti veľmi nízku mienku o profesionálnych odborníkoch z oblasti lekárskej starostlivosti.

Pochopenie postmodernistických argumentov pomôže tým, ktorí by sa rozhodli vydať svedectvo, vhodne reagovať v situácii, keď ich niekto bude chcieť využiť na propagovanie alternatívnych terapií. Ľuďom treba často pripomínať úlohu vedy pri stabilizovaní účinnosti a bezpečia takéhoto druhu praktík (hoci aj tu sa môžu vyskytnúť nedokonalosti). Postmodernizmus sa javí ako domček z karát postavený na mäkkom piesku rozmanitosti. Aby sme to všetko mohli postaviť na pevnú zem, potrebujeme aj trošku rozumu. Zdravie pacientov sa zachová, keď tí, čo budú vydávať svoje svedectvo, oprú svoje odporúčania týkajúce sa terapie o najlepšie dostupné vedecké dôkazy a nie o filozofiu, v ostatnom čase takú populárnu.

 

Poznámky:

1 Lilla, M.: The Politics of Jacques Derrida. New York Review of Books 6/1998, No. 45, s. 36-41

2 Tento príbeh, ktorý autorovi vyrozprávala poškodená, sa týka postmodernistických ideí, ale aj konania, ktoré sa nezhoduje s profesionálnou etikou. Nesnaží sa nám však nahovoriť, že postmodernizmus alebo alternatívna medicína musí nutne viesť k zneužitiu. Uvedený príbeh iba ilustruje ohrozenie súvisiace s implementáciou postmodernistických názorov do oblasti lekárskej starostlivosti.

3 Wetzel, M. S., Eisenberg, D. M., Kaptchuk, T. J.: Courses Involving Complementary and Alternative Medicine at US Medical Schools. The Journal of the American Medical Association 9/1998, zv. 280, č. 9, s. 784-787

4 Joy, W. B.: Joy's Way: A Map for the Transformational Journey: An Introduction to the Potentials for Healing with Body Energies. J. P. Tarcher, Los Angeles 1982, s. 19

5 Tamže, s. 20

6 Kriegerová, D.: Accepting Your Power to Heal: The Personal Practice of Therapeutic Touch. Bear & Company, Santa Fe, NM 1993, s. 6-7

7 Inštitúcia udeľujúca oprávnenie pre zdravotnícke školy v Spojených štátoch amerických (pozn. prekl.)

8 Watson, J.: Postmodern Nursing. Presentation at Mount Carmel College of Nursing. Columbus, Ohio, 24. 10. 1994

9 Chopra, D.: Ageless Body, Timeless Mind: The Quantum Alternative to Growing Old. Harmony Books, New York 1993, s. 5, 7

10 Hernandez, M.: Integrating Alternative Medicine & Managed Care. Pre-Conference Symposium at the National Managed Health Care Conference 1997 (INFOCUS, 4. 4. 1997), audiokazeta No. 320-S3B

11 Levin, J. S., Coreil, J.: „New Age" Healing in the U.S. Social Science and Medicine 1986, zv. 23, No. 9, s. 889-897

12 Jarvis, W. T.: Allergy-related Quackery. New York State Journal of Medicine 1993, zv. 93, No. 2, s. 100-104

13 Wytias, C. A.: Therapeutic Touch in Primary Care. Nurse Practitioner Forum 6/1994, zv. 5, s. 91-97

14 Ray, B.: The „Reiki" Factor: A Guide to the Authentic Usui System. Radiance Associates, St. Petersburg, FL 1988, s. 16

15 McCabe, P.: Natural Therapies in Australia: A Nurse-naturopath's View. Nurse Practitioner Forum 6/1994, zv. 5, s. 114-117

16 Daniels, G. J., McCabe, P.: Nursing Diagnosis and Natural Therapies: A Symbiotic Relationship. Journal of Holistic Nursing 6/1994, zv. 12, No. 2, s. 184-192

17 Tamže, s. 186

18 Brewin, T. B.: Logic and Magic in Mainstream and Fringe Medicine. Journal of the Royal Society of Medicine 12/1993, zv. 86, No. 12, s. 721-723

19 Dixon, T.: Postmodern Impact: History. In: McCallum, D. (red.): The Death of Truth. Bethany, Minneapolis 1996, s. 126-142

20 Chopra, D.: c. d., s. 54, 82-83

21 Tamže, s. 69

22 Daniels, G. J., McCabe, P.: c. d., s. 185

23 Watson, J.: c. d., 24. 10. 1994

24 Russell, E. W.: The Fields of Life. In: White, J. W., Krippner, S. (red.): Future Science: Life Energies and the Physics of Paranormal Phenomena. Anchor Books, Garden City, New York 1977, s. 59-64

25 Indický lekársky systém rozvinutý v staroveku. Ajurvéda sa zaoberá fyzickým, psychickým a duchovným zdravím (pozn. prekl.).

26 Sharma, H. M., Chopra, D.: Maharishi Ayur-Veda: Modern Insights into Ancient Medicine. The Journal of the American Medical Association 5/1991, zv. 265, No. 20, s. 633-637

27 Cassileth, B. R.: The Alternative Medicine Handbook. W. W. Norton, New York 1998, s. 22-27

28 Claman, H. N.: Report of the Chancellor's Committee on Therapeutic Touch (CCTT). University of Colorado Health Sciences Center, Denver, Colorado 1994

29 Podľa Casper, D.: Healing Touch Wins Bout. Boulder Daily Camera, 25. 8. 1994, s. 1B, 3B

30 Haddad, A.: Ethics in Action: Acute Care Decisions. RN 1994, zv. 57, s. 21-23; Swackhamer, A. H.: It's Time to Broaden Our Practice. RN 1995, zv. 58, s. 50-51; Robbins, J.: Reclaiming Our Health: Exploding the Medical Myth and Embracing the Source of True Healing. H. J. Kramer, Tiburon, California 1996, s. 192; Krei­tzer, M. J.: Complementary/Alternative Medicine: Maximizing Opportunities and Minimizing Risks. Digest: Med Liability Risk Manage Newsletter 1998, No. 26, s. 1-8

31 Assessing the Efficacy and Safety of Medical Technologies. Office of Technology Assessment, US Congress, Washington D. C. 1978

32 White, K. L.: Evidence-based Medicine. Lancet 1995, zv. 346, s. 837-838

33 Ellis, J., Mulligan, I., Rowe, J., Sackett, D. L.: Inpatient General Medicine is Evidence Based. Lancet 1995, zv. 346, s. 407-410; Michaud, G., McGowan, J. L., Jagt, R. van der, Wells, G., Tugwell, P.: Are Therapeutic Decisions Supported by Evidence from Health Care Research? Archives of Internal Medicine 1998, zv. 158, s. 1665-1668

34 Carpenito, J. L.: Nursing Diagnosis: Application to Clinical Practice. Lippincott, Philadelphia 1995, s. 356

35 Chopra, D.: Perfect Health: The Complete Mind/Body Guide. Harmony Books, New York 1990, s. 24

36 Chopra, D.: Ageless Body, Timeless Mind: The Quantum Alternative to Growing Old, c. d., s. 261

37 Tamže, s. 99-100

38 Krieger, D.: c. d., s. 8

39 Jarvis, W. T.: Quackery: A National Scandal. Clinical Chemistry 1992, zv. 38, s. 1574-1586

40 Tamže, s. 1576

41 Ullman, D.: Discovering Homeopathy: Medi­cine for the 21st Century. North Atlantic. Berkeley, California 1991

42 State of Maine v. Sally Morrison, Superior Court Criminal Action Docket CR-96-27 (28. 1. 1997)

43 Jarvis, W. T.: c. d., s. 1574

 

Edičná poznámka:

Tento príspevok je upravenou a aktualizovanou verziou článku Postmodern Impact: Health Care uverejneného v publikácii McCallum, D. (red.): The Death of Truth. Bethany, Minneapolis 1996, s. 58-84. Do poľštiny ho preložil Piotr Tomasz Nowakowski.

 

Dónal P. O‘Mathúna, PhD. – prednášateľ na Dublin City University v Írsku a člen Centra pre bioetiku a ľudskú dôstojnosť (The Center for Bioethics and Human Dignity) v Chicagu.