Módne konšpirácie


Konšpiračné teórie sa spomínajú čoraz častejšie taktiež v oficiálnych médiách. Týkajú sa najmä atentátov, úmrtia politikov, živelných katastrof, epidémií a vedeckých objavov. Zdalo by sa, že sa budú najväčšmi rozširovať tam, kde je v spoločnosti prítomná nesloboda a nedostatok informácií, teda v totalitných režimoch či v rozličných uzavretých spoločenstvách, kde panuje obmedzená výmena informácií a zdeformovaná komunikácia. Skúsenosť je však opačná; ukazuje sa, že konšpirátorstvo sa v najväčšej miere šíri tam, kde sa každý môže voľne vyjadriť a kde funguje pohodlný prístup k informáciám. Potvrdzuje to i fakt, že za kolísku konšpirácií sa zvyknú označovať USA, kde sa dodnes napríklad špekuluje o príčinách násilnej smrti prezidenta Kennedyho. Konšpirácie sa teda šíria v takých podmienkach, kde si konšpirátor môže bez obáv otvorene dovoliť tvrdiť, že neverí vláde, novinám alebo tvrdeniam popredných predstaviteľov. Naproti tomu v čase informačnej negramotnosti či nedostatočného pohybu informácií nemôžu konšpirácie, hoci by aj vznikali, tak rýchlo obiehať medzi veľkou masou ľudí.

Obľuba konšpirácií súvisí taktiež so zmenou v očakávaní a uvažovaní ľudí. Stúpa dopyt po sofistikovaných systémoch a zápletkách, ale i po hľadaní „metavzorcov", teda toho, čo je „nad nami". Mnoho filmových diel s komplikovanou zápletkou, ako je napríklad Matrix, tvorí základ konšpiračných teórií („pravá realita je niekde inde, ako nám ukazujú"). Existujú konšpirátori, ktorí dokonca tvrdia, že sám film Matrix je zakódovaným posolstvom autorov o jedinej pravde tohto sveta, ktorú mocenské skupiny chcú skrývať. Filmový priemysel, sci-fi beletria, vrátane počítačových hier so svojou virtuálnou realitou, do ktorej sa nám ponúka úplne jednoduchý vstup, hrajú určite úlohu v presvedčení, že tento svet je viacvrstvový a že realita, ktorú každý deň prežívame, nie je niečím, čo by bolo uveriteľné.

Záľuba v konšpiračných teóriách nie je záľubou nudnou, a nie je preto náhoda, že k vzniku konšpirácií prispel určitou mierou i vyššie uvedený zábavný priemysel: „Ja sa tejto tematike venujem profesionálne od roku 1988, keď som začal svoje štúdium na univerzite, ktorá bola založená slobodomurármi - na Slobodnej univerzite v Bruseli. Tam bola obrovská knižnica, v ktorej bolo aj oddelenie Tajné spolky - Slobodomurárstvo, kde sa nachádzali zaujímavé texty taktiež z českého slobodomurárstva, hlavne v nemčine. Veľa času som venoval štúdiu tých vecí, lebo ma fascinovali,"1 tvrdí Daniel Solis, internetový publicista a známy zástanca konšpiračných teórií. Motiváciou pre štúdium týchto teórií teda primárne nemusí byť pocit nesúhlasu s touto spoločnosťou, ale jednoducho aj fascinácia vecami, ktoré sú svojou povahou tajuplné, zaujímavé a nejednoznačné.

 

Komunita priaznivcov konšpiračných teórií


Podrobnejšie zmapovať skupinu konšpirátorov v podstate ani nie je možné. Ide o ľudí, ktorých aktivity sa dajú zachytiť v absolútnej väčšine iba v internetovej sieti. Ak by sme predpokladali, že nemajú tendenciu meniť na webových stránkach svoje pohlavie, sú to zhodne muži a ženy, ktorí s najväčšou pravdepodobnosťou trávia na internete väčšie množstvo času ako bežný užívateľ. Treba dodať, že dokonca už aj do oblasti konšpirácií na internete vstúpili obchodné záujmy, a tak možno dnes nájsť i platené konšpiračné stránky. To by podporovalo predpoklad, že oblasť konšpirácií sa väčšmi blíži zábavnému priemyslu a pasívnemu konzumentstvu, než určitému aktívnemu ideovému presvedčeniu.

Ako som už spomenula, zástancovia konšpirácií fungujú a komunikujú najmä v rámci internetových sietí; je to teda fenomén čisto virtuálny. Ak sa v rámci tejto komunity objavujú prednášky a stretnutia záujemcov, ide o utajované skutočnosti, kde je buď skrytá identita prednášajúceho, alebo sa pozvánky na prednášky rozosielajú výlučne priamym záujemcom a vôbec sa nezverejňujú. V Česku a na Slovensku je napríklad podobným fenoménom muž neznámej identity vystupujúci pod pseudonymom Tomáš Marný,2 ktorý zhusta preberá zahraničné konšpiračné teórie typu „dutá Zem, ovládanie inými civilizáciami, plány bielej rasy na ovládnutie sveta, octovanie proti chemtrails" a predkladá ich českému a slovenskému publiku na populárnych prokonšpiračných weboch.

Priaznivci konšpirácií sa spravidla združujú v rámci vlastných webových stránok, blogov a sociálnych sietí, ako je napríklad Facebook. Môžeme si položiť otázku, či by vôbec bez internetu vznikol fenomén konšpiračných teórií. Pravdepodobne zďaleka nie v takom rozsahu. Títo ľudia nejavia výraznú potrebu združovať sa hromadne - organizovať demonštrácie alebo vydávať vyhlásenia, prípadne odhaľovať svoju pravú identitu. Len máloktorí zástancovia konšpirácií vystupujú verejne ako napríklad Daniel Solis. Väčšinové mediálne prostredie navyše podobných autorov odmieta. Ak ich mainstreamové médiá citujú, tak väčšinou s kritickým alebo ironickým podtextom.

Dá sa teda povedať, že zástancovia konšpirácií tvoria určitú subkultúru, alternatívny prúd, ktorý žije svojím vlastným životom. Na druhej strane je ale potrebné povedať, že napríklad českí konšpirátori sú veľmi pozorní voči tomu, čo o nich píšu oficiálne médiá a majú tendenciu na podobné články rýchlo reagovať vo svojom prostredí na sociálnych sieťach, a to veľmi kriticky až agresívne. Je zjavné, že sú to ľudia, ktorí prečesávajú oficiálnu informačnú ponuku a veľmi pozorne ju sledujú. Avšak je tu stále viditeľná jasná hranica medzi „my" a „oni". Ide o osoby, ktoré sa v podstate hlásia k vyčleneniu zo spoločnosti a deklarujú, že sa nijako necítia byť jej členmi. Je otázkou, do akej miery ide len o nezáväzný postoj či prezentáciu určitej úlohy. U mnohých z nich pravdepodobne ide len o virtuálnu úlohu a identitu, ich bežný občiansky život môže vyzerať úplne inak.

Konšpiračné teórie sú, súhrnne povedané, pre mnohých ľudí zábavným a nie nudným koníčkom, pomocou ktorého sa dá pomerne pohodlným spôsobom vymedziť voči mainstreamu (netreba nikam chodiť, nič riskovať) a sám seba označiť nálepkou človeka nezávislého a so samostatným úsudkom. Videné z diaľky, mohli by sa priaznivci konšpirácií vnímať ako akési „strážne psy demokracie". Často aj tak vystupujú ako tí, ktorí sú vo svojich názoroch nezávislí, ktorí sa pýtajú, spochybňujú zdroje informácií a upozorňujú na skreslenie a manipulácie vo verejnom priestore. Zdôrazňujú, že sa dostávajú k informáciám, ktoré bežné médiá neprepúšťajú a dokážu si navyše vytvoriť nezávislý úsudok. Typicky upozorňujú na to, že obyčajní ľudia, ktorí pravidelne sledujú televíziu a tlač, sú denne zavádzaní klamstvami a výmyslami. Niektorí z týchto konšpirátorov by s najväčšou pravdepodobnosťou sami seba označili za nezávislých publicistov, ako napríklad Daniel Solis, autor publikujúci na obľúbenom webe FreeGlobe.

Ich argumenty sú však pravdivé len čiastočne. Autori konšpiračných teórií netvoria svoje teórie totiž vždy samostatne, po preštudovaní rôznych článkov a informácií, ale často iba preberajú zahraničné konšpiračné teórie, ktoré sa dostávajú na české a slovenské webové siete. Medzi zahraničnými konšpiračnými teóriami sa navyše vyskytuje veľa poplašných správ (tzv. hoaxov), čistých mystifikácií a je tiež takmer nemožné dopátrať sa autorstva týchto teórií.

Príkladom je známa prokonšpiračná zahraničná webstránka wingmakers.com, ktorú spravuje anonym s nickom James. Možno na nej nájsť rozhovory s vedcom menom Jamisson Neruda z Južnej Ameriky, ktorého otec sa volá Paulo Neruda. Ide o zjavnú literárnu fikciu inšpirovanú významným čilským básnikom rovnakého mena. Rozhovory vedie doktor Neruda s novinárkou, ktorá sa uvádza len krstným menom Sarah. V interview sú použité vedecké poznatky spolu s teóriami o mimozemšťanoch, nájdeme tu i náboženské myšlienky o povahe diabla. Výsledkom je mix duchovna, vedy a senzačných teórií. Interview nesú typické znaky konšpiračných teórií: uvedení sme doprostred nejakej situácie bez toho, aby sme skutočne poznali aktérov, v rozhovoroch sa hovorí v náznakoch a taktiež sa tu podsúva, že sa všeobecne vo svete odohráva ešte niečo väčšie, významnejšie, o čom ale doktor Neruda nemôže hovoriť (vesmírne deje, mimozemské bytosti). Čitateľ je znepokojený a postavený do úlohy nezasväteného, ktorý, keď bude trpezlivo hľadať, zahliadne možno viac zo „skutočnej pravdy tam vonku".

Postoje zahraničných čitateľov voči tejto webstránke sú protikladné. Časť z nich uvedené informácie dokonca označuje za hoax. Naopak iní ich zase bojovne obhajujú a stopercentne veria v existenciu vedca Jamissona Nerudu. Texty z tohto webu už boli preložené aj do českého jazyka a tešia sa značnej obľube.3

Tento príklad jasne ukazuje, že konšpiračné teórie v podstate ani nemôžu byť postavené na reálnom základe, pretože prostredie internetu priťahuje osoby, ktoré rady vytvárajú vedecko-duchovné a iné mystifikácie, literárne fikcie, menia svoje úlohy a identity, testujú reakcie druhých ľudí, manipulujú s inými ľuďmi alebo ich provokujú. Z tohto dôvodu sú mnohé zdroje, na ktoré sa odvolávajú a odkazujú „bádatelia v konšpiráciách", veľmi pochybné.

 

Rôznorodosť konšpiratívnej komunity


Podľa správania a reakcií týchto jedincov na sociálnych sieťach je možné zistiť, že skupina priaznivcov konšpirácií vôbec nie je homogénna - naopak, je veľmi rozmanitá. Okrem ľudí, pre ktorých sú konšpirácie viac-menej zábavou a módnym hobby, nachádzajú sa v tejto širokej komunite aj takí, ktorých by sme mohli označiť za naivných, emotívnych a dôverčivých, ľahko podliehajúcich sugescii, až po osoby, ktoré sa potrebujú vymedziť voči spoločnosti, pre ktoré sú konšpirácie alternatívou a prejavením životného názoru. Nájdeme tu, pochopiteľne, aj osoby, ktoré trpia zvýšenou nedôverou až podozrievavosťou voči spoločnosti i svetu okolo seba.

Do prvej skupiny patria ľudia, ktorí majú skôr hmlistú predstavu o tom, ako je spoločnosť riadená - napríklad ako fungujú politické a ďalšie systémy spoločnosti. Človek, ktorý povedzme verí tomu, že politici sú do parlamentu niekým čestne vymenovaní, sa ľahko uchýli k zjednodušeným záverom typu „za všetko môžu mocní finančníci, napríklad rod Rothschildovcov". Títo ľudia, keď si prečítajú dve protichodné tézy, napríklad prvú o tom, že cholesterol je blahodarný a druhú, tvrdiacu, že škodí, dochádzajú k lapidárnemu záveru: vedci nám klamú. Nenapadne im už, že pôsobenie cholesterolu sa dá hodnotiť z viacerých stanovísk. Neberú do úvahy rýchly vývoj vedeckého poznania. Konšpiračné teórie realitu okolo nás naopak zjednodušujú, robia ju čitateľnejšou. Mnohé sa skôr blížia k mýtom. Konšpirácia o smrti princeznej Diany, keď sa verí, že bola úkladne zavraždená kráľovskou rodinou, nesporne vytvára harmonickejší a pre psychiku človeka prijateľnejší útvar ako reálny, v podstate emočne nepríjemný a nezmyselný príbeh jej smrti.

Na druhom mieste je zmienená skupina ľudí, pre ktorých sú konšpirácie výrazom ich osobného presvedčenia, tiež pomerne vnútorne členitá. Títo ľudia sa, čo sa týka hodnôt a svojich postojov, pohybujú od viery až k politickému svetonázoru. V 20. storočí bolo v západnej Európe rozšírenou alternatívou voči mainstreamu silno ľavicové politické presvedčenie, ktorého cieľom bolo ochraňovať sociálne slabých, zdôrazňovalo materiálnu rovnosť a nutnosť regulácie trhovej ekonomiky. V súčasnosti, keď internet poskytuje nezvyčajnú šírku informácií každého druhu, vrátane informácií predtým utajených (napríklad aféra Juliana Paula Assanga a jeho rozhodnutie zverejniť utajované dokumenty zahraničnej politiky USA na webe WikiLeaks), je ľahké začať v rámci vlastného nekonformného presvedčenia nahlodávať dokonca samotné korene usporiadania spoločnosti. Dnes nie je alternatívny, teda nekonformný spoločenský postoj výrazne ľavicový alebo pravicový, ale ako sa zdá, prokonšpiračný.

Ak sa ďalej zameriame na spomenutú druhú skupinu ľudí, zostáva tu ešte fenomén viery a povier. Bežný človek, ukotvený v realite, nemá spravidla dôvod a priori nedôverovať všetkým informačným zdrojom, ktoré k nemu prichádzajú (televízia, tlač, internet a i.). Na základe vlastnej schopnosti rozlišovať a predchádzajúcich skúseností selektívne vyhodnocuje, do akej miery je pre neho určitý zdroj dôveryhodný. Napríklad na určitý politický škandál nereaguje ihneď úplným odmietaním dôveryhodnosti sveta okolo neho. Identita a sebaurčenie podobného človeka sa zrejme pohybuje okolo iných tém, ako sú rodina, osobné vzťahy, zamestnanie, vlastná pracovná kariéra; nie extrémne okolo tém typu dôvera k svetu, vzťahy k politikom či mocensky významne postaveným osobám. Môžeme sa preto domnievať, že priaznivec konšpirácií jednoducho hľadá v tejto oblasti sebarealizáciu. Svoju vlastnú hodnotu môže odvodzovať od vzťahu k spoločenským veličinám („oni klamú a podvádzajú, ja som hľadač pravdy, pomáham ľuďom pochopiť"). Niektorí ľudia tohto typu môžu byť v živote celkovo menej spokojní a saturovaní, čo sa týka vzťahov a osobného naplnenia. Svet konšpirácií im zrejme poskytuje pocit satisfakcie a, okrem iného, aj pre nich význačnú sociálnu úlohu. Ak totiž daný jedinec čokoľvek odmieta, môže tým dávať najavo, že to, čo on osobne zastáva, je hodnotnejšie.

U istých priaznivcov konšpirácií nejde o obyčajné svetonázorové či politické presvedčenie, ale dostáva sa k slovu viera, že veci sú skutočne také, ako sa tu opisujú („z lietadiel na nás sypú chemikálie..."). Ak človek prijme túto realitu a uverí, že žije v ohrození, potom pochopiteľne zamestnáva svoje logické uvažovanie takým smerom, aby podporilo jeho vieru. Viera v konšpirácie preto často nie je vecou úsudku či logiky, ale neraz veľmi silného až nevyvrátiteľného presvedčenia. Priaznivcov konšpirácií často zamestnávajú veľmi premyslené a logické argumenty v prospech veci úplne spornej a nedokázateľnej („žijeme v dutej Zemi, nie na povrchu"). Ak sa dostane k slovu viera v konšpiračný svet okolo nás, potom akýkoľvek jav týkajúci sa daného problému býva logicky spracovaný tak, aby zapadal do tohto obrazu sveta. Je preto vcelku neefektívne diskutovať s priaznivcami konšpirácií a vyvracať im logickými argumentmi ich presvedčenie. Výsledok je ten, že títo ľudia sa spravidla ešte väčšmi zatvrdia vo svojom stanovisku. Iné názory môžu vnímať ako útočné, obmedzené, nechápajúce podstatu či dokonca manipulatívne, ktoré im vlastne len potvrdzujú riziko prameniace z okolitého sveta. Je namieste sa skôr pýtať, na čo im ich silné presvedčenie, alebo môžeme povedať aj viera, slúži.

Podľa psychologických výskumov ľudia, ktorí veria niektorej verzii konšpiračnej teórie, sú zároveň súčasne ochotní uveriť aj protichodnej verzii, ktorá sa s prvou logicky vylučuje; napríklad, že slávna osoba stále žije a zároveň, že bola úkladne zavraždená.4 Za nevyvrátiteľným konšpiračným presvedčením je pravdepodobne hlboká nedôvera voči svetu, voči tomu, čo sa v ňom odohráva, čo v ňom daný človek denne prežíva, čo tvorí súhrn jeho skúseností.

Podľa filozofa Karla Raimunda Poppera stojí za vznikom konšpiračných teórií zosvetštenie náboženských povier. „Bohovia sú opustení. Ich miesta však zaujali mocní ľudia alebo skupiny - temné nátlakové zoskupenia, ktoré sú vo svojej zlobe zodpovedné za všetky zlá, ktorými trpíme - ako napríklad sionskí mudrci, monopolisti, kapitalisti, imperialisti."5 Kým v skorších obdobiach vôľa bohov (neznámych síl) budila úctu a pokoru, súčasné zosvetštenie skrytých hýbateľov sveta spôsobuje totálny pád tejto úcty. Obviniť boha bolo predtým hriechom. Teraz prichádza agresia voči pôvodcovi (hýbateľovi) sveta. Nadprirodzené sily dnes získavajú svetské zaodetie a sú v podstate vyzvané na súboj.

Vedecký pokrok tiež zmenil podobu týchto síl a z bohov sa dnes stali mimozemšťania ovládajúci nebezpečné technológie. Tak ako postupuje vývoj dopredu, zdá sa, že tajní hýbatelia sveta budú dostávať technicky čoraz prepracovanejšiu (a možno nečitateľnejšiu) podobu. Kým starodávni bohovia sa javili ako nevypočítateľní a neuchopiteľní, tajní vládcovia dneška sú vyobrazovaní ako strojové až mechanické bytosti. Podľa zástancov konšpirácií netrpia žiadnymi dilemami, emóciami alebo spontánnymi hnutiami mysle. Každý čin, ktorý je na tomto svete vykonaný, má príčinu vo vopred premyslenom pláne. Schematickosť tejto konštrukcie o svete ukazuje, že tvorcovia konšpirácie by sa akejkoľvek vlastnej úzkosti a nejasnosti radi zbavili.

Je otázkou, čomu vlastne konšpirátori veria, či daktorí z nich vyznávajú niektoré náboženstvo, alebo či vôbec uznávajú existenciu boha. Zdá sa, že pre nich je postava boha skôr akousi veličinou bez kompetencií, ktorá defiluje za oveľa zaujímavejším konšpiratívnym divadlom. Pre človeka, ktorý je stúpencom určitého náboženstva alebo vyznania, je podstatným momentom jeho viery akt odovzdania a dôvery. Pre konšpirátora však môže byť akt základnej dôvery k ľuďom a svetu naopak ťažkou vecou. Je možné, že získava vnútornú istotu tým, že povýši sám seba na tvorcu určitej verzie sveta. Vytvára tak vlastnú kozmológiu, výklad sveta či jeho tajné dejiny. Hovorí tým: „Rozumiem tomu, čo sa skutočne deje." Ak získa potom i nasledovníkov a „veriacich", o to je nepochybne jeho satisfakcia väčšia. Uspokojenie z pocitu moci získanej vytváraním konšpirácií možno skutočne u niektorých ľudí (napr. aj v Česku) zaznamenať a je zjavné. Domnievam sa dokonca, že niektorí z nich by sa radi náboženskou autoritou stali, či sú dokonca presvedčení o svojej vyvolenosti, vďaka ktorej môžu druhým ľuďom ukazovať spásne východiská alebo ich varovať pred blížiacim sa nebezpečenstvom.

 

Svet už nie je to, čo býval


To, čo zástancovia konšpirácií často opisujú, je pocit rýchlej premeny sveta okolo nich. Táto skutočnosť napokon môže tvoriť podstatný diel motivácie pre štúdium konšpirácií. Tento svet je celkom iste príliš pohyblivý, neuchopiteľný a rýchlo sa meniaci. Mnoho ľudí uvažuje so znepokojením nad tým, aká bude ďalšia budúcnosť ľudstva, akým vývojovým smerom sa bude svet uberať. Avšak vzhľadom na rýchle spoločenské zmeny ide o záležitosť, ktorá sa veľmi ťažko predpovedá. Môže sa zdať, že opisovaný problém je vec banálna, médiami a rozličnými odborníkmi a autoritami často opakovaná, avšak pocit straty pozvoľnej kontinuity a rytmu vývoja predstavuje pre mnoho ľudí silnú podprahovú frustráciu.

Na stránkach Facebooku venovaných konšpiráciám môžeme nájsť diskusiu, kde úvodná otázka znie: „Všimli ste si, že ten sneh, ktorý teraz dva až tri dni padal, je umelý?"6 Ďalšia prispievateľka na to reaguje: „Moje deti mi tvrdia presne to isté a ja som im neverila, až keď som ho vzala do ruky. (...) Ach jaj, deti vedia všetko a nepotrebujú informácie." Títo diskutéri opisujú pocit straty pôvodného sveta tak, ako ho poznajú, a hovoria o silnom pocite odcudzenia. Opisujú ďalej napríklad svoj dojem aj vieru, že slnko už nie je rovnaké ako pred rokmi, je to len umelá atrapa na oblohe. Ak sa na celú záležitosť pozrieme ako na projekciu vlastného vnútra do vonkajšieho sveta, ide tu o ventilovanie pocitov a presvedčenie, že svet je v našej súčasnosti umelý, neskutočný, že neposkytuje „pravú, žitú skúsenosť", že je to svet preplnený technológiami. Proti tomuto pocitu a tvrdeniu možno len máločo namietať.

„To už je fakt každý lenivý zdvihnúť oči k oblohe a vidieť?"7, píše prispievateľka Zdenka o existencii chemtrails na serveri osud.biz. Existenciu práškovania chemikáliami podľa nej najlepšie potvrdí obyčajný pohľad, nezaťažený zrakový vnem množstva čiar na oblohe, prípadne vycítenie svojho zdravotného stavu, ktorý sa po „práškovaní" javí ako oveľa horší. Vlastný pocit z okolitého sveta sa pritom zdá byť určujúci. Ocitáme sa tu preto omnoho skôr v oblasti osobnej viery a presvedčenia. Útek k vlastným pocitom a prvotným zrakovým vnemom je pravdepodobne prejavom vnútornej potreby zjednodušiť a aj sprehľadniť svoje bytie.

Pozrime sa teraz na tretiu uvedenú skupinu ľudí, ktorá trpí voči okolitému svetu značnou podozrievavosťou a nedôverou. Pre týchto zástancov konšpiračnej teórie nepochybne nie sú realita a svet okolo nás konzistentné, jednotné. Pravdepodobne vnímajú realitu okolo seba rozštiepenú na viacero rôznorodých častí. Môžu sa u nich prejavovať obranné mechanizmy, ako je napríklad presun, keď sa nepríjemné emócie, ktoré človek prežíva, jednoducho presunú na iný objekt, ktorý pre neho nie je bezprostredne ohrozujúci. Mladé dospievajúce dievča, zaoberajúce sa konšpiráciou, sa napríklad po konflikte s matkou domnieva, že nepríjemné správanie matky je zapríčinené tým, že „ONI dnes zapojili radary, ktorými ovplyvňujú náladu druhých ľudí". Nepriateľ je náhle vzdialený, nepochádza z miestneho zdroja, ale takého, ktorý človek nemôže ovplyvniť. Nepríjemné pocity sú presunuté inam a obraz matky môže zostať viac-menej harmonický. V inom prípade pacient, ktorý trpí chronickou chorobou s neznámou príčinou, sa môže uchýliť k hľadaniu konšpiračných príčin svojej choroby, ako sú tropické baktérie alebo vzdialené ekologické katastrofy. Hľadať ďaleké vonkajšie faktory choroby je menej emočne vyčerpávajúce, ako si napríklad pripustiť, že si svoju chorobu mohol zapríčiniť svojím správaním. Zamestnané sú tu silné obranné mechanizmy.

Ďalší príklad: Muž vo veku 39 rokov, profesiou duchovný poradca, je v bežnom živote značne nepraktický. Cíti zlyhanie v úlohe živiteľa rodiny. Je prehnane citlivý na správanie druhých ľudí. Intenzívne sa zaoberá konšpiračnými teóriami. Verí v existenciu žijúcej rasy jašterov vydávajúcich sa za ľudí. Je presvedčený o existencii chemtrails (zmienených chemických posypov z lietadiel). Pri jednom z pobytov v zahraničí nechal svoj notebook položený na zadnom sedadle auta, hoci videl vedľa parkovať skupinu podozrivých mladíkov. Skupina sa ho na niečo pýtala. Nechcel im dať najavo, že je voči nim nedôverčivý a svoje veci nechal v aute. Keď sa vrátil na parkovisko, auto bolo vypáčené a veci zmizli. Je pravdepodobné, že muž nepríjemné a varovné vnemy a podnety zo svojho bezprostredného a reálneho okolia potláča. Oproti tomu je zrejmá nadmerná citlivosť voči vnemom neutrálnym (lietadlá, neznámi ľudia, ktorých nikdy nestretol). Negatívne emócie sa presúvajú k náhradným objektom, ktoré k pôvodnej príčine napätia nemajú žiadny vzťah.

 

Budete ako bohovia?


Všeobecne možno povedať, že za obľubou konšpiračných teórií stojí mnoho rôznorodých faktorov, od spoločenských (vývoj spoločnosti, vývoj technológií, šírenie informácií, nespokojnosť s usporiadaním spoločnosti), až po osobnostné (sebarealizácia, motivácia, viera, postoje, potreba vyrovnať sa s neistotou a ventilovať svoje emócie). Nesporne tu tiež zohráva úlohu fakt, že s informáciami je dnes možné zaobchádzať ľubovoľným spôsobom - ak to neprekračuje príslušné zákony.

To, voči čomu sa zástancovia konšpirácií najčastejšie vymedzujú, je korporativizmus, teda prepojenie štátneho aparátu a štátnej moci s rôznymi záujmovými skupinami. Veľmi často tiež útočia proti oficiálnym médiám ako nehodnovernému zdroju informácií, ktorý je napojený na neviditeľné mocenské skupiny. Hoci sa priaznivci konšpirácie dovolávajú dosiahnutia pravdy a očistenia spoločnosti, prostriedky, ktoré používajú, sú extrémne: napádanie konkrétnych verejne známych osobností a ich spájanie napríklad s vyznávaním kultu Satana, vytváranie rôznych fám, očierňovanie. Niektoré prejavy zástancov konšpirácií by sme jednoznačne mohli zaradiť pod spoločenský jav extrémizmu. „Poznajú iba svoju pravdu a sú na jej presadenie ochotní používať extrémne prostriedky," píše politológ Jiří Pehe a dodáva, že extrémizmu, ktorý sa v tomto prípade prejavuje väčšmi názormi ako činmi, sa najlepšie darí v nových demokraciách (týka sa to teda aj strednej a východnej Európy), „pretože ich demokratické inštitúcie sú ešte stále často duté, bez skutočného obsahu a neopierajú sa ani o rozvinutú strednú triedu, ani o občiansku spoločnosť".

Pehe sa zmieňuje aj o tom, že extrémistické prejavy bývajú často „nedemokratickou obrannou reakciou proti zmenám, ktoré presahujú absorpčné schopnosti spoločnosti".8 Postkomunistické krajiny sú teda nielen už úplne informačne otvorené spoločnosti, ale navyše ešte stále trpia neduhmi málo rozvinutej občianskej spoločnosti. Občianska pasivita, pocit celkovej nespokojnosti, prípadne pocit zlyhania v nejakej životnej oblasti môžu byť vyvážené konšpiračnou aktivitou na webe, kde títo ľudia môžu konečne anonymne ventilovať nespokojnosť a frustráciu. Ich „virtuálna nespokojnosť", ako sa ukazuje, môže podľa Peheho vyústiť aj do reálnych činov. Je preto znepokojujúce, že kauzy niektorých konšpiračných webov typu zvedavec.org, na ktorého autora bolo podané trestné oznámenie pre podnecovanie k nenávisti voči skupine osôb, ukazujú, že autori konšpirácií sa často vo svojej úlohe tvorcov nových svetov púšťajú tak ďaleko, že začínajú popierať práva iných ľudí a ich správanie sa skutočne k extrémizmu približuje.9

 

Poznámky:

 
1 Solis, D.: Nový světový řád? Připravuje se už dlouho (2010) - http://www.czechfreepress.cz/svet-kolem-nas/dan-solis-novy-svetovy-rad-pripravuje-se-uz-dlouho.html

2 Marný, T.: Octovat nebo neoctovat????? (2012) - http://octovani.webnode.cz/news/octovat-nebo-neoctovat-autor-tomas-marny

3 Přepisy rozhovorů s Dr. Andersonem (2004) - http://wingmakers.sweb.cz/interview/uvod.htm

4 John, R.: Elvis i Jára Cimrman žijí. Reflex 9/2012, s. 54-55

5 Popper, K. R.: Otevřená společnost a její nepřátelé II, 14. kap. Autonomie sociologie. Oikoymenh, Praha, 1994, s. 84-85

6 Mašek, J. M.: Facebooková prezentace Osud.cz (2012)

7 Opravdu nás práškují? Co je pravdy na chemtrails? (2012) - http://www.osud.biz/04-04-2012/1051/opravdu-nas-praskuji-co-je-pravdy-na-chemtrails

8 Pehe, J.: Extrémismus (1997) - http://www.pehe.cz/clanky/1997/extremismus

9 Stwora, V.: Trestní oznámení na Zvědavce (2008) - http://www.zvedavec.org/zvedavec/2008/01/2392-trestni-oznameni-na-zvedavce?PHPSESSID=lrqsp0rmt2dla66cf50da3qng2



PhDr. Kristina Březinová (1974) – absolventka Filozofickej fakulty Univerzity Karlovej v Prahe (jednoodborová psychológia). Pôsobí na Sociologickom ústave Akadémie vied ČR a zaoberá sa predovšetkým hodnotovými smermi v súčasnej spoločnosti, sociológiou náboženstva a novými náboženskými hnutiami.