Africký pentekostalizmus


Pentekostálne cirkvi sú v Afrike druhou najväčšou kresťanskou denomináciou po Katolíckej cirkvi. Ich popularita je tu čoraz väčšia a niektorí odborníci dokonca predpovedajú, že čoskoro zatienia aj misijné cirkvi. Prinajmenšom sa dá konštatovať, že tieto už nemajú monopol pri šírení kresťanstva na africkom kontinente.

Pentekostalizmus je súčasťou dlhej tradície reforiem anglo-amerického protestantizmu. Zrodil sa v Los Angeles začiatkom minulého storočia ako odnož amerického Holiness Movement a obnovného hnutia, ktoré sa objavilo v metodistickej tradícii v druhej polovici 19. storočia. Za predchodcu pentekostalizmu sa pokladá zakladateľ metodizmu John Wesley, avšak pri samom zrode tohto hnutia stáli Američania Charles Fox Parham (1873 - 1929) a William Joseph Seymour (1870 - 1922). Pokiaľ Parhamovo dielo poskytlo pentekostalizmu teologickú inšpiráciu, jeho žiak Seymour ho „uviedol do pohybu". Miestom vzniku tohto súčasného duchovného fenoménu sa stala kaplnka na okraji Los Angeles, kde Seymour v roku 1906 začal kázať novú doktrínu spásy v troch postupných krokoch - obrátenie, posvätenie a krst v Duchu. Walter Hollenweger, bývalý profesor na univerzite v Birminghame a jeden z veľkých historikov pentekostalizmu, považuje Seymoura za „čierny koreň" hnutia. Už sama skutočnosť, že černoch je jedným z jeho zakladajúcich otcov, nenechala niektorých afrických letničiarov ľahostajnými. Pre tých, ktorým je takýto postoj blízky, preto nie je pentekostalizmus to isté ako misijné kresťanstvo.1

Aby sme pentekostalizmus lepšie pochopili, vráťme sa k dvom teologickým inováciám, ktorými Parham inšpiroval toto hnutie. Prvou je náuka o krste v Duchu Svätom ako posledný okamih na ceste k dokonalosti po obrátení a posvätení. Druhou inováciou je jeho tvrdenie, že glosolália (hovorenie v neznámych, nezrozumiteľných jazykoch) je empirickým dôkazom krstu v Duchu Svätom. Napriek teologickej a inštitucionálnej rôznorodosti tohto hnutia sa väčšina letničiarov pridržiava práve týchto dvoch základných Parhamových téz a za stredobod svojej kresťanskej duchovnej cesty pokladá osobnú skúsenosť a dary Ducha Svätého. Na pozadí tohto spoločného menovateľa sa dajú rozlíšiť štyri hlavné varianty afrického pentekostalizmu: africké nezávislé cirkvi s letničnou tendenciou (nazývané i duchovné cirkvi), klasické letničné cirkvi (závislé alebo nezávislé), neoletničné cirkvi a charizmatické hnutia (katolícke alebo protestantské).2

Africké nezávislé cirkvi s letničnou tendenciou sú najstaršou pentekostálnou formou na čiernom kontinente. Vznikli v južnej Afrike, kde americký letničný misionár John Graham Lake v rokoch 1908 - 1912 založil dve cirkvi: Apostolic Faith Mission of South Africa (pre belochov) a Zion Christian Church (pre černochov). Z takéhoto koreňa sa zrodil neskorší africký sionizmus, ktorý je dnes zmesou letničných prvkov a prvkov vypožičaných z afrických náboženstiev. V súčasnosti má v južnej Afrike mnoho miliónov stúpencov, najmä medzi najviac znevýhodnenými čiernymi obyvateľmi.3 Do rovnakej kategórie afrických nezávislých letničných cirkví môžeme zaradiť aj cirkev proroka Simona Kimbangu (1921) v Kongu, Church of the Lord (Aladura, 1930) v Nigérii, Lumpa Church Alice Lenshina (1953) v Zambii a ďalšie, ktoré vznikli počas koloniálneho obdobia.

Proroci, ako sa často volajú zakladatelia týchto cirkví, boli charizmatickými postavami a takmer všetci tvrdili, že boli uchvátení Bohom alebo Duchom Svätým pre konkrétnu misijnú činnosť súvisiacu najmä s liečením a so zápasením s tradičným čarodejníctvom a náboženskými praktikami. Viacero z týchto cirkví sa opiera o zjaviteľské či vizionárske prvky a praktizujú prorocké vytrženia pripomínajúce rituálne obrady tradičných miestnych kultov. Niektorí z prorokov vo svojich liečebných procedúrach používajú rituálne predmety, ako je posvätená voda, olej, sviečky a pod. Na takúto zmes rituálnych foriem sa s nevôľou pozerajú najmä klasickí letničiari, ktorí tieto cirkvi obviňujú z toho, že do kresťanstva vnášajú pohanské a modlárske prvky.

Klasický pentekostalizmus zase zahŕňa všetky cirkvi zrodené v Severnej Amerike počas prvých desaťročí minulého storočia v nadväznosti na letničné prebudenie, ktoré sa následne prenieslo na iné kontinenty vrátane Afriky. Napríklad cirkev Assemblies of God, ktorá vznikla v USA roku 1914, je v súčasnosti najväčšou letničnou denomináciou na svete a misijnú činnosť v Afrike začala už v roku 1920, a to najprv v anglofónnych kolóniách, ktoré sa neskôr stali základňou pre šírenie aj vo frankofónnych krajinách.

Vzhľadom na to, že letničné cirkvi idú od obnovy k obnove, napätia a rozdiely vedú veľmi často k roztržkám a následne k vytváraniu nových cirkevných spoločenstiev. Po tom, čo boli závislé od amerických alebo anglických materských cirkví z prvej polovice minulého storočia, neváhali si Afričania vytvoriť svoje vlastné cirkvi. Príkladom je ghanský pastor Peter Amin, ktorý založil v Ghane roku 1939 Christ Apostolic Church. Podobne aj misionár rev. James McKeown pochádzajúci zo Škótska (1900 - 1989) založil v roku 1953 Church of Pentecost. Dnes sú obe tieto spoločenstvá úplne riadené Ghančanmi a svoje dcérske cirkvi už nemajú len v iných afrických krajinách, ale i na Západe a v Ázii v africkej diaspóre.4 Na ilustráciu spomeňme, že napríklad Church of Pentecost má po celom svete 15 800 kongregácií zahrnujúcich 2,1 milióna členov.

Treťou spomenutou skupinou sú neopentekostálne cirkvi. Tie sa vnímajú ako plody náboženského prebudenia z obdobia sedemdesiatych rokov minulého storočia a momentálne na africkom kontinente zažívajú veľký úspech. Hoci ideovo zdieľajú väčšinu náuky klasického pentekostalizmu, líšia sa niektorými prvkami, ako napríklad kladením dôrazu na teológiu materiálnej prosperity, investíciami do médií ako prostriedku evanjelizácie, hypermedializáciami uzdravujúcich rituálov a pod. Takýchto cirkví sú dnes na africkom kontinente stovky.

Typickým príkladom neoletničnej cirkvi je Winners Chapel. Jej počiatky siahajú do roku 1981, keď David Oyepedo zverejnil, že zažil 18-hodinové videnie Boha. V ňom k nemu Boh prehovoril a povedal mu, že nadišla hodina oslobodiť svet od všetkého útlaku a neprávosti satana prostredníctvom ohlasovania slova viery. A práve Oyepedovi Boh zveril túto úlohu. V roku 1999 Oyepedo vytvoril medzinárodné centrum svojej cirkvi - Svätostánok viery (Faith Tabernacle), ktoré sa nachádza na predmestí Lagosu. Kostol v tomto centre patrí medzi najväčšie sakrálne stavby na svete s kapacitou vyše 50-tisíc miest. Cirkev je v súčasnosti prítomná vo vyše tristo nigérijských mestách a taktiež v 32 afrických štátoch, Dubaji, Anglicku, ale i USA.

Ekumenické charizmatické hnutie, katolícke alebo protestantské, je štvrtým variantom afrického pentekostalizmu. Nepochybne je výsledkom vplyvu posledného letničného prebudenia v misijných cirkvách. Ale takéto otvorenie sa cudzorodým vonkajším náboženským vplyvom je veľmi pozoruhodné vzhľadom na zdržanlivosť väčšiny afrických misijných cirkví.

Charizmatické hnutie neprišlo do Afriky jednotne. Napríklad do Nigérie preniklo vďaka univerzitným kempom, ktoré poslúžili ako základňa pre rozšírenie tohto hnutia v sedemdesiatych rokoch 20. storočia. Od klasického pentekostalizmu prevzalo zdôrazňovanie osobnej skúsenosti s darmi Ducha Svätého (najmä prehodnotením charizmy uzdravovať) prostredníctvom krstu v Duchu. Na druhej strane hovorenie v jazykoch nie je v tomto hnutí, aspoň v rámci Katolíckej cirkvi, dôkazom krstu v Duchu.5

 

Ekonomické výzvy afrického pentekostalizmu


Vo väčšine neopentekostálnych a charizmatických cirkví vznikajúcich v Afrike prevláda teológia, ktorá často dáva do príčinnej súvislosti znovunarodenie v Duchu a hmotný blahobyt. Takúto doktrínu prosperity charakterizuje antropológ Ruth Marshall-Fratani ako „zmes biblických textov a populárnej americkej psychológie osobného úspechu s cieľom zaistiť naplnenie Božích prisľúbení o úspechu a víťazstve nad všetkými silami (všeobecne považovanými za zlé duchovné sily), ktoré pôsobia proti realizácii vlastných ambícií. Spása je už na svete, tu a teraz, a zasvätením Kristovi sa staneme víťazmi".6

Život v blahobyte, ktorý prúdi z Ježišovho víťazstva nad hriechom a smrťou, nie je podľa tejto teológie len otázkou posmrtného života. On sa realizuje už tu na zemi skrze bohatstvo, zdravie, prestíž, prosperitu atď. Inými slovami, bohatstvo je znamením Božieho požehnania, zatiaľ čo chudoba sa vníma ako dôsledok prekliatia alebo pôsobenia zlých duchov. Takéto presvedčenie sa zmocňuje rovnako chudobných ako bohatých. A tak sa chcú chudobní zo svojej chudoby vymaniť a bohatí chcú mať ešte viac.

Niektoré neopentekostálne cirkvi sa stali v krajinách ako Nigéria či Ghana obrovskými ekonomickými mocnosťami pod vedením bohatých pastorov, ktorí neváhajú ukazovať svoj luxus. Takéto buržoázne kresťanstvo, ktoré má ďaleko od pozemského asketizmu, považoval Max Weber za koreň, z ktorého vyrástol moderný kapitalizmus.7 Doktrína prosperity je v niektorých cirkvách sprevádzaná aj praktikou povinného platenia desiatkov, čo sa zdôvodňuje tým, že toho, kto veľkoryso dáva cirkvi (alebo jej pastierovi), Boh štedro požehná. A tak bohatí štedro dávajú v nádeji, že ich podnikanie bude prosperovať ešte väčšmi, a chudobní zase odovzdávajú i to málo, čo majú v nádeji, že za to od Boha dostanú stonásobok.

Paul Gifford, znalec neoletničného hnutia v Ghane, opisuje istú náboženskú seansu s názvom Siatie nasledovne: „Prorok Salifu vyzval tých, ktorí mali 30-tisíc cedis (miestna mena), aby zasiali. Asi desať ľudí prišlo dopredu. On im urobil olejom pomazanie a jednej žene sľúbil, že jej manžel, ktorý je uväznený v Európe, bude o dvadsať dní prepustený. Keď bol rad na tých, ktorí dali 20-tisíc cedis (prišlo tiež asi desať ľudí), taktiež dostali osobitné pokyny. Jednej zo žien Salifu povedal, aby mu dala 100 dolárov. Keď odpovedala, že ich nemá pri sebe a ani doma, povedal jej, aby mu ich priniesla v pondelok. Boh ich premení na auto a bude bohatá. Potom pozýval postupne tých, ktorí mali 10-tisíc cedis (prišlo okolo 150 osôb), päťtisíc cedis (200 osôb), dvetisíc cedis (200 osôb) a nakoniec tých, ktorí mali iba tisíc cedis (prišli takmer všetci ostatní) a každý sial. A keď skončili, prorok sa každého z nich dotkol a povedal: »Znamenia a zázraky! Zázrak! Vezmi si svoj zázrak! Zober si ho!«."8

Zaiste, pentekostalizmus je tak pre bohatých, ako aj pre chudobných. Každý sa v ňom nájde. Ale sú to väčšinou Afričania zdrvení chudobou a chorobami, nezamestnanosťou a neistotou, ktorí zaplavujú obrovské modlitbové tábory neoletničných cirkví. Hľadajú nielen zdravie a každodenný chlieb, ale aj trochu ľudského tepla. Na modlitbových stretnutiach môžu aspoň spievať, tancovať, hovoriť, ventilovať svoje emócie a pod. Stručne povedané, hoci táto teológia úspechu nenapĺňa predstavy chudobných, aspoň im dovoľuje snívať.

 

Politické výzvy


V niektorých afrických krajinách sa rozširuje náboženský vplyv veľkých neoletničných pastorov aj o politický vplyv. Mnoho afrických politikov hľadá svoju podporu a ponúka svoje služby aj s pomocou znovuzrodenia. Inými slovami, aby mohli uspieť politicky, opierajú sa taktiež o duchovné znovuzrodenie. Príkladom môže byť Pobrežie Slonoviny a jej prezident Laurent Gbagbo (2000 - 2010). V tejto krajine bol vplyv prorockých pastorov na politikov súčasťou politických mravov od získania jej nezávislosti. V kontexte všeobecnej krízy v rámci politickej nestability, ktorou trpela celá krajina, hlásali neoletniční kazatelia kolektívne znovuzrodenie cez osobné znovuzrodenie. Jeden z nich to vyjadril takto: „Pobrežie Slonoviny bolo skazené fetišizmom a čarodejníctvom obchodníkov, pedofíliou, homosexualitou, manželskými škandálmi a korupciou jej vodcov. Obrátilo sa k satanovi, ktorý je žiarlivý na svoj úspech. Ale iba návrat k Božiemu slovu, jeho sile a zvolenie prezidenta, ktorý prijal Ježiša a Božie pomazanie, môže pomôcť krajine obnoviť sa. Nikto nemôže vládnuť bez vôle Božej."9

Takéto výzvy, ktorými náboženskí lídri mobilizujú masy, nemôžu nechať politikov indiferentnými, najmä ak ide o úspech vo voľbách. A spomínaný Gbagbo z toho vedel politicky ťažiť. Antropológ André Marie vysvetľuje: „Nový prezident pochádzajúci z juhu, z katolíckej rodiny, akademicky vzdelaný, ktorý slávnostne otvoril druhú republiku, republiku profesorov, uspel v prezidentských voľbách vďaka obráteniu na evanjelikálne hnutie."10

Niekdajší prezident Gbagbo a jeho manželka Simone, poslankyňa národného zhromaždenia, konvertovali do pentekostálnej cirkvi Shekina založenej pastorom Moïseom Koréom, ktorý plnil súčasne úlohu duchovného poradcu hlavy štátu. Televízia často ukazovala pani Simone v tranze počas modlitbových stretnutí. Takto sa prejavilo spojenectvo politiky a náboženstva a pokus o náboženskú legitimáciu politiky. V kontexte politickej neistoty je takáto pentekostálna ponuka atraktívna pre niektoré sociálne vrstvy. Extatické náboženské formy umožňujú prístup k politickej aj náboženskej moci. Preto sa netreba čudovať, že pentekostalizmus sa v Afrike stal pre niektorých základom podnikania.

 

Ekumenické výzvy


Jedným z dôvodov, ktorý pohýna afrických katolíkov aj protestantov nadväzovať kontakty s novými letničnými cirkvami, je hľadanie nových rozmerov kresťanskej viery. Chcú intenzívnejšie precítiť Boha, komunikovať s ním, objaviť jeho pôsobenie v každodennom živote. A práve príslušníci pentekostálnych cirkví silne prežívajú nadšenie z viery v Boha a jej praktizovania. Preto ožíva návrat k takým náboženským činnostiam, akými sú chvály, svedectvá, zázraky, ale aj k ústrednému obradu, ktorým je vyliatie Ducha, srdca turíčnej náuky o znovuzrodení.

Znovuzrodenie sa prijíma ako skúsenosť osobnej, duchovnej a morálnej premeny, ako vstúpenie do nového života, pretvorenie na nové stvorenie, skrátka ako čas spásy. Jeho dôsledkom je to, že väčšina pentekostalistov sa zdržiava alkoholu, fajčenia a cenia si také hodnoty, akými sú manželská vernosť a rodinná zodpovednosť. Odmietajú nevhodné správanie ako korupcia, sprenevery verejných prostriedkov a pod. Takáto mravná čestnosť sa vníma ako znamenie znovuzrodenia a posvätenia a má odlíšiť „spasených" od tých, ktorí „spasení" nie sú. Avšak skúsenosť ukazuje, že len dobré úmysly nestačia na to, aby pretvorili ľudské slabosti. A preto existujú mnohé prípady upadnutia do hriechov. Od hriešnikov sa následne vyžaduje ich verejné vyznanie, avšak sankcie môžu viesť až k exkomunikácii z cirkvi. Nie je zriedkavé, že niektoré z takýchto škandálov sa dotýkajú aj cirkevných predstaviteľov, ktorí sú usvedčení z finančnej sprenevery a podvodov, sexuálneho zneužívania a pod.

Napriek týmto nedostatkom a problémom sa pentekostalisti cítia byť povolaní evanjelizovať iné kresťanské denominácie, ktorých členom často kladú otázku: „Ste spasení?" A práve z dôvodu, že pôvodné cirkvi strácajú svojich členov prechodom do nových cirkví, vzťahy medzi nimi sú napäté a naplnené upodozrievaním. Medzi hierarchiou neexistuje žiadny ekumenický dialóg, dôraz sa často kladie väčšmi na to, čo ich odlišuje, než na to, čo ich spája. V takomto kontexte nevedú predsudky k vzájomnému porozumeniu.

Napríklad pentekostalisti odmietajú katolícku náboženskú symboliku a katolíkov upodozrievajú z „uctievania sôch". Takisto mariánska úcta je častým terčom kritiky a odsúdenia, čo vychádza z protestantskej tradície. Na druhej strane sa v katolíckom prostredí pentekostálne cirkvi bez rozdielu hanlivo označujú za sekty. Ich náuka o znovuzrodení v Duchu, posvätenie a túžba po prosperite sa často kritizuje v kázňach.

V centre pentekostálnych bohoslužieb sa dôraz kladie na svedectvá o Božom pôsobení a upúšťa sa od modlitby v spoločenstve. Misijné cirkvi považujú takéto praktiky za neprimerané túžby po zázračných a čarovných fenoménoch. Spochybňujú pravosť chariziem, najmä ak ide o hovorenie v jazykoch a o charizmu uzdravovania, ktorých prejavy sa často veľkolepo medializujú. Mnohým veriacim sa pri zavedení charizmatického hnutia do ich cirkví nepáči spôsob, akým sa modlia a prekáža im prílišný hluk. Naopak, nájdu sa aj takí, ktorým sa páčia chvály, tance, modlenie charizmatickým spôsobom, počas ktorých sa necháva voľná ruka rečníkovi a emóciám. Ani prístup k Svätému písmu nie je rovnaký. U pentekostalistov sa osobná modlitba limituje len na každodennú lektúru Biblie. A to je dôvod, prečo sú vo výhode napríklad oproti katolíkom pri vzájomných debatách, v ktorých sú katolíci obviňovaní, že opustili Písmo.

Iným dôvodom vzájomných nezhôd medzi africkými cirkvami je prístup k pôvodnej kultúre a tradičným náboženstvám. Kým tradičné misijné cirkvi sa usilujú o dialóg, väčšina pentekostálnych cirkví je nepriateľsky naladená k myšlienke zblíženia medzi africkými kultúrami a kresťanskou vierou. Je to spôsobené tým, že znovuzrodenie chápu ako rozchod so všetkými náboženskými a kultúrnymi tradíciami minulosti. Pentekostalisti démonizujú africké náboženstvá a prostredníctvom obradov exorcizmu sa usilujú vyhnať zlých duchov, ktorí figurujú medzi miestnymi domorodými božstvami. Takéto nezhody vytvárajú skutočné konflikty v ekumenických vzťahoch, čo sa premieta aj do existenciálnej neistoty.

Pentekostalizmus si v Afrike kliesni cestu aj tým, že poukazuje na nedostatky misijných cirkví, ktorým vytýka, okrem iného, klerikalizmus, inštitucionálnu strnulosť, intelektualizmus, morálnu laxnosť a pod. Chce obnoviť misijné nadšenie, morálnu prísnosť a evanjeliovú pôvodnosť v srdci kresťanského života. Avšak skúsenosť ukazuje, že charizmatická fáza novým cirkvám dlho nevydržala. Veľmi rýchlo cítia aj oni potrebu inštitucionalizovať sa, aby sa mohli udržať a rozširovať. Nemecký sociológ Max Weber nazval takýto postup rutinizáciou charizmy. Ide o proces, keď prorocký vodca naláka svojich nasledovníkov k jeho posolstvu silou svojej osobnosti, svojou charizmou. Pre zachovanie hnutia po smrti jeho zakladateľa je ale potrebné, aby jeho charizma bola „rutinizovaná", čo znamená presmerovaná na pokračujúceho vodcu alebo organizáciu.11

Pentekostalizmus do Afriky priniesol nielen nové náboženské výzvy, ale angažuje sa aj v sociálnej, politickej a ekonomickej oblasti. Navrhuje nový étos, ktorý sa realizuje napĺňaním obradu znovuzrodenia v Duchu. Ale priniesol aj náboženský zmätok, ktorý francúzsky antropológ Philippe Laburthe-Tolra charakterizuje slovami: „Vzniká akoby nové náboženstvo, ktoré sa dá nazvať náboženstvom okamžitých účinkov. Ľudia neváhajú opustiť svoje náboženstvo, svojho liečiteľa, kňaza, obrady hneď, ako prestávajú mať úspech, to znamená nepociťujú sociálny, fyzický a duševný úžitok. Náboženské skutky sú technikami, ktoré smerujú k praktickým záujmom jednotlivca alebo skupiny."12

 

Poznámky:

 
1 Hollenweger, W. J.: Pentecostalism: Origins and Developments Worldwide. Hendrickson Publishers, Massachusetts 1997

2 Synan V.: The Holiness-Pentecostal Tradition: Charismatic Movements in the Twentieth Century. William B. Eerdmans Publishing Company, Grand Rapids, Michigan 1997, s. 89

3 Comarroff, J.: Body od Power, Spirit of Resistance. University of Chicago Press, Chicago 1985

4 Mayrargue, C.: Trajectoire et enjeux contemporains du pentecôtisme en Afrique de l'Ouest. Critique Internationale N° 22, janvier 2004, s. 98-99

5 Lado, L.: Les enjeux du pentecotisme africain. Études 7/2008, Tome 409, s. 65

6 Marshall-Fratani, R.: Prospérité miraculeuse: les pasteurs pentecôtistes et l'argent de Dieu au Nigeria. Politique Africaine 82/2001, s. 32

7 Tamže, s. 29

8 Gifford, P.: Ghana's New Economy. Hurst and Company. London 2004, s. 99

9 Mary, A.: Prophetes pasteurs: la politique de la délivrance en Côte d'Ivoire. Politique Africaine 87/2002, s. 77

10 Tamže, s. 81

11 http://wiki.answers.com/Q/What_is_Routinization_of_charisma

12 Laburthe-Tolra, Ph.: Vers la lumière: ou, Le désir d'Ariel. Karthala 1999, s. 102