Nemecký pojem Mythos Verschwörung (mýtus o sprisahaní, konšpiračný mýtus) poukazuje na teóriu sprisahania ako na mýtus. A skutočne, toto je vhodnejší termín než výraz teória, ktorý navodzuje dojem niečoho racionálneho, vedeckého. Americký historik a bádateľ Richard Hofstadter (1916 - 1970) používal pre charakteristiku konšpirativizmu, čiže sprisahaneckého spôsobu myslenia, frázu „paranoidný štýl".1 Avšak naším cieľom nie je načrtnúť kontúry konšpiratívneho spôsobu myslenia, ale skôr - nakoľko je to v tomto pomerne stručnom príspevku možné - aspoň v základných črtách vystopovať jeho evolúciu v Európe a USA a predložiť isté vysvetlenie tohto fenoménu. Konšpiračné teórie ako prostriedok interpretácie dejín a politiky, no predovšetkým náboženstva, sú nebezpečným a destabilizujúcim javom v súčasnom svete, hoci zďaleka nie novým a už vonkoncom nie sú produktom moderného veku.

Konšpirácie zachádzajú tak ďaleko do minulosti, ako sama politika. Z religiózneho pohľadu za prvého konšpirátora možno považovať Satana, ktorý v raji naviedol Evu na hriech. Pádom človeka a jeho vyhnaním z raja sa začína budovanie nerajskej spoločnosti, ktorá má svoje vyjadrenie taktiež v politike. V ľudských dejinách pôsobia dve protichodné sily: sila Božia a sila Satanova; sila lásky, krásy, dobra, pravdy, spravodlivosti, a na náprotivnej strane sila zla, deštrukcie, klamstva, ohyzdnosti. Boj medzi týmito silami je z pohľadu človeka akoby odveký.

Najprv Kain zabije Ábela, lebo žiarli na to, že Boh prijal Ábelovu obetu a jeho nie, a potom dokonca klamal samého Boha, že on predsa svojho brata nestráži. Kainovi potomkovia sa stávajú zakladateľmi miest, budovateľmi civilizácie, ktorej najmarkantnejším príkladom je Babylonská veža symbolizujúca úsilie človeka dostať sa vlastnými silami do nebies a otvoriť si brány nebeského Jeruzalema. Ide o jeden z najstarších príkladov toho, ako stopovanie minulosti umožňuje nájsť iný význam, ktorý môže svedčiť o prvých „tajných krokoch" istých skupín ľudí snažiacich sa zmeniť chod dejín pomocou umelo zinscenovaných udalostí.

Lenže z tohto uhla pohľadu sa môže javiť aj samo kresťanstvo, jeho vznik a rozšírenie ako produkt istého sprisahania, ktoré sa obzvlášť v nedávno minulých i súčasných textoch zvykne spájať najmä so židovským národom. Apoštoli boli predsa židovského pôvodu a úplne novú religióznu doktrínu - ak by sme sa na to pozerali očami konšpirológov - rozniesli z neveľkej Palestíny do celého vtedajšieho rímskeho sveta, ba až za jeho obzor. Ňou „infikovali" myslenie ľudí natoľko, že opúšťali tradície, starých bohov a náboženské predstavy, ktoré boli, mimochodom, úzko prepojené s politickou mocou, keďže cisára považovali nielen za najvyššieho panovníka, ale predovšetkým za najvyššieho religiózneho reprezentanta.

Prenesme sa ale o niekoľko storočí neskôr. Šestnáste a sedemnáste storočie, epocha veľkých vedeckých a zemepisných objavov, sa zároveň stáva zlatou érou predsudkov. Idey konca sveta a s tým spojené vedmy a mágovia si prišli na svoje. Hon na čarodejnice pripomína to, čo v moderných časoch predstavuje odhalenie sprisahancov. Lovci vediem a pátrači po konšpirátoroch odmietajú veci prijímať také, aké sú. Či už ide o potopu, požiar, sucho, smrť dobytka, všade hľadajú hlbšie príčiny spomínaných prírodných javov. Hoci na prvý pohľad takýto prístup môže vyzerať presvedčivo, v skutočnosti ide o príznak povrchného myslenia, náklonnosť nachádzať vinníkov všade tam, kde to len vyhovuje, namiesto štúdia zložitého súhrnu javu, ktorého svedkom je takýto človek.2

Epocha osvietenstva sa teda stala zlatým obdobím tajných spoločností, medzi ktorými vynikajú slobodomurári. Hoci neboli demokratmi, usilovali sa oslabiť existujúci sociálny systém, ktorý delil spoločnosť do kást. Ich liberálny prístup im nedovoľoval prijímať zaužívané poriadky, preto boli neraz považovaní za hlavných organizátorov revolúcií a revolt. Charles William Heckethorn (1826 - 1902) vo svojej knihe Tajné spoločenstvá všetkých storočí a všetkých krajín (Secret Societies Of All Ages And Countries, London 1897) píše, že slobodomurári veria, že sú spojení s templármi a že aj v čase, keď žil, existovalo spoločenstvo s rovnomenným názvom. Jeho hlavné sídlo bolo v Paríži a filiálky boli rozšírené po celom Anglicku a iných krajinách. Títo hovoria, že Jakub z Molay, veľmajster ich rádu, ešte pred svojou smrťou určil svojho nástupcu a že od tých čias existovala neprerušená línia veľkých magistrov, ktorých zoznam sa nachádza v Rade templárov v Paríži.

Preto podľa väčšiny bádateľov treba hľadať konšpiračné korene predovšetkým v stredoveku a ešte viac v neskoršom období zrodenom Francúzskou revolúciou na konci 18. storočia, týmto veľkým semenišťom všetkých svetových -izmov. V Amerike je dokonca konšpirativizmus starší než samotné štátne zriadenie Spojených štátov amerických. Bernard Bailyn (nar. 1922), jeden z najvplyvnejších bádateľov Americkej revolúcie, považuje práve konšpirativizmus za jeden z faktorov, ktoré podmienili reakciu kolonistov na politiku britskej vlády.3

No obzvlášť blahodarnou pôdou tak pre sprisahania, ako i konšpirativizmus sa ukázalo Rusko. Napríklad väčšina historikov, pochopiteľne, okrem sovietskych, pozerá na Októbrovú revolúciu ako na výsledok sprisahania, a málokto bude namietať proti tvrdeniu, že Komunistická strana Sovietskeho zväzu „kula pikle" a organizovala tajné sprisahania proti iným štátom a vládam. Hoci sa môže zdať, že konšpirativizmus sa takmer úplne vytráca v západnej a strednej Európe, nie je to pravda. I tam má svoju bohatú históriu. Jeho rozšírenie do krajín tzv. tretieho sveta sa dnes pokladá za jeden z najočividnejších príznakov modernizácie a vesternizácie (pozápadňovania) tejto časti sveta.

Sotva dokážeme takpovediac objektívne prehodnotiť význam sprisahania v súčasnom svete. Sprisahanecké teórie napomáhajú objasniť zmätenie rozumov nášho veku a taktiež značne rozšírenú neschopnosť jednotlivcov a skupín konať vo svojich záujmoch. Ekonomická nestabilita, rozsiahla výmena informácií, rozmach informačného poľa, a najmä hlboká duchovná kríza sa pravdepodobne najvýraznejšou mierou podpísali pod ich šírenie. Rapídne vzrastá počet ľudí, ktorí sa domnievajú, že historické udalosti, ale tiež ich vlastné životy sú kontrolované neviditeľnými a nepostihnuteľnými silami. Preto v súčasnosti existuje bohatá konšpiračná literatúra a nakrúcajú sa dokumentárne i hrané filmy, ktoré sa zaoberajú práve touto tematikou. Jednoznačne najznámejšiu sprisahaneckú teóriu reprezentujú tzv. Protokoly sionských mudrcov, ktorí si vraj stanovili za cieľ ovládnuť celý svet, čo rovnako platí aj o slobodomurároch či iných uzavretých tajných spoločenstvách.4

Štúdium dejín fašistického Nemecka pri neustálom rozširovaní a prehlbovaní poznatkov taktiež prichádza so sprisahaneckými teóriami. Takisto mnohé z toho, čo sa predtým zvyklo nazývať sovietológiou, môžeme vnímať ako skúmanie konšpiračného konania. Toto obzvlášť platí vo vzťahu k Josifovi Vissarionovičovi Stalinovi (1878 - 1953) a jeho vláde. Napriek istej senzačnosti odhalení konšpirológov nie je ale v konečnom dôsledku podobným sprisahaneckým teóriám medzi bádateľmi venovaná osobitná pozornosť. Nazerajú na ne skôr ako na mýtus alebo číry výmysel predovšetkým náboženstvom infikovanej povahy a nie ako na serióznu historiografickú či ak chcete historiozofickú metódu.

No napriek tomu sa konšpiračné teórie tešia medzi ľuďmi vzrastajúcej popularite. Nie je to tak dávno, čo sa na knižných pultoch objavil zaujímavý titul amerického historika, spisovateľa a politického komentátora Daniela Pipesa (nar. 1949) Conspiracy: How the Paranoid Style Flourishes and Where It Comes From. Ide svojho druhu o akúsi vysvetľujúcu esej, ktorá, ako sa predpokladá, vydláždi cestu pre ďalšie výskumy v tejto oblasti.5 Zaujímavý príklad súčasnej psychologickej analýzy je možné nájsť aj v prácach Michaela Billiga, profesora spoločenských vied na Loughboroughskej univerzite.6 Pred niekoľkými rokmi sa taktiež odborník z Frankfurtskej školy Franz Neumann (1900 - 1954), nemecko-židovský ľavicový politický aktivista, marxistický teoretik a politológ, pokúsil na intelektuálnej rovine spojiť názory Marxa a Freuda.7 Žiačka Martina Heideggera, Hannah Arendtová (1906 - 1975), sa zase viac než ktokoľvek iný podieľala na vypracovaní koncepcií totalitarizmu a zosumarizovala cenné poznatky ohľadne konšpirativizmu.8 Vzťah k tejto téme majú i rozličné práce z mytológie a mýtotvorby v súčasnom svete.9

 

Konšpirácie a politika


Politické akcie často vyžadujú tajné naplánovanie a prípravu. Preto občas nie je jednoduché stanoviť rozdiel medzi politickým postupom a sprisahaním. Ako o významnom dôkaze sa hovorí o zmenách, ktoré majú globálny význam; na kartu sú postavené osudy národov i celého sveta. Nevysvetliteľným spôsobom sa konšpiračné teórie navonok zhodujú so skutočnými teóriami a normálnymi historickými zdôvodneniami. Najdôležitejšie dejiny sprisahaní sa predstavujú v knihách a časopisoch, ktoré sa tvária ako vedecké, minimálne v tom zmysle, že obsahujú poznámky pod čiarou, použitú literatúru a iné črty odbornej literatúry. Avšak takáto zhoda má len čisto formálny charakter.

Vedecké výklady a konšpiračné teórie sú totiž charakterizované dvoma odlišnými mentalitami. Podľa viacerých odborníkov je konšpirativizmus úplne zbavený zdravého úsudku, málo vie o skutočných sprisahaniach a o tom, ako často boli tieto neúspešné, moc je videná ako jediný cieľ. Súhrnne teda možno konštatovať, že prívrženci sprisahaneckých teórií nedokážu operovať dôkazmi, nevedia si predstaviť, ako historik hodnotí svoje pramene a robí z nich závery a prečo pred jedným výkladom uprednostňuje druhý. Inými slovami konšpirativizmus pripomína mentalitu paranoika, ktorému pred očami vystupujú sprisahania proti nemu samému. Prívrženci konšpirácií sú skalopevne presvedčení, že existuje reálna hrozba proti skupinám, ku ktorým patria, alebo s ktorými sa identifikujú.

Hofstadter v tejto súvislosti vyjadril zaujímavý poznatok: „Odlišujúca črta paranoidného štýlu nie je obsiahnutá v tom, že jeho prívrženci vidia sprisahania všade v dejinách, ale v tom, že uvažujú o ‚ohromnom‘ či ‚globálnom‘ sprisahaní ako o hybnej sile historických udalostí. Samotné dejiny sú sprisahaním vytvoreným démonickými silami takmer transcendentnej moci, a aby tieto mohli byť porazené, sú potrebné nie obyčajné politické kompromisy, ale všeobecná križiacka výprava. Autor-paranoik skúma osud takéhoto sprisahania v apokalyptických termínoch a kupčí so zrodením a smrťou celých svetov, politických poriadkov či kompletných systémov ľudských hodnôt. Vždy stojí na barikádach civilizácie. Vždy žije na bode obratu: čas organizovať protivenie sa sprisahaniu je buď teraz, alebo nikdy. Avšak času zostáva stále menej. Podobne ako predpovedači konca sveta vyjadruje nespokojnosť tých, ktorí sú presvedčení, že žijú posledné dni sveta, a niekedy i označuje dátum apokalypsy."10 Hofstadter ďalej poznamenal, že autor-paranoik nazerá na konflikt ako na „niečo, čo sa dá zregulovať". Stávky sú príliš vysoké, aby bol prípustný kompromis. Do konfliktu vstúpili „absolútne dobro" a „absolútne zlo". Berie sa jedine plné víťazstvo.11

Podľa názoru niektorých expertov pôvod konšpiratívneho myslenia je možné odvodiť z dualistických relígií starej Perzie.12 V Európe takéto myslenie nabralo konkrétnejšie kontúry až v období stredoveku; predzvestujúc súčasnejšie varianty, v ktorých sa obrátilo proti tajným spoločenstvám, organizáciám, inštitúciám a údajným svetovládnym plánom Židov. Počas prvého milénia kresťanstva Židia - hoci prevažne žili marginálne - mali relatívne znesiteľné podmienky na život. Avšak počnúc prvou križiackou výpravou (1096) sa začínajú masové pogromy. Cirkev síce proti nim neraz vystúpila, no tie boli často podporované nižšími cirkevnými kruhmi. Vo vedomí más Židov pogromy stále častejšie asocializovali s moslimami, spod vlády ktorých túžili vyslobodiť Svätú zem. Po prvých pogromoch sa preto objavila predstava, že Židia sa chcú pomstiť. Veľmi sa rozšírili reči o otrávených studniach, prepuknutí chorôb, osobitne moru, a o rituálnych vraždách, ktoré mali mať údajne na svedomí práve Židia.

Ukazuje sa, že na konšpirativizmus možno pozerať ako na mentalitu alebo stav vedomia; taktiež ho možno skúmať ako štýl myslenia. Hofstadterova predstava o paranoidnom štýle sa preto hodí pre naše ciele, dokonca aj keď nezahŕňa všetky prípady konšpirativizmu.

Avšak spomenúť treba i ďalší z dôvodov vzniku konšpirácií, ktorým sú hlboké sociálne a psychologické potreby človeka. Prijatie téz týchto teórií tesne súvisí s mechanizmami stereotypizácie, projekcie a fenoménu eskapizmu. Za príčinu ich úspešnosti niektorí autori takisto považujú ideologickú reakciu na sociálnu nerovnosť.13 Mechanizmus projekcie znamená, že stúpenec konšpiračnej teórie spravidla prenáša na predpokladaných účastníkov sprisahania niektoré svoje pozitívne a negatívne osobné vlastnosti. Pritom tie nadobúdajú zveličený charakter. Na jednej strane sú tvorcovia konšpiračných plánov démonizovaní a pripisujú sa im tak zlé ciele, ako i osobná amorálnosť, čo dovoľuje odstrániť akékoľvek morálne ohraničenia vo vzťahu k predpokladaným sprisahancom a vyhnúť sa morálnemu odsúdeniu alebo trestnej zodpovednosti. Veď ten, kto ničí také monštrá, sa má považovať za hrdinu a nie zločinca. Na druhej strane sa zase sprisahancom pripisujú osobitné, takmer nadľudské schopnosti, hlavne pokiaľ ide o schopnosť naplánovať sprisahanie (rozum, chytrosť, cieľavedomosť, dôslednosť a pod.).

Úsilie vyhnúť sa kognitívnej diso­nancii vedie k tomu, že osobnosť, ktorá raz prijala istú teóriu sprisahania, sa jej spravidla len veľmi ťažko vzdáva, prakticky sa nedá prehovoriť, aby sa jej vzdala, aby sa presvedčila, že táto teória je umelou konštrukciou. Všetky protirečiace fakty konšpiratívnej teórie sa buď jednoducho ignorujú, alebo odvrhujú pomocou príkladov typických pre teóriu sprisahania; je ich možné odmietať tým, že sa nazvú prejavmi provokatívnej aktivity sprisahancov, alebo interpretovať ich takým spôsobom, že z protirečiacich sa menia na potvrdzujúce. A naopak, akýkoľvek, aj ten najnevinnejší a najneškodnejší príklad nemajúci na prvý pohľad nijaký vzťah k danej záležitosti, je možné, použijúc isté úsilie, vpísať do obrazu predkladaného teóriou sprisahania. Umberto Eco (nar. 1932) to vo svojom kultovom románe Foucaultovo kyvadlo (1988) sformuloval nasledovne: „Pokiaľ pripustíme možnosť, že vo vesmíre existuje hoci len jeden východiskový bod, ktorý nie je znakom čohosi iného, ihneď vychádzame za hranice hermetického myslenia".

Aj z hľadiska teórie tzv. memov konkurujú sprisahanecké teórie memu vedeckého obrazu sveta. Ich úspešnosť je budovaná na nedôvere k autorite expertov a všeobecne prijatým prameňom poznania.

 

Konšpirológia


Úsilie preskúmať a kvalifikovať objektívne existujúce či v minulosti pripravované sprisahania uzavretých ezoterických skupín (elitárskych, oligarchistických), siekt, špeciálnych služieb a pod., a taktiež odhalené informácie, ktoré sa z rôznych príčin usilujú utajiť pred širokou verejnosťou, viedlo ku vzniku smeru nazývaného konšpirológia.

Jeden z mýtotvorných príkladov významnej historickej konšpirácie reprodukuje aj anglický publicista Laurence Gardner (1943 - 2010), ktorý okrem iného tvrdil, že rod Stuartovcov pochádza od Ježiša Krista, a to skrze dynastiu Merovingovcov a Karolingovcov. Týmto pôvodom údajne motivoval legitimitu obsadenia škótskeho trónu princom Michaelom Olbanim.14 Iný, prepracovanejší a presvedčivejší príklad uvádza John Coleman (nar. 1935), americký publicista a niekdajší pracovník britských tajných služieb, ktorý vo svojej knihe Výbor 300: Tajomstvá svetovej vlády tvrdí, že vo svete existuje najmocnejšia sekrétna organizácia, do ktorej patria elity Veľkej Británie, USA a niektorých iných štátov, pričom jednou z jej úloh je radikálne zníženie počtu obyvateľov našej planéty až na 500 miliónov ľudí! Rovnako zastáva kontroverzný názor, že autorom hudby a piesní skupiny Beatles bol známy filozof a jazykovedec Theodor W. Adorno (1903 - 1969).15

Spomeňme tiež francúzskeho publicistu, spisovateľa, filozofa a hermetika René Alleaua (nar. 1917), ktorý sa orientoval na výskum dejín Tretej ríše. V publikácii Hitler a tajné spoločnosti16 opisuje okolnosti vzniku okultnej spoločnosti Thule spojenej s eschatologickými aspektmi nacizmu, pričom napríklad poukazuje na symbolizmus zeleného svetla v tzv. ezoterickom hitlerizme. Ezotericky vzdelaný Francúz ho spojil s farbou islamu, pričom v jeho koncepciách určitú rolu zohrávala dokonca aj zelená farba Himmlerovho kalamárového držadla, hlavy čierneho rádu SS.17 Avšak pevnejšie základy konšpirológie boli postavené iným francúzskym ezoterickým tradicionalistom, filozofom a beletristom, a to René Guénonom (1886 - 1951).

V súčasnom Rusku je jedným z najpoprednejších bádateľov nesporne politológ Alexander Dugin (nar. 1962). Ten sa na konšpiráciu pozerá cez prizmu dejín, vychádzajúc pritom z premisy, ako sám uvádza, že história má zmysel a cieľ a vládnu ňou a riadia ju kombinácie archetypických princípov prejavujúcich sa v rôznych ideologických formách. Tie majú medzi ľuďmi svojich nositeľov a hierarchicky sa grupujú okolo ideologických princípov v zhode s určitým ponímaním podstaty posledných vecí. Táto myšlienka a tento cieľ sú spojené s Božím plánom, a preto ich ponímanie patrí do sféry metafyziky. Realizuje sa reálny kontakt božského a pozemského, preto je to úroveň tajomnosti, a duchovné organizácie revidujúce a usmerňujúce chod dejín sa ukazujú ako tajné.

Avšak pre to, aby bolo možné bezprostredne vplývať na priebeh vonkajších udalostí, sú metafyzické a maximálne tajné centrá podľa Dugina nútené vytvárať akési medzipriestorové organizácie, emanácie nepoznačené plnosťou a neotrasiteľnosťou stroho metafyzického poznania. Práve to sú tie polotajné organizácie, ktoré slúžia ako nástroj skutočne skrytých centier a ktoré dostali nálepku tajných spoločností. Metóda „historickej nerozumnosti" zo všetkého najčastejšie skúma práve tieto polotajné bratstvá, pretože skutočné metafyzické centrá zostávajú mimo pozornosti a vnímania ľudí nechajúcich sa viesť iba „historickou intuíciou" a nie priamou a plnou iniciáciou a duchovnou realizáciou.18

Napriek „kapacitám", ktoré zastrešujú rôzne konšpiračné teórie, protivníci tohto smeru ich obviňujú z toho, že sa nezaoberajú zhromažďovaním faktov vyvracajúcich či potvrdzujúcich existenciu toho-ktorého sprisahania, ale akékoľvek fakty interpretujú výhradne v prospech existencie danej konšpirácie. Všetky fakty, ktoré by vyvracali nejakú konšpiračnú teóriu, je takto vždy možné zavrhnúť pomocou prostých argumentov: „Nemáte prístup k týmto materiálom", alebo „oni (záhadní) potrebovali, aby ste takto premýšľali".

 

Typológia konšpirácií


Charakteristickou črtou väčšiny takýchto konšpiračných teórií je vyhlásenie, že existuje neznáme či málo známe tajné spoločenstvo, ktoré vytvorila istá skupina ľudí s cieľom zmocniť sa vlády nad svetom. Jeho aktivitami sa potom vysvetľujú mnohé historicky závažné udalosti majúce pre cieľové auditórium negatívny charakter. Stúpenci týchto teórií taktiež postulujú množstvo navzájom posplietaných historických a súčasných udalostí, ktoré sú akýmisi etapami realizácie globálneho plánu konšpirátorov.19

Spravidla sa vrchol popularity globálnych sprisahaneckých teórií zhoduje s obdobiami ekonomickej či politickej nestability, inými slovami krízy. V takomto prípade absencia úsilia širokých más spoločnosti nachádzať objektívne príčiny problémov vedie k hľadaniu prostých riešení, medzi ktorými dominuje hľadanie nepriateľov (triednych, straníckych, náboženských, kultúrnych a i.) osobne zodpovedných za krízu jednotlivých osôb. Takto globálne konšpirácie vnášajú do obehu chaotickú deštrukčnú sociálnu energiu, pričom sa môžu využívať tak v záujme vládnucej elity, ako i proti nej. Tento prístup z nich činí jeden z najefektívnejších nástrojov na manipuláciu masami v krízových spoločenstvách a spoločnostiach. Hoci v neschopných rukách tento inštrument môže smerovať aj k úplne nepredvídateľným dôsledkom.

V akejkoľvek spoločnosti, nezávisle od jej stavu, existujú sociálne skupiny, ktoré sú viac než ktorékoľvek iné náchylné a pripravené na prijatie a podporu globálnych konšpiračných teórií. Tie si nachádzajú podporu najmä uprostred ľudí nespokojných s existujúcim stavom vecí v spoločnosti, ale tiež so svojím vlastným postavením. A pretože krízové obdobia radikálne zvyšujú počet takýchto subjektov, možno konštatovať, že v zodpovedajúcej proporcii vzrastá aj podpora globálnych konšpiratívnych teórií.

Pravdepodobne najčastejšie spomínané globálne konšpiračné teórie sú:

Sprisahania výrobcov - predpokladá sa, že výrobcovia podporujú výrobu nekvalitných, no pritom drahých tovarov s ich krátkou spotrebnou lehotou, čo bráni rozšíreniu tovarov kvalitných a lacných s dlhou spotrebnou lehotou. Konajú tak preto, aby zvyšovali svoj zisk až na maximum. Zostáva však otvorená otázka, či podobné postupy môžeme považovať za sprisahanie, čiže za činnosť vyplývajúcu z vopred dohodnutého postupu výrobcov (vznik kartelov). Veď niečo podobné sa môže diať aj nezávisle od seba, v dôsledku prirodzenej zhody záujmov obchodníkov a producentov. Podobne ako v kartovej hre niekoľko hráčov bez toho, aby sa na tom dohovorili, môže hrať proti jednému, pokiaľ prebiehajúca situácia činí jeho prehru pre ostatných výhodnou.

Napriek tomu v 90. rokoch minulého storočia prebehla v USA séria súdnych procesov, v ktorých mnohí predstavitelia vlády obviňovali najsilnejšie tabakové spoločnosti krajiny z existujúceho dohovoru, ktorého cieľom bolo ohraničenie všeobecne dostupnej informácie o skutočnej škodlivosti fajčenia pre ľudské zdravie. (Tobacco Master Settkement Agreement). Otázne tiež je, nakoľko je možné vyrobiť skutočne kvalitný výrobok tak, aby bol lacný.

Počítačové konšpirácie - existuje názor, že softvéroví producenti úmyselne vyrábajú produkty vyžadujúce čoraz vyššie hardvérové nároky, čím chcú vyvíjať tlak na neustálu modernizáciu (upgrade) počítačov. Podobne sa stretávame s tvrdením, že výrobcovia antivírusových programov sú zároveň i producentmi samotných vírusov.20

Sprisahanie ropných koncernov - podľa tejto teórie vlastníci najsilnejších ropných spoločností bránia rozvoju alternatívnej energetiky nepripustiac energetickú revolúciu. Napríklad v roku 2008 Európska komisia odhalila tzv. parafínové sprisahanie, z ktorého obvinili firmy Exxon Mobil, Total, Sasol Limited a ešte niekoľko ďalších popredných ropných spoločností, ktoré sa tajne dohodli medzi sebou, aby stanovili vysoké ceny za parafín používaný na výrobu sviečok, papierových tanierov a pohárov.21

Mondialistické sprisahanie - je najnovšou formou konšpirológie odhaľujúcej plány tzv. tajnej svetovej vlády v posledných desaťročiach. Jej osobitosťou je, že základným objektom jej bádaní sa stávajú Spojené štáty americké ako významné geopolitické centrum so svojou špecifickou a v mnohých aspektoch spornou kultúrnou a futurologickou koncepciou.

Mimochodom, neoficiálnu medzinárodnú organizáciu Bilderberský klub niektorí konšpirológovia považujú za tajnú svetovú vládu, či aspoň za jej predvoj. Podľa ich vyhlásení skutočným cieľom Trojstrannej komisie (The Trilateral Commission), súkromnej organizácie podporujúcej spoluprácu medzi Severnou Amerikou, Európou a tichooceánskym regiónom Ázie založenej bankárom Davidom Rockefellerom, je vytvorenie svetovlády, ktorá by podliehala jej kontrole.22 Taktiež Bohémsky klub zjednocujúci vplyvných členov americkej spoločnosti niektorí konšpirológovia považujú za miesto, kde sa formulujú riešenia najdôležitejších otázok vnútroamerickej a medzinárodnej politiky.23

Avšak určite najznámejšou spomedzi všetkých konšpirácií je tzv. židomasonské sprisahanie, čiže teória - ako to napokon aj z jej názvu vyplýva -, ktorá v sebe spája koncepciu masonskej (slobodomurárskej) a židovskej dohody o ovládnutí sveta. Práve tomuto spojeniu sa pripisuje Francúzska revolúcia (1789) a obe revolúcie v Rusku, najmä povestná Veľká októbrová socialistická revolúcia roku 1917, ktorá podnietila nástup celosvetového socializmu.

Arabské sprisahanie - globálne islamské sprisahanie namierené proti západnej civilizácii. Pravdepodobne by sa malo týkať arabských vlád a viacerých európskych štátov (tzv. Eurábia). Jej údajným cieľom je obrátenie štátov západnej Európy na islamské teokracie a taktiež zničenie USA a Izraela. Za spojencov tohto sprisahania sa v závislosti od politických názorov cieľového auditória uvádzajú fašizmus a komunizmus (odvolávajúc sa pritom na pronacistickú činnosť muftiho Jeruzalema Amina al-Husseiniho v 40. rokoch minulého storočia a na pomoc ZSSR arabským krajinám v časoch studenej vojny).24

Popri týchto veľkých sprisahaniach existujú však ešte iné, menšie či dokonca celkom malé konšpirácie, ako napríklad let Apolla s americkými astronautmi na Mesiac, ktorý mal byť podľa konšpirológov zinscenovaný (tzv. lunné sprisahanie), alebo naopak rozhovory o utajení informácie o cudzoplanetárnej prítomnosti na Mesiaci. Pozoruhodnými konšpiráciami sú aj teórie o predgagarinovských sovietskych kozmonautoch, ktorí sa stratili v nekonečnom vesmíre, o teroristickom útoku na Svetové obchodné centrum v New Yorku z 11. septembra 2001 naplánovanom americkými tajnými službami či konšpirácie o vraždách Johna Kennedyho a Johna Lennona, ako aj konšpiračná legenda o smrti Paula McCartneyho v roku 1966, ktorý bol údajne nahradený dvojníkom s podobným výzorom a hlasom, resp. konšpirácie ohľadom smrti Elvisa Presleyho. A to nie sú ani zďaleka všetky, ktoré by si zaiste zaslúžili našu pozornosť.

 

Prečo vznikajú konšpirácie?


Dôvod je prostý: konšpiračné teórie sa často využívajú pre ich jednoduché vysvetlenie zložitých spoločenských javov. Akýkoľvek proces v politike, ekonomike a iných oblastiach je výsledkom skoordinovaných vzťahov medzi dvoma či viacerými subjektmi. To je ale vždy možné interpretovať ako sprisahanie. Avšak ešte Adam Smith poukázal na to, že základným popudzujúcim motívom činnosti v ekonomike je vzájomná výhoda každého spomedzi subjektov a Karol Marx zase zdôraznil, že politika je v konečnom dôsledku závislá od ekonomiky - ohraničená jej možnosťami a usmerňovaná jej záujmami. Úlohou sprisahaneckej teórie nie je teda ani tak usvedčiť sprisahancov, ako skôr dodať niektorým javom na mystifikácii pod zámienkou ich usvedčenia a obvinenia.

Oporným bodom konšpirácií je neoficiálne a dostatočne neosobné poukázanie na subjekty spoločenského života (firmu, korporáciu, národnosť, náboženstvo, krajinu), akoby boli zodpovedné za isté udalosti či existujúci stav vecí; a tiež štúdium ich motivácií. Okrem toho, dôležitú úlohu v konšpirológii zohráva aj idea tajnej, neinštitucionalizovanej moci. Akékoľvek pokusy vyvrátiť, dementovať či dokonca demaskovať konšpiračnú teóriu ako falošnú jej stúpenci vnímajú ako súčasť samého sprisahania. Napríklad aj tento článok môžu vnímať ako hoci len nepatrný prvok svetového sprisahania prevedeného do lokálnej roviny s cieľom utajiť pravdu.

Avšak jeden z princípov, ktorým sú všetky konšpiračné teórie nevyhnutne narúšané, je tzv. Hanlonova britva. Tento princíp by sme mohli vysvetliť slovami „nehľadajte zlý úmysel tam, kde je dostatočným vysvetlením hlúposť". Ide o podobné tvrdenie, aké nachádzame i v Goetheho diele Utrpenie mladého Werthera (1774), znie: „...nedorozumenie a nedbalosť stvorili v tomto svete viac zmätkov než podvody a zášť. Prinajmenšom druhé dve sú oveľa menej časté". Hoci jedným dychom treba dodať, že to neznamená, že vo svete neexistuje zlý úmysel, dokonca pretavený do sprisahaneckého plánu.

 

Poznámky:

 
1 Pozri Hofstadter, R.: The Paranoid Style in American Politics and Other Essays. New York 1965

2 Zvyčajne sa predpokladá, že napríklad v Rusku dosiahol hon na čarodejnice menší rozmer a bol menej krvavý než v ďalšej časti Európy. - Pozri Russel, Z.: Witchcraft Trials in Seventheenth Century Russia. In: American Historical Review, No. 82, 5/1977. Niektorí bádatelia však tento fakt spochybňujú. Navyše sa zdá, že v Rusku za čarodejníctvo trestali viac mužov než žien. - Pozri Ryun, W. F.: The Witchcraft Hysteria in Early Modern Europe: Was Russia an Exception? In: The Slavonic and Eastern European Review, No. 76, 1/1998, s. 49-84

3 Bailyn, B.: The Ideological Origins of the American Revolution. Cambridge 1967, s. 95

4 Ich istý výpočet, podaný v umeleckej podobe, možno nájsť v románe Umberta Eca Foucaultovo kyvadlo.

5 Pipes, D.: Conspiracy: How the Paranoid Style Flourishes and Where It Comes From. Touchstone, New York 1997 - Daniel Pipes je synom Richarda Pipesa, amerického špecialistu na ruské dejiny. Pipes junior je zasa špecialistom na dejiny Blízkeho východu.

6 Billig, М.: Ideology and Opinions: Studies in Rhetorical Psychology. London 1991

7 Neumann, F.: The Democratic and Authoritarian State. New York 1957, s. 270-300

8 Arendt, H.: The Origins of Totalitarianism. New York 1958

9 Pozri Edelman, М.: The Symbolic Uses of Politics. Chicago 1967; Barthes, R.: Mythologies. New York 1972, ako aj rôzne práce Jurija Lotmana, zakladateľa svetoznámej Tartuskej školy, vrátane štúdií jej ďalších protagonistov.

10 Hofstadter, R.: c. d., s. 29-30

11 Tamže, s. 31

12 Wernick, R.: Don‘t Look Now - But All Those Plotters Might be Hiding Under Your Bed. Smithsonian 1994, s. 108-124

13 Barlett, J., Miller, C.: A Bestiary of the 9/11 Truth Movement: Notes from the Front Line. Skeptic Magazine, Millennium Press 2011

14 The Man Who Would Be King. The Guardian, March 24, 1999

15 Coleman, J.: Výbor 300. Tajomstvá svetovej vlády. In: Beatles - tavistocký rockový experiment (2004) - http://www.beatles.ru/books/articles.asp?article_id=573

16 Alleau, R.: Hitler et les sociétés secrètes: Enquête sur les sources occultes du nazisme. Paris 1969, s. 367

17 Dugin, A.: Konšpirológia, kap. Tajné spoločnosti a okultné sily dejín. Moskva 1993

18 Tamže

19 Pozri Jones, T.: Short Cuts (2005) - http://www.lrb.co.uk/v27/n20/thomas-jones/short-cuts; Conspiracism - http://www.publiceye.org/tooclose/conspiracism.html

20 Yarden, J.: Why there is no global antivirus software conspiracy (2005) - http://www.techrepublic.com/article/why-there-is-no-global-antivirus-software-conspiracy/5559042; Kidman, A.: 10 Biggest Computer Security Myths Busted (2012) - http://www.lifehacker.com.au/2012/05/10-biggest-computer-security-myths-busted

21 Európska komisia pokutovala „parafínovú mafiu" miliardou dolárov (2008) - http://lenta.ru/news/2008/10/01/sgovor

22 http://esquire.ru/articles/20/5minutes

23 Weiss, P.: Masters of the Universe Go to Camp: Inside the Bohemian Grove - http://www2.ucsc.edu/whorulesamerica/power/bohemian_grove_spy.html

24 Tejto téme sa venuje hlavne anglická odborníčka pochádzajúca zo židovskej rodiny z Egypta, Giséle Littmanová (nar. 1933), ktorá je známa aj pod menom Bat Ye‘Or (dcéra Níla). Pozri napríklad jej rozpravu Eurabia: The Euro-Arab Axis. Cranbury 2005.