Nikto nevie o masakre v Jonestowne viac než novinár Tim Reiterman. Na podnet novín San Francisco Chronicle sa začal podrobnejšie zaoberať Jimom Jonesom, abnormálnym vodcom sekty Svätyňa ľudu, a to ešte o 18 mesiacov skôr, ako sa stal Jones pred tridsiatimi rokmi celosvetovo známy. Reitermanove články upútali pozornosť vtedajšieho kongresmana Lea Ryana, ktorého znepokojili osudy ľudí, čo sa pripojili k sekte. Reiterman bol jedným z mála novinárov, ktorí sprevádzali Ryana na jeho inšpekčnej misii do Jonestownu v Guyane. Dňa 18. novembra 1978, po stretnutí s vodcom sekty Jonesom a jeho nasledovníkmi, prepadli neveľkú Ryanovu skupinu pred jej odletom vyslaní ozbrojenci Svätyne ľudu. Kongresmana a ďalších štyroch ľudí z jeho družiny zavraždili, sám Reiterman bol zranený. Avšak to bol len začiatok krviprelievania. Večer toho istého dňa spáchalo vyše deväťsto členov sekty rituálnu hromadnú samovraždu, poväčšine po tom, čo vypili otrávený nápoj.

Po zotavení sa zo svojich zranení strávil Reiterman ďalšie štyri roky výskumom a písaním knihy opisujúcej jonestownskú tragédiu. Kniha vyšla pod názvom Raven: The Untold Story of the Rev. Jim Jones and His People (Havran: Nevýslovný príbeh rev. Jima Jonesa a jeho ľudu). Táto rozsiahla 624-stranová kniha je neobyčajným bádateľským činom a najkomplexnejším zhrnutím udalostí, ktoré do dnešných dní fascinujú a mystifikujú. Reportérka časopisu Time Andrea Sachsová sa s Reitermanom stretla v San Franciscu, kde pracuje ako redaktor agentúry Associated Press v severnej Kalifornii.

 

Bol Jim Jones odjakživa zlým človekom, alebo sa takým stal až postupne?

 

Dobro a zlo koexistovali v Jimovi Jonesovi od samého počiatku. Strávil som v jeho rodnom meste Crete v Indiane nejaký čas a preskúmal som celý jeho život. A som presvedčený, že zárodok šialenstva, ktoré svet naplno zažil v novembri 1978, bol v ňom prítomný už od najranejšieho obdobia. Ako dieťaťu sa mu nedostávalo potrebnej pozornosti rodičov. Rástol v netradičnej rodine, kde väčšinu prostriedkov na živobytie zabezpečovala matka, zatiaľ čo otec bol zádumčivý muž, ktorého práceschopnosť do značnej miery limitoval yperit, horčičný plyn používaný v prvej svetovej vojne, ktorý na jeho pľúcach zanechal hlboké jazvy. Jones sa pokúšal vzbudiť uznanie a pozornosť rodiny tým, že navštevoval rôzne cirkvi. No zároveň pociťoval nadmernú túžbu po moci a ovládaní druhých. Organizoval neveľké bohoslužby v podkroví stodoly, kde svojich priateľov zatváral; inokedy sa pomocou pištole pokúšal k čomusi donútiť svojho kamaráta. Tieto udalosti z detských čias a tiež brutalita k zvieratám boli prvou predzvesťou choroby, ktorá sa v ňom s pribúdajúcimi rokmi ďalej stupňovala.

 

Jednako sa Jonesovi počas celého jeho života darilo nachádzať stúpencov. Prečo?

 

Dokonca už v detstve bol veľmi okúzľujúcim rozprávačom a človekom. Rád navodzoval dojem kňaza. Zabával prítomných. Dokázal pútavo rozprávať a rétoricky zvyšovať svoj hlas. Priťahoval k sebe všetkých, čo boli v podstate nábožensky založení prevažne už od útleho veku. Obyčajne šlo o ťažko pracujúcich ľudí, ktorí spočiatku inklinovali k voľnému kresťanskému spoločenstvu - na Strednom západe pomerne zriedkavému javu. Po tom, čo sa Jones so svojimi stúpencami presťahoval do Kalifornie, našiel tam ešte širšie auditórium. Nielen veriacich z miestnych cirkevných obcí (prevažne černošských), ale aj mladých, idealisticky naladených ľudí, často s univerzitným vzdelaním túžiacich stať sa súčasťou takej organizácie, ktorá by aj v praxi uskutočňovala to, o čom hovorila, a ktorej by boli vlastné sociálne a politické ideály. Okrem toho Jones vybudoval vo vnútri Svätyne takú komunitu, ktorá vytvárala autentický pocit rodinného spoločenstva. No súčasne rozbíjal zvyčajné rodinné väzby svojich prívržencov a usiloval sa o čoraz pevnejšiu vládu nad nimi - podobne, ako keď v detstve zatváral svojich kamarátov v stodole v Indiane. Našiel spôsob, ako kontrolovať svojich stúpencov a izolovať ich pred príbuznými a vonkajším svetom. Napríklad ich presviedčal, aby sekte obetovali celý svoj majetok; niekedy chcel, aby na sektu prepísali svoje domy, inokedy, aby do jej starostlivosti odovzdali svoje deti. Podľa môjho názoru jednou z najkrutejších vecí, ktoré páchal, bolo to, že nútil svojich stúpencov písať falošné vyhlásenia, že sexuálne zneužívali svoje deti, vďaka čomu sa títo ľudia dostávali do úplnej závislosti od Jonesa a nemohli opustiť cirkev.

 

Je pravda, že všetci jeho stúpenci boli vyvrheli, ľudia žijúci na okraji spoločnosti?

 

Pokiaľ by som mal odpovedať stručne, tak nie. Väčšina z tých, ktorých oslovila Svätyňa, mala jednu spoločnú črtu - boli altruisti. Chceli byť súčasťou čohosi väčšieho, niečoho, čo by ich presahovalo. Takže v tomto zmysle boli akýmisi hľadačmi. No predovšetkým to boli usilovní, ťažko pracujúci ľudia žijúci bežným životom. Pociťovali potrebu byť súčasťou organizácie, kde by mohli robiť niečo zmysluplné. Majte na pamäti, že sa to dialo po ére zápasu za občianske práva a taktiež po vojne vo Vietname. Množstvo mladých ľudí a aj niektorí starší hľadali spôsob, ako naplniť svoju túžbu pomáhať blížnym.

 

Aký dojem ste mali z Jonesa, keď ste s ním robili interview v Guyane?

 

Nevyzeral zdravo. Jeho pokožka mala zemitý odtieň. Oči mal zakalené, stisk rúk mdlý a v jeho slovách bol neustále prítomný podtón paranoje. Dokonca podal novinárom do rúk imitáciu zbrane so slovami, že nemusíme do neho strieľať, pretože ho naše slová môžu zabiť rovnako úspešne. Zjavne sám seba považoval za mučeníka a mňa často znepokojovala myšlienka, že v jeho rukách sa nachádza vyše deväťsto životov.

 

Čo sa stalo, keď ste sa vy a skupina na čele s kongresmanom chystali opustiť Jonestown?

 

Pätnásť ľudí, vrátane jednej celej rodiny a prevažnej časti druhej, požiadali Jonesa o súhlas, aby mohli opustiť osadu. Obe rodiny boli jeho dlhoročnými stúpencami, ešte z čias Indiany. Počasie v Jonestowne sa v ten deň neustále zhoršovalo a navečer sa obloha úplne zatiahla hustými mračnami. V pavilóne, kde sme spolu s Jonesonom sedeli, dul prudký nárazový vietor. Celý čas pršalo. Jones hovoril o tom, že Svätyňa sa rozkladá znútra, majúc na mysli, že tí, čo chceli osadu opustiť, nakoniec všetko pred svetom rozpovedia, to, čo sa v skutočnosti deje v Jonestowne a že koniec je už blízko. Takže posledné okamihy nášho odchodu z Jonestownu boli veľmi zlovestné.

 

A čo nasledovalo po tom, ako ste sa vybrali k lietadlu?


 

Keď sme nasadali do lietadla, vyrútil sa smerom k nám traktor s vlečkou plnou ozbrojených ľudí, ktorí z nej pozoskakovali a začali na nás strieľať. Vtom ma zasiahli a ja som sa rýchlo pokúsil ukryť za jedným z kolies podvozka. Síce ma niekoľkokrát trafili, našťastie však iba do ruky, a tak som mohol vyskočiť a utiecť do džungle, kde som sa skryl. Keď som po nejakom čase vyšiel z úkrytu, uvidel som, že kongresman je mŕtvy, traja z novinárov tiež (medzi nimi aj môj kolega zo San Francisco Chronicle, fotograf Greg Robinson), a že okrem nich zahynul aj jeden z odpadlíkov sekty.

 

Myslíte si, že vyše deväťsto úmrtí, ktoré nasledovali krátko po prestrelke na letisku, bolo dobrovoľných, alebo vynútených?


 

Domnievam sa, že šlo o masovú vraždu. Predovšetkým sa v komunite nachádzalo vyše dvesto detí, ktoré nemohli úmyselne spáchať samovraždu. Po druhé, Jim Jones izoloval svojich stúpencov a pripravoval ich na smrť opakovanou skúškou samovraždy a simulovaním útoku na osadu. Po tretie, v onen osudný deň všetko nastražil tak, aby bol výsledok nezvratný. Poslal bojovníkov, aby zavraždili kongresmana a po tom, čo sa dopočul o jeho smrti, obrátil sa k svojim prívržencom, aby im oznámil, čo sa stalo. Povedal: „Ktosi spomedzi nás vykonal čin, ktorý donúti armádu, aby sem prišla a nikto nebude v bezpečí. Noste nápoj a deti nech pijú ako prvé." Postarajúc sa o to, aby ako prvé vypili nápoj smrti deti, odsúdil ich rodičov a ostatných dospelých na smrť, pretože tým pádom nikto z nich nemal dôvod ďalej žiť. Po celý čas prístrešok, v ktorom boli členovia sekty zhromaždení, strážili ochrankári ozbrojení puškami a kušami, takže nikto nemohol ujsť. Mnohým bol zrejme aplikovaný jed aj injekčne.

 

A ako napokon dopadol sám Jones?

 

Jima Jonesa našli s jednou strelnou ranou v hlave, pričom bola vystrelená zblízka. Predpokladám, že sa buď zastrelil sám, alebo ho na vlastnú žiadosť zastrelil niektorý z jeho najbližších pomocníkov.

 

Uvažujete o Jonestowne aj dnes?

 

Myslím naň každý deň. Premýšľam o ľuďoch, o tých deväťsto osobách - mladých, starých, pulzujúcich, talentovaných -, ktorých som mal možnosť vidieť počas prvého večera nášho stretnutia. Uvažujem nad snímkami ich tiel ležiacich na hromadách a neskôr v hroboch, ktoré sa publikujú znova a znova a znova. Premýšľam aj nad tým, čo sa stalo na letisku. Neprehrávam si každý deň tieto udalosti ucelene, ale tak, ako mi prichádzajú na myseľ. Keď sa stanete účastníkom takej udalosti, akou bola napríklad tragédia v Jonestowne, tak tá sa bezpochyby stane vašou súčasťou.

 

Ďakujem za rozhovor.