Pentekostalizmus – základná terminológia a typológia


Termín pentekostalizmus, ktorým sa globálne prebudenecké hnutie označuje, je často používaným, hoci nie bezproblémovo a jednoznačne definovateľným pojmom, dôvodom čoho je predovšetkým rôznorodosť hnutia samotného a tiež prístup odborníkov, ktorí berú pri definovaní do úvahy špecifické historické, teologické, sociologické a ďalšie prístupy a kritériá.2 Používanie terminológie taktiež závisí od toho, či je konkrétna osoba vonkajším pozorovateľom, alebo sa považuje za súčasť pentekostalizmu. V tomto článku sa bude vyššie uvedený termín používať zameniteľne s pentekostálnym hnutím (niekedy označovaným tiež ako letnično-charizmatické hnutie), ktoré v mojom ponímaní zahŕňa tzv. klasické pentekostálne (resp. letničné) cirkvi, hnutie charizmatickej obnovy v tradičných cirkvách a neocharizmatické spoločenstvá fungujúce nezávisle od prvých dvoch skupín, avšak zdieľajúce s nimi niektoré dôležité pneumatologické dôrazy.

Každá taxonómia má väčšie či menšie obmedzenia i nedostatky a treba ju vnímať predovšetkým ako nedokonalý, ale zato prospešný nástroj, ktorý nám má pomôcť dôkladnejšie analyzovať a lepšie pochopiť daný fenomén. V súčasnosti sa väčšina odborníkov na toto hnutie prikláňa k trojitému základnému deleniu (typológii) pentekostalizmu (tzv. trom vlnám3), keďže podľa ich názoru najlepšie pomáha porozumieť jeho doterajšiemu historickému vývoju a súčasne značnej teologickej diverzite samotného hnutia. V tejto súvislosti sa nazdávam, že je užitočné rozlíšiť napríklad hnutie charizmatickej obnovy v Katolíckej či Pravoslávnej cirkvi a tiež v etablovaných protestantských cirkvách od častejšie kontroverzných nových nezávislých spoločenstiev, ktoré označujeme ako neocharizmatické, prípadne neopentekostálne.

Tieto tri skupiny (v ich vnútri, samozrejme, existujú ďalšie prúdy) však majú aj dosť zjednocujúcich podobností charakteristických pre pentekostálnu spiritualitu a jeden deklarovaný zdroj - Ducha Svätého, preto používam spoločný termín pentekostálne hnutie v singulári. Všetky tri širšie definované typy pentekostalizmu zažívajú už niekoľko desaťročí enormný rast, ktorý bude podľa predpovedí odborníkov pokračovať aj v dohľadnej budúcnosti.

Cieľom tohto príspevku je poukázať na mohutnosť a silu pentekostálneho hnutia z globálnej perspektívy a podčiarknuť jeho komplexnú a rozmanitú povahu, čo chcem ilustrovať stručným predstavením významných reprezentantov v rámci vyššie uvedenej typológie: klasickej pentekostálnej denominácie Assemblies of God, hnutia Katolíckej charizmatickej obnovy a neocharizmatického spoločenstva Igreja Universal do Reino de Deus. Na záver predostriem niekoľko dôležitých otázok, ktoré sú hlavne v našom geografickom regióne, kde je štúdium pentekostalizmu stále iba v zárodkoch, hodny hlbšieho zamyslenia a výskumu.

 

Globálny dosah a diverzita pentekostalizmu


Moderný pentekostalizmus je globálne náboženské hnutie, ktoré sa na prelome 19. a 20. storočia neočakávane objavilo, rapídne šírilo a v súčasnosti pôsobí vo väčšine krajín sveta. Podľa New International Dictionary of Pentecostal and Charismatic Movements sú pentekostálni veriaci súčasťou 740 pentekostálnych denominácií, 6 530 nepentekostálnych denominácií hlavného prúdu s rozsiahle organizovaným vnútorným charizmatickým hnutím a 18 810 nezávislých neocharizmatických denominácií a sietí. V súčasnosti nájdeme charizmatikov naprieč celým spektrom kresťanstva - v rámci všetkých stopäťdesiatich tradičných nepentekostálnych cirkevných vyznaní, rodín a tradícií. Pentekostálnych a charizmatických kresťanov môžeme nájsť v deviatich tisícoch etnolingvistických kultúr a ôsmich tisícoch jazykov - pokrývajúc 95 % celkovej svetovej populácie.4

K tomu, že sa pentekostálne hnutie stalo globálnym fenoménom, nesporne zásadnou mierou prispela jeho misionárska povaha a dôraz na zmocnenie veriacich Duchom Svätým k šíreniu kresťanskej viery po celom svete (pozri Sk 1, 8). K fenomenálnemu rastu tohto hnutia, samozrejme, prispeli aj mnohé ďalšie faktory, či už ide o vnútorné, akým je napríklad mimoriadna adaptabilita pentekostalizmu na nové kultúrne prostredie, alebo sú to vonkajšie faktory, akým je napríklad rozvoj dopravy a moderných komunikačných prostriedkov.

Pentekostálne hnutie má dnes najsilnejší vplyv na náboženské, spoločenské a politické dianie v Latinskej Amerike (Brazília, Čile, Guatemala), Afrike (Keňa, Nigéria, Južná Afrika) a Ázii (India, Filipíny, Južná Kórea).5 Vo všetkých týchto krajinách okrem Indie a Južnej Kórey dosahuje počet pentekostálnych veriacich najmenej 25 % celkovej populácie a v štyroch z nich sa približuje alebo presahuje hranicu 50 %. Percentuálne najväčšie zastúpenie má pentekostalizmus v Guatemale (60 %), Keni (56 %) a Brazílii (49 %). Vysoké percento pentekostálnych veriacich je aj v Spojených štátoch amerických (23 %), ktoré sa často považujú za kolísku moderného pentekostalizmu a kde mnohé pentekostálne spoločenstvá nachádzajú svoje korene.

Zvláštnym prípadom je Európa, ktorá zostáva jediným kontinentom, kde sa pentekostálne hnutie dosiaľ výraznejšie nepresadilo. Vo väčšine európskych krajín tvoria pentekostálni veriaci malú, avšak graduálne rastúcu minoritu. Najväčší počet ich žije vo Veľkej Británii, v Rusku, na Ukrajine, v Taliansku a Nemecku, čo je prirodzene ovplyvnené veľkosťou populácie týchto území. Pentekostalizmus má dlhú tradíciu a silné percentuálne zastúpenie v niektorých škandinávskych krajinách, vrátane silne sekularizovaného Švédska, kde historicky dôležitú úlohu zohral pentekostálny duchovný Lewi Pethrus (1884 - 1974).

Trend rastu je možné pozorovať najmä v štátoch bývalého východného bloku, ktoré po páde železnej opony zakúšajú náboženskú slobodu a nárast náboženského pluralizmu, či už v pozitívnom alebo negatívnom zmysle. Relatívne vysoký počet pentekostálnych veriacich je napríklad v Rumunsku, kde sa pri poslednom sčítaní ľudu prihlásilo k pentekostalizmu takmer 368-tisíc veriacich (1,9 % populácie).6 Táto štatistika však nezahŕňa niekoľko stotisíc veriacich7, ktorí mali „pentekostálnu skúsenosť" a sú súčasťou pentekostálneho hnutia, ale neprihlásili sa ku konkrétnej pentekostálnej cirkvi, keďže sa identifikovali s tradičnými cirkvami či neregistrovanými neocharizmatickými spoločenstvami. Situácia v Európe je zatiaľ nedostatočne zmapovaná, čo je z časti dôsledkom menšieho vplyvu pentekostalizmu na tomto území.8

V posledných dvoch desaťročiach je možné aj na Slovensku pozorovať rozmach pentekostálnej spirituality, a to najmä v Katolíckej cirkvi, kde sa v súčasnosti hlási k tzv. Katolíckej charizmatickej obnove okolo 150 spoločenstiev.9 Tisíce ďalších veriacich mali osobnú skúsenosť s Duchom Svätým, avšak uprednostňujú neidentifikovať sa s pentekostálnym, resp. charizmatickým hnutím.10 Napriek tomu, že postoje Evanjelickej cirkvi a. v. voči tejto forme spirituality sú skôr odmietavé, aj tu veriaci svedčia o priamej skúsenosti s Duchom Svätým a duchovnými darmi.11 Apoštolská cirkev, ktorá ako jediná na Slovensku reprezentuje klasický pentekostalizmus, zaznamenala za posledných dvadsať rokov vyše päťnásobný rast.12 Nemožno zabudnúť ani na rôzne menšie neocharizmatické spoločenstvá, ktoré sa objavili po roku 1989 a v súčasnosti sa k nim hlási niekoľko tisíc stúpencov. V najbližších desaťročiach bude zaujímavé sledovať ďalší vývoj a rozvoj pentekostálneho hnutia na Slovensku a v Európe a tiež to, ako toto hnutie obstojí v konfrontácii so silami rastúcej sekularizácie.

Ako už bolo spomenuté, tento príspevok chce poukázať na to, že globálny pentekostalizmus sa vyznačuje značnou rôznorodosťou a rozmanitosťou, čo pravdaže neznamená, že neexistuje mnoho zjednocujúcich prvkov a charakteristík - nech už ide o intenzívnejšie prežívanie duchovného života, otvorenosť na pôsobenie duchovných darov, alebo zastávanie konzervatívnych morálnych hodnôt v spoločnosti. Nepochybne užitočným by bolo pozrieť sa na diverzitu pentekostalizmu z pohľadu spoločenských vied, avšak rozsahové obmedzenie príspevku to neumožňuje. Zameriam sa preto na stručné predstavenie jedného reprezentanta v rámci každej z troch vĺn pentekostálneho hnutia, čím podčiarknem najmä rozličné historické pozadie vzniku a teologickú diverzitu samotného hnutia.

 

Assemblies of God


Cirkev Assemblies of God (AoG, Zbory Božie) vznikla roku 1914 v meste Hot Springs, ktoré sa nachádza v americkom štáte Arkansas a má spolu s ďalšími pentekostálnymi cirkvami svoje korene v historickom prebudení na Azusa Street (1906 - 1909). Za necelých sto rokov od svojho vzniku sa toto pentekostálne spoločenstvo rozrástlo zhruba na 65 miliónov stúpencov a v súčasnosti pôsobí vo vyše dvesto krajinách sveta.13

Jedným z rozoznávacích teologických znakov AoG je dôraz na krst v Duchu Svätom, ktorý sa podľa vieroučných zásad vždy prejavuje a potvrdzuje hovorením jazykmi (glosolália). Táto teologická dogma bola po prvýkrát sformulovaná kazateľom Charlesom Foxom Parhamom na biblickej škole Bethel v Topeke (Kansas, USA) roku 1901, avšak Parham veril, že jazyky sprevádzajúce tento krst sú zrozumiteľné ľudské jazyky (xenolália), ktoré umožnia zvestovanie evanjelia po celom svete pred blížiacim sa druhým príchodom Ježiša Krista na Zem (parúzia).

Zaujímavosťou je, že mnoho súčasných členov cirkví patriacich do celosvetového cirkevného spoločenstva AoG v jazykoch nikdy nehovorilo alebo nehovorí, nie je súčasťou ich liturgickej praxe a niektorí poprední pentekostálni teológovia z exegetických dôvodov otvorene spochybňujú jednu zo základných doktrín klasického pentekostalizmu všeobecne a AoG konkrétne (články 7 a 8), a to, že krst v Duchu Svätom je skúsenosťou, ktorá nasleduje po „spasení", je od neho oddelená a vždy sa musí prejavovať hovorením v jazykoch.14

Americká AoG je príkladom pentekostálnej cirkvi, kde môžeme zreteľne badať pozitívny vývoj, dozrievanie a vnútornú premenu jedného segmentu pentekostálneho hnutia. Jednou z oblastí tohto vývoja je lepšie pochopenie poslania cirkvi vo svete, ktoré nie je simplisticky zredukované na evanjelizáciu a spásu duší pre Božie kráľovstvo (hoci evanjelizácia naďalej zastáva kľúčové miesto v teológii a praxi AoG), ale tiež zahŕňa konkrétnu službu a angažovanie sa v spoločnosti. V posledných dvoch desaťročiach badať signifikantný progres smerom k holistickému porozumeniu služby cirkvi a jej praktizovaniu.15

Zredukované pochopenie poslania a služby cirkvi bolo ešte donedávna zreteľne vidieť v samých článkoch viery amerických AoG. V článku 10 (Cirkev a jej poslanie) a článku 11 (Služba) bol uvedený trojnásobný raison d'être tohto spoločenstva: evanjelizácia stratených, uctievanie Boha a budovanie veriacich. Evanjelizácia, tradične silná stránka AoG, bola prioritizovaná, avšak dôraz na konkrétnu službu v spoločnosti skrze holistickú diakoniu absentoval napriek tomu, že táto sa tradične považuje za bezpodmienečne misiologickú kategóriu kresťanskej cirkvi. V roku 2009 došlo aj k významnej historickej zmene v oficiálnom učení AoG, keď pribudol štvrtý aspekt poslania cirkvi - služba súcitu.16

Je dôležité poznamenať, že AoG odmieta tzv. teológiu prosperity (evanjelium zdravia a bohatstva), ktorá je ťažisková pre mnohé neocharizmatické spoločenstvá, avšak nie pre pentekostálne hnutie všeobecne. Gordon Fee, jeden z najvýznamnejších pentekostálnych teológov a ordinovaný duchovný AoG, poznamenal, že „americké kresťanstvo je rýchlo infikované zákernou chorobou tzv. evanjelia zdravia a bohatstva, hoci toto obsahuje len veľmi málo z podstaty evanjelia"17 a z perspektívy biblickej exegézy jasne poukázal na problematické aspekty tohto učenia. Sama denominácia sa oficiálne vyjadrila a odmietla toto a príbuzné učenia ako doktrinálnu aberáciu už v roku 1980.18

 

Katolícka charizmatická obnova


Pentekostálna spiritualita a manifestácia chariziem nie sú moderný ani postmoderný fenomén – kresťania vždy verili, že Duch Svätý je v cirkvi aktívne prítomný a pôsobil počas celej histórie kresťanských dejín. V posledných niekoľkých desaťročiach sme svedkami globálneho „znovuobjavenia Ducha Svätého", ktoré sa v Katolíckej cirkvi začalo intenzívnejšie prejavovať po Druhom vatikánskom koncile (1962 - 1965) a stalo sa známym ako Katolícka charizmatická obnova (KCHO). Hnutie KCHO má počiatky v roku 1967 na Univerzite Duquesne19 v Pittsburghu v americkom štáte Pensylvánia, kde skupina učiteľov a študentov zažila krst v Duchu Svätom a odkiaľ sa hnutie rýchlo rozšírilo aj na ďalšie univerzitné kampusy v USA.20 Dôležitú úlohu v tomto období vývoja hnutia zohrali predovšetkým Stephen Clark a Ralph Martin, ktorí boli výrazne ovplyvnení katolíckym hnutím Cursillo, ale tiež bestsellerom pentekostálneho (AoG) pastora Davida Wilkersona The Cross and Switchblade (Dýka a kríž).

Reakcie cirkevnej hierarchie boli spočiatku skôr opatrné, avšak čoskoro našlo hnutie dôležitú podporu u belgického kardinála Léona Josepha Suenensa, ako aj pápeža Pavla VI., ktorá bola kľúčová pre získanie legitimity a dramatický rozmach hnutia. Obzvlášť pozitívny postoj k charizmatickému hnutiu mal pápež Ján Pavol II., pre ktorého hnutie predstavovalo nádej na vnútornú obnovu cirkvi a dôležitú úlohu pri novej evanjelizácii. Dnes je KCHO prakticky univerzálne prijaté cirkevnou hierarchiou a jeho prínos21 pre cirkev za posledných vyše štyridsať rokov je široko uznaný. Keďže ide o decentralizované hnutie vo vnútri cirkvi a jeho členovia sa sebaidentifikujú rôznorodým spôsobom, je mimoriadne ťažké ho kvantifikovať; najčastejšie sa však uvádza, že KCHO je prítomné vo vyše dvesto krajinách sveta a zahŕňa najmenej 120 miliónov veriacich.22

Medzi katolíckymi charizmatikmi sa relatívne zriedka stretneme s kontroverznými učeniami a praktikami v súvislosti s Duchom Svätým, hoci ani tu neexistuje úplná imunita voči rozličným duchovným excesom. Zrejmý a zásadný rozdiel medzi KCHO a ostatnými dvoma vetvami pentekostálneho hnutia spočíva v tom, že táto podlieha Učiteľskému úradu Cirkvi, ktorý prostredníctvom Kongregácie pre náuku viery poskytuje svojim duchovným a veriacim normatívnu exhortáciu v oblasti skúmania fenoménov „pseudomysticizmu, predpokladaných zjavení, videní a posolstiev nadprirodzeného pôvodu". V tejto súvislosti je zaujímavosťou dokument Normy ohľadne postupu pri posudzovaní predpokladaných videní a zjavení, ktorý bol schválený pápežom Pavlom VI. a publikovaný sub secreto v roku 1978, teda niekoľko rokov po tom, ako druhá vlna pentekostalizmu zasiahla katolícku a iné tradičné cirkvi. Od roku 2012 je dokument z dôvodu aktuálnosti problematiky oficiálne verejne dostupný v rôznych jazykoch.23

V KCHO sa stretávame s teologicky silnejším porozumením chariziem a napríklad glosolália sa nezvýrazňuje v takej miere ako v klasickom pentekostalizme, hoci mnohí veriaci vydávajú svedectvo o prijatí tohto daru milosti. Ovocie autentickej skúsenosti s Duchom Svätým pre nich predstavuje prehĺbenie obecenstva s Ježišom Kristom, intenzívnejší modlitbový život, vážnejší vzťah k Svätému písmu a katechéze, spontánnosť a vrúcnosť uctievania, zmocnenie pre evanjelizačnú a sociálnu činnosť a v neposlednom rade prinášanie ducha jednoty a harmónie do Božej cirkvi. Teológia prosperity a triumfalistické chápanie úlohy cirkvi vo svete - ktoré v súčasnosti patria medzi najväčšie výzvy pre globálny pentekostalizmus - nepredstavujú vážny problém pre KCHO. Výzva pre Katolícku cirkev všeobecne a KCHO osobitne však spočíva v tom, aby dokázali dostatočne zrozumiteľne, presvedčivo a s globálnym dosahom komunikovať, že katolícka viera je nielen zlučiteľná s pentekostálnou spiritualitou, ale jej tiež umožňuje zrelé vyjadrenie. Vznik a rast KCHO svedčí okrem iného o tom, že napriek tomu, že moderný pentekostalizmus povstal v protestantskom prostredí, nemožno ho chápať ako protestantské hnutie - „Duch Svätý veje, kam chce" (Jn 3, 8) a nedá sa monopolizovať.

 

Igreja Universal do Reino de Deus


Igreja Universal do Reino de Deus (IURD, Univerzálna cirkev Božieho kráľovstva) vznikla roku 1977 v chudobnej štvrti Rio de Janeiro v Brazílii a skrze pozoruhodnú expanziu zahŕňa v súčasnosti podľa niektorých odhadov až 12 miliónov veriacich v 176 krajinách sveta, a to najmä vo veľkých mestách.24 Napriek tomu, že tieto odhady sa zdajú byť značne nadsadené, ide o početnú cirkev, ktorú odborníci označujú za „symbol tretej vlny latinskoamerického pentekostalizmu".25

Na samom počiatku vzniku IURD bol kanadský pentekostálny misionár Robert McAlister, avšak za zakladateľa cirkvi sa všeobecne považuje Edir Macédo (nar. 1945), ktorý pôvodne pracoval ako zamestnanec štátnej lotérie. Od čias svojho vzniku nadobudla IURD v Brazílii značný spoločenský a politický vplyv; vlastní napríklad tretiu najväčšiu televíznu sieť v krajine, má početné zastúpenie v brazílskom kongrese a nezanedbateľné finančné zdroje. Súčasné ambície cirkvi symbolicky vyjadruje aj snaha vybudovať do roku 2014 v São Paule repliku Šalamúnovho chrámu, ktorý bude mať výšku 55 metrov - dvakrát viac ako ikonická socha Krista Vykupiteľa umiestnená na hore Corcovado v Rio de Janeiro - s kapacitou 10-tisíc miest a náklady na jeho výstavbu by mali dosiahnuť približne 200 miliónov amerických dolárov (151 miliónov eur).26

IURD prakticky od obdobia svojho vzniku sprevádzajú rôzne spory a kontroverzie, a to nielen v Brazílii, ale aj v mnohých ďalších krajinách, kde IURD vyvíja alebo chce vyvíjať svoju činnosť (nie vždy vystupujúc pod rovnakým menom).27 Kritické ohlasy sa ozývajú tak z radov kresťanských cirkví (vrátane evanjelikálnych a pentekostálnych, ku ktorým sa IURD hlási), ako aj zo strany rešpektovaných médií a štátnych autorít. Podľa kritikov sa IURD podobá na obchodné impérium, kde sa na základe prísľubov bohatstva a zdravia pre tých, ktorí prinesú Bohu vysoké finančné sumy, poškodzujú práva najmä zraniteľných a nízkopríjmových skupín veriacich a súčasne dochádza k obohacovaniu v prepychu žijúcich predstaviteľov cirkvi. Bývalí členovia poukazujú na praktiky vo vnútri spoločenstva a vážne materiálne, osobné a rodinné straty, ktoré zaznamenali v časoch svojho členstva.28 IURD v minulosti čelila mnohým obvineniam z defraudácie, prania špinavých peňazí, daňových únikov a iných vážnych prestúpení zákona29, ktoré sa však autoritám zväčša nepodarilo dostatočne preukázať.

IURD charakterizujú silné postoje náboženského exkluzivizmu a prejavy agresívnej intolerancie voči iným náboženským skupinám. Z roku 1995 je známy prípad biskupa odsúdeného na dva roky väzenia za verejné znesvätenie náboženského symbolu. Biskup v televíznom prenose opakovane kopol a udrel sochu zobrazujúcu Pannu Máriu z Aparecidy uctievanú ako kráľovnú a patrónku brazílskeho národa.30 Tento skutok vyvolal v brazílskej prevažne katolíckej spoločnosti veľké pobúrenie, masové protesty a obavy z násilia. Pápež Ján Pavol II. nabádal brazílskych veriacich zachovať pokoj a neodplácať sa zlým za zlé. V roku 2009 Komisia OSN proti náboženskej intolerancii obvinila IURD za útoky a obťažovanie proti ľuďom iného vierovyznania a šírenie náboženskej neznášanlivosti najmä voči rôznym afrobrazílskym náboženským skupinám.31

Objektom častej kritiky tohto náboženského spoločenstva sa tiež stali zvláštne praktiky uzdravovania a oslobodzovania od démonov. IURD učí, že choroby a životné problémy spôsobujú démoni, od ktorých je potrebné neustále sa oslobodzovať. V roku 2000 Veľkou Britániou otriasla správa o dlhodobom zanedbávaní, týraní a smrti (vraždy) osemročnej Victorie Climbiéovej, ktorej opatrovníci boli presvedčení, že dievčatko je posadnuté diablom. Pitva odhalila, že Victoria zomrela na hypotermiu, ktorá vznikla ako následok podvýživy, vlhkého prostredia a obmedzeného pohybu a na jej tele bolo identifikovaných 128 rôznych zranení spôsobených ostrými i tupými predmetmi.32 IURD sa v súvislosti so smrťou Victorie Climbiéovej nevyhla mnohým skúmavým pohľadom a otázkam.33

V roku 2012 prebehla aj v slovenských médiách správa o súdnom rozhodnutí nariaďujúcom IURD zaplatenie odškodného mužovi trpiacemu epilepsiou, ktorého v roku 2001 pastori opakovane bili, pretože ho údajne považovali za posadnutého diablom.34 IURD však všetky obvinenia kategoricky odmieta35 a jej kritici nezriedka čelia zastrašovaniu, žalobám a súdnym sporom. Napriek tomu, že IURD vynakladá značné úsilie a prostriedky na budovanie pozitívneho verejného obrazu, kontroverzie ohľadne jej činnosti neutíchajú a bude zaujímavé a dôležité sledovať ďalšie pôsobenie tohto neocharizmatického spoločenstva.

 

Priestor pre ďalšie bádanie


V súvislosti s globálnym pentekostalizmom ako novým náboženským hnutím zostáva stále veľké množstvo nezodpovedaných či nedostatočne zodpovedaných otázok, nad ktorými sa budú nielen teológovia a religionisti, ale i historici, sociológovia, antropológovia, psychológovia a politológovia v najbližších rokoch seriózne zamýšľať. Samozrejme, tieto otázky sú relevantné aj pre duchovných pastierov a laikov.

Čo je moderný pentekostalizmus a aké sú jeho rozlišovacie znaky? Je základnou podstatou pentekostalizmu doktrína alebo skúsenosť? Čo spôsobilo, resp. aké sú dôvody fenomenálnej globálnej expanzie pentekostálneho hnutia v posledných sto rokoch? Berúc do úvahy veľkú diverzitu vo vnútri pentekostálneho hnutia, ako i to, že mnohé pentekostálne spoločenstvá vo svete povstali nezávisle od prebudenia na Azusa Street, je stále možné hovoriť o pentekostálnom hnutí v singulári, alebo by sme mali začať častejšie hovoriť o pentekostálnych hnutiach? Akými spôsobmi a s akými dôsledkami ovplyvnilo pentekostálne hnutie nepentekostálne cirkvi a náboženské tradície? Reprezentuje pentekostalizmus demokratizujúcu silu v rodine, cirkvi a spoločnosti, alebo naopak prispieva k zachovaniu patriarchálnych štruktúr moci v týchto sférach ľudskej existencie? Je arénou pôsobenia Ducha Svätého len život jednotlivca (prípadne cirkvi), alebo má Duch Svätý i spoločenskú a politickú agendu transformácie?

Na cirkevnej rovine bude zaujímavé sledovať, ako budú najmä klasické pentekostálne a neocharizmatické cirkvi otvorené voči výsledkom akademického výskumu či už samotných pentekostálnych bádateľov, alebo bádateľov, ktorí sa pentekostalizmom zaoberajú. Prehovára Duch Svätý aj cez akadémiu (vrátane teológov) a ak áno, čo hovorí pentekostálnemu hnutiu? Veľké množstvo členov, ktorí v súčasnosti tvoria klasické pentekostálne a neocharizmatické spoločenstvá, patrilo v minulosti do tradičných cirkví, čo je obzvlášť zrejmé v krajinách ako Brazília. Bude tento spôsob získavania nových prívržencov viery i naďalej pokračovať, zastaví sa, alebo sa zvráti a mnohí veriaci si nájdu cestu späť do historických cirkví? Do akej miery budú tieto cirkvi pripravené, ochotné a schopné týchto veriacich prijať a integrovať do cirkevného života?

Mnohé neocharizmatické spoločenstvá, ktoré sa hlásia k pentekostálnemu hnutiu a zväčša ich vedú osoby bez formálneho teologického vzdelania, považujú za ťažiskové a intenzívne propagujú učenie (napr. teológiu prosperity), ktoré je vo všeobecnom rozpore s tradičným učením kresťanských cirkví a niektoré ich praktiky a prejavy pripisované Duchu Svätému možno považovať za problematické. Aká bude budúcnosť takýchto kontroverzných spoločenstiev kompromitujúcich integritu evanjelia a aký postoj bude voči nim zaujímať zvyšok pentekostálneho hnutia, ako aj nepentekostálne kresťanské cirkvi? Berúc do úvahy, že v niektorých týchto spoločenstvách sa prejavujú znaky náboženského extrémizmu, rôzne formy psychickej manipulácie a existujú dôvodné podozrenia z finančných nezrovnalostí, defraudácie finančných prostriedkov a z daňových podvodov a únikov, aký postoj budú voči týmto spoločenstvám zaujímať štátne správy jednotlivých krajín?

Pentekostálne hnutie za posledných sto rokov zmenilo tvár kresťanstva a významným spôsobom prispelo k tomu, že v súčasnosti väčšina kresťanov žije v krajinách tzv. globálneho juhu.36 Schopnosť pentekostalizmu prispôsobiť sa lokálnym podmienkam a súčasne si zachovať kľúčové aspekty svojej identity z neho urobili skutočne globálny náboženský fenomén. Na mnohých miestach má dnes toto hnutie aj značný kultúrny a politický dosah, čo vyvoláva vzrastajúci interdisciplinárny záujem o jeho štúdium.

 

Poznámky:

 
1 Johnson, T. M., Crossing, P. F.: Christianity 2013: Renewalists and Faith and Migration. International Bulletin of Missionary Research, January 2013, s. 32-33

2 Pre oboznámenie sa s teoretickou a metodologickou problematikou štúdia pentekostalizmu pozri Anderson, A., Bergunder, M., Droogers, A., Van der Laan, C. (eds.): Studying Global Pentecostalism: Theories and Methods. University of California Press, Berkley 2010

3 Pre bližší opis a históriu troch vĺn pozri Ondrášek, Ľ. M.: Pentekostálna spiritualita: transformujúca moc v globálnom svete. In: Moravčíková, M. a Nádaská, K. (eds.): Nová religiozita. Ústav pre vzťahy štátu a cirkví, Bratislava 2011, s. 146-168

4 Barret, D. B., Johnson, T. M.: Global Statistic. In: The New International Dictionary of Pentecostal and Charismatic Movements. Zondervan, Grand Rapids 2002, s. 284

5 Pozri Spirit and Power: A 10-Country Survey of Pentecostals. The Pew Forum on Religion and Public Life. Pew Research Center, Washington 2006

6 Podľa rumunského Národného štatistického úradu sa pri sčítaní ľudu v roku 2012 prihlásilo k pentekostalizmu 367 938 obyvateľov.

7 Codreanu, M.: Romania. In: The New Dictionary of Pentecostal and Charismatic Movements, c. d., s. 212

8 Napriek nie vždy konzistentnej kvalite príspevkov za pozornosť stojí najmä nedávno publikovaná monografia Kay, W. K. a Dyer, A. E. (eds.): European Pentecostalism. Brill, Leiden and Boston 2011

9 Pozri Moďoroši, I.: Charizmatické hnutie v katolíckej cirkvi na Slovensku. In: Ondrášek, Ľ. M., Moďoroši, I. (eds.): Pentekostalizmus v súčasnom náboženskom a spoločenskom kontexte. Katolícka univerzita v Ružomberku, Ružomberok (vyjde v roku 2013)

10 Podľa dostupných štatistík z roku 2002 zahŕňal pentekostalizmus na Slovensku 5 262 klasických pentekostálnych veriacich, 236 722 charizmatikov a 4 016 neocharizmatikov. Hoci tieto čísla môžu byť mierne zveličené, za povšimnutie stojí, že úplná väčšina (96 %) veriacich na Slovensku, ktorí mali pentekostálnu skúsenosť, je súčasťou druhej vlny pentekostálneho hnutia. - Slovakia. In: The New Dictionary of Pentecostal and Charismatic Movements, c. d., s. 225

11 Pozri Prostredník, O.: Charizmatické hnutie v Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku. In: Ondrášek, Ľ. M. a Moďoroši, I. (eds.): Pentekostalizmus v súčasnom náboženskom a spoločenskom kontexte, c. d.

12 Pri sčítaní obyvateľstva v roku 1991 sa k Apoštolskej cirkvi na Slovensku prihlásilo 1 116 občanov, v roku 2011 to bolo 5 831 občanov.

13 http://ag.org/top/About/statistics/index.cfm

14 Pozri Fee, G. D.: Baptism in the Holy Spirit: The Issue of Separability and Subsequence. Pneuma, Fall 1985, s. 87-99

15 Tento posun k holistickej diakonii a prebudeniu sociálneho vedomia sa zdá byť globálny a nie je obmedzený len na Assemblies of God, ako poukazujú aj Miller, D. E. a Yamamori, T. v publikácii Global Pentecostalism: The New Face of Christian Social Engagement. The University of California Press, Berkley 2007

16 Ľ. M. Ondrášek poukázal na tento doktrinálny nedostatok vo svojich skorších textoch. Pozri napríklad Review of Miller, D. E., Yamamori, T.: Global Pentecostalism: The New Face of Christian Social Engagement. H-Net Reviews in the Humanities and Social Sciences, December 2008, s. 1-4

17 Fee, G. D.: The Disease of the Health and Wealth Gospels. Regent College, Vancouver 2006, s. 7

18 The General Presbytery of the Assemblies of God: The Believer and Positive Confession - http://ag.org/top/Beliefs/Position_Papers/pp_downloads/pp_4183_confession.pdf

19 Pozri Mauer, S. A.: The Spirit of Enthusiasm: A History of the Catholic Charismatic Renewal, 1967-2000. University Press of America, Lanham 2010, s. 23-35

20 Pozri O‘Connor, E. D.: The Pentecostal Movement in the Catholic Church. Ave Maria Press, Notre Dame 1971

21 Pozri Opatrný, A.: Čo priniesla charizmatická obnova katolíckej cirkvi a Moďoroši, I.: Charizmatické hnutie v katolíckej cirkvi na Slovensku. In: Ondrášek, Ľ. M. a Moďoroši I. (eds). Pentekostalizmus v súčasnom náboženskom a spoločenskom kontexte, c. d.

22 What is the Catholic Charismatic Renewal? - http://iccrs.org/en/index.php/ccr

23 http://www.kbs.sk/?cid=1341999856

24 Cunningham, A.: Mired in Controversy... But Universal Church of the Kingdom of God Growing Rapidly. The Gleaner, 9. januára 2011

25 Corten, A., Marshall-Fratani, R. (eds.): Introduction. Between Babel and Pentecost: Transnational Pentecostalism in Africa and Latin America. Indiana University Press, Bloomington 2001, s. 19

26 Phillips, T.: Solomon‘s Temple in Brazil would put Christ the Redeemer in the Shade. The Guardian, 21. júla 2010

27 Pozri Freston, P.: The Universal Church of the Kingdom of God: A Brazilian Church Finds Success in Southern Africa. Journal of Religion in Africa, January 2005, s. 33-65 a The Transnationalisation of Brazilian Pentecostalism: The Universal Church of the Kingdom of God. In: Corten, A. a Marshall-Fratani, R. (eds.): Between Babel and Pentecost: Transnational Pentecostalism in Africa and Latin America, c. d. 196-215

28 Pozri napríklad Church offers eternal salvation - for a price. One News, 15. marca 2012 a Trevino, J.: See the Light: Ex-church Members Struggle to Reclaim Happiness and Financial Health. L. A. Weekly, 29. 6. - 5. 7. 2011

29 Pozri napríklad Phillips, T.: Brazilian Evangelical Leader Charged with Fraud. The Guardian, 13. augusta 2009 a Brazil Charges Church Leaders with Embezzling Millions from Poor. The Guardian, 13. septembra 2011

30 Epstein, J.: Kicking of Icon Outrages Brazilian Catholics. The Dallas Morning News, 24. novembra 1995

31 Frayssinet, F.: Religion-Brazil: Intolerance Denounced at UN. Inter Press Service, 3. júla 2009

32 The House of Commons Health Committee: The Victoria Climbié Inquiry Report. Stationary Office Limited, London, 25. júna 2003, s. 9

33 Pozri napríklad Vasagar, J.: The Exorcists. The Guardian, 15. januára 2001; Pastor Thought Tortured Girl was Possessed. The Telegraph, 9. októbra 2001; Pastor Prayed for „Possessed" Victoria. BBC News World Edition, 6. decembra 2001

34 Jedna z brazílskych cirkví musí zaplatiť odškodné za zbitie veriaceho (2012) - http://www.teraz.sk/zahranicie/jedna-z-brazilskych-cirkvi-musi-zapla/19855-clanok.html

35 The Universal Church: Controversial Issues - http://universal.org/index.php/who-where-how/press/controversial-issues.html

36 Zatiaľ čo v roku 1910 žila výrazná väčšina kresťanskej populácie na globálnom severe (82,2 %), v roku 2010 žije na globálnom juhu (60,8 %) - Global Christianity: A Report on the Size and Distribution of the World‘s Christian Population - http://www.pewforum.org/christian/global-christianity-exec.aspx