Príkladom exotickej komunity pokúšajúcej sa spolu s praktizovaním netradičného náboženstva importovať aj kultúru prostredia, v ktorom toto náboženstvo vzniklo, je pre nás ekologická farma Krišnov dvor. Je súčasťou Medzinárodnej spoločnosti pre vedomie Krišnu, populárne nazývanej hnutie Hare Krišna3. Naproti tomu rozvoj domácej tradície (rímskokatolíckej) bol cieľom cirkevne neschválenej komunity Filadelfia (Metanoia) pod vedením kňaza Vladimíra Mikulicu4. Okrem komunít, ktoré podporujú tradičné náboženstvo - či už u nás exotické alebo domáce, - vznikajú tiež komunity na podporu nového životného štýlu nazývaného Nový vek (New Age). Tento životný štýl má i svoj náboženský rozmer, vďaka ktorému vznikajú i tzv. duchovné centrá. V niektorých z nich je náboženský obraz sveta usporiadaný do viac-menej pevnej doktríny - takým príkladom je nám Most k slobode,5 - alebo ide v podstate o náboženskú improvizáciu, s akou sa bolo možné stretnúť v komunite Ing. Zdeňka Lukáša. Očakávanie „vibračného zlomu" v Moste k slobode nás privádza k poslednému nášmu typu komunity, ktorý označujeme ako apokalyptická komunita. Jej príkladom je spoločenstvo Pomocníkov Syna človeka, ktoré vytvoril Parsifal Imanuel (Jan D. Dvorský).6

Typológia komunít by, samozrejme, mohla byť aj iná: mohli by sme napríklad rozdeliť komunity podľa toho, či sú napojené na väčšiu, napríklad medzinárodnú sieť (Krišnov dvor, Most k slobode), alebo či sú úplne samostatné a pod. Záleží aj na počte členov komunity - v tých, na ktoré sme sa tu zamerali (okrem komunity okolo Zdeňka Lukáša), presiahol najmenej jednu desiatku.

 

Prečo vôbec komunita


Každý z týchto piatich typov komunít reprezentuje i trochu iný dôvod jej vzniku. Ako uvidíme, tieto dôvody sa navyše môžu počas jej vývoja meniť.

V počiatkoch hnutia Hare Krišna sa komunita považovala za jedinú možnosť, ako realizovať vedomie Krišnu v rámci Prabhupádovej misie. Netradičný, „vaišnavský" spôsob života bol v 60. rokoch tohto storočia natoľko kultúrne cudzorodý, že v Prabhupádových časoch bolo položené znamienko rovnosti medzi hnutím Hare Krišna a súčtom jeho komunít. Avšak postupom času sa krišnovský spôsob života natoľko začlenil do pestrej a tolerantnej západnej civilizácie a život oddaných sa v mnohom tak priblížil väčšinovému systému, že sa život v komunite stal iba jednou z možností: členom hnutia Hare Krišna je dnes možné byť i bez pobývania v komunite. Pomer komunít k celému hnutiu Hare Krišna je taký podobný, ako pomer mníšskych kresťanských komunít k ostatným kresťanom. Sami oddaní nazývajú svoje komunity ako mníšske, hoci v nich môžu žiť i celé rodiny.

Zatiaľ čo krišnovské komunity boli pokusom vytvoriť ostrov inej kultúry uprostred západnej civilizácie, katolícky kňaz Vladimír Mikulica je príkladom zakladania komunít obrodných, do ktorých ľudia prichádzajú, aby obnovovali svoj vzťah k tradícii a urobili ju príťažlivejšou pre svet. Podľa pôvodnej Mikulicovej vízie sa komunita mala stať priechodným miestom, kde ľudia nájdu svoje povolanie v cirkvi a pomôžu ju vo svojom okolí obnoviť. Aj tu však poňatie komunity prešlo vývojom: navzdory počiatočnému úmyslu, aby „obnovení" rímski katolíci odišli pozitívne pôsobiť do svojich farností, sa komunita čím ďalej tým väčšmi uzatvárala pred svojím okolím, až vyvinula dokonca veľmi účinné konšpiratívne metódy.

Víziu obrody (nie však v intenciách rímskeho katolíctva) mali aj Ing. Zdeněk Lukáš v Ozdravnom centre Pasovary pri obci Světlík v českokrumlovskej oblasti, a Ladislava Kujalová-Jurová v Moste k slobode v bývalej hájovni pri obci Kuroslepy. Ani Lukášovi ani Jurovej sa ale nepodarilo osloviť väčší počet ľudí, takže Lukášova komunita sa po niekoľkých rokoch rozpadla a Most k slobode stále čaká takmer v izolácii na príliv záujemcov, ktorý má nastať v čase predpovedaného vibračného zlomu. Ešte naliehavejšie apokalyptické očakávania sformovali komunitu okolo Parsifala Imanuela, ktorá ako skupinka vyvolených intenzívne pripravovala príchod Tisícročnej ríše. Keď táto ríša ani po niekoľkých konkrétnych predpovediach nenastala, pomaly, ale dramaticky sa začala rozpadávať i táto komunita. V súčasnosti ju tvorí už len niekoľko málo „pomocníkov".

Typom komunity sa riadi i očakávanie ľudí, ktorí do nej vstupujú. „Mojou i manželkinou nádejou bolo uskutočnenie našej túžby robiť niečo s týmto poškodeným svetom a podieľať sa na záchrane ľudí," hovorí bývalý blízky spolupracovník („pravá ruka") Dvorského v jeho komunite Ing. Peter Konečný. Túžba napraviť tento svet bola istotne i jedným z motívov, prečo sa k aktívnemu a schopnému farárovi Mikulicovi pridávali mladí českí katolíci. Naproti tomu komunity v moravských lesoch a v šumavskej oblasti lákali skôr čistým životným prostredím a možnosťou žiť alternatívnym spôsobom života. Alternatívny, ale predovšetkým intenzívny duchovný život je príťažlivý na komunitách hnutia Hare Krišna. Treba však pripomenúť, že motívy jednotlivých ľudí sa, samozrejme, líšia.7

 

Ako ju spravovať


Komunitný život vyžaduje pomerne vysokú mieru organizácie, ktorá býva zverená do rúk jedného predstaveného. V náboženskej komunite je pochopiteľné, že postavenie predstaveného môže byť podopreté jeho náboženskou úlohou (nielen mesiáš Dvorský, ale i guru Kujalová-Jurová a katolícky kňaz Vladimír Mikulica boli rešpektovaní z náboženských dôvodov), alebo založené na prirodzenej autorite (Lukáš). U Dvorského túto autoritu vždy potvrdzoval najbližší spolupracovník, jasnovidec, ktorý za mesiáša často rozhodoval v nepríjemných záležitostiach. Vzhľadom na náročný život v komunite sústreďuje tento predstavený vo svojich rukách značnú moc. Jednotliví členovia mu - pokiaľ to prijme - radi prenechajú niekedy až nečakane veľkú časť zodpovednosti za svoj život ako protihodnotu za výsadu, že ich komunita akceptuje.

Avšak náboženská pozícia nestačí (napr. nie každý kňaz si založí komunitu) - predstavený musí byť skutočne charizmatickou osobnosťou, schopnou strhávať ostatných. Tam, kde komunita nie je súčasťou väčšej štruktúry (napr. rímskokatolíckej komunity alebo hnutia Hare Krišna), musí byť nevyhnutne tiež kontroverznou osobnosťou, ktorá jedných láka, zatiaľ čo druhých odpudzuje. V takých prípadoch býva zreteľnejšie, že autorita tohto predstaveného nahrádza členom komunity, obzvlášť mladým, chýbajúcu autoritu v rodine.

Nemôže nás preto prekvapiť, že pri príchode do hájovne pri Kuroslepoch za Matkou Lá Jurovou odovzda­li dobrovoľne členovia komunity všetok svoj majetok. Rovnako - navyše pod dojmom zdôrazňovaného skorého príchodu Tisícročnej ríše - konali i nasledovníci Dvorského. Podobne aj v Mikulicovej komunite sa predpokladalo, že človek dá k dispozícii všetky svoje príjmy a prípadné úspory. Mikulicova Metanoia, ktorá bola registrovaná zároveň ako spoločnosť s ručením obmedzeným i ako občianske združenie, viedla niektorých členov ako svojich zamestnancov, avšak platy vyplácala iba formálne. Súčasťou komunitného hospodárenia boli i osobné veci, napríklad oblečenie.

Spoločne sa, prirodzene, hospodári aj na Krišnovom dvore, ale tu má každý tiež svoje súkromné financie a rodiny sa dokonca povzbudzujú, aby boli finančne samostatné. V určitom období Krišnovho dvora sa jeho obyvatelia pokúšali riešiť rozpor medzi spoločným hospodárením a potrebou osobných prostriedkov internými peniazmi - poukážkami za určitú vykonanú prácu v prospech komunity, ale túto prax onedlho zanechali.

Nástrojom organizácie komunity je jej denný režim:8 chlapci v Mikulicovej komunite vstávali medzi pol piatou a pol šiestou, nasledovala krátka modlitba odovzdanosti do Božej vôle, studená sprcha zásadne bez uteráka (uschnúť bolo možné pri nasledujúcej rozcvičke), ďalej modlitba v kostole, bohoslužba podľa liturgického kalendára, raňajky a po nich služby podľa rozpisu - napríklad upratovanie v kostole, návšteva starých ľudí, sťahovanie, pomocné práce a pod. Na poludnie obed, modlitba ruženca, práca, prípadne spoločné štúdium, ktoré viedol páter Vladimír Mikulica. Večer bohoslužby v kostole, spoločné stretnutie na fare, večera, čakanie na pátra Vladimíra (až niekoľko hodín, nahí, zabalení v dekách). Po jeho príchode nasledovalo zhodnotenie dňa a prípadne výkon trestov. V noci ďalšie činnosti konané väčšinou individuálne - celonočné adorácie (v nich sa členovia komunity striedali po jednej až dvoch hodinách, niekedy i viackrát za noc), príprava farského časopisu a pod.

V spoločenstve duchovnej vodkyne Jurovej sa vstáva o pol piatej, od piatej do šiestej je meditácia, potom hodina cvičenia na dvore, raňajky (vegetariánske a výdatné), odvoz detí do školy. O ôsmej Matka upresňuje každému jeho viac-menej stále úlohy: kuchyňa, práčovňa, práca pre firmy na počítači, hospodárstvo, starostlivosť o deti. Poobede hodina oddychu. Ďalej práca, pred siedmou poďakovanie za deň a modlitby, večera. Večer (spočiatku každý, neskôr už nie) rozprávanie, meditácia, hodnotenie dňa.9 Program sa skončil asi o jedenástej večer, sprcha, spánok okolo polnoci. Voľné nedeľné popoludnie často využívali členovia komunity na doháňanie spánkového deficitu.

„Tento stereotyp bol hrozný," spomína Bohumil Molnár na život v komunite vo Světlíku. „Každý úkon sa musel vykonať v určitý čas. Vstávali sme okolo piatej ráno, o šiestej sme sa všetci zišli, zaspievali sme niekoľko každodenných piesní. Jedna napríklad mala názov ‚Dobré ráno‘ a bolo to v podstate opakovanie týchto dvoch slov na rozličné melódie. Spievali sme aj piesne k duchovným vodcom, napríklad k Ježišovi, Budhovi, Maharišimu alebo k Jane z Arku." Nasledovala spoločná dohoda o práci, ktorá sa mala vykonať. „Okrem fyzickej práce sme napríklad písali listy, ktorých bolo treba pre ustavičné problémy s úradmi veľmi veľa."

Pomocníci Syna človeka nechodili spať pred druhou hodinou v noci (Parsifal ich niekedy kontroloval), pretože noc má byť priaznivejšia pre duchovné pôsobenie. Vstávalo sa však až neskoro dopoludnia. Tento obrátený režim, ako aj spánkový deficit v iných komunitách je spolu so zvýšenou fyzickou námahou náročný aj na psychický stav. Niektoré komunity túto náročnosť zoslabujú dobrým jedlom (Krišnov dvor sa stravou už preslávil, i v Moste k slobode jej bol dostatok; v oboch prípadoch, samozrejme, vegetariánskej), inde je strava trochu problematickejšia: „Stravovanie malo prísne pravidlá," opisuje Lukášovu komunitu Bohumil Molnár. „Na raňajky bola polievka presne určeného druhu. Musel v nej napríklad byť jeden druh koreňovej zeleniny, jedna zo zelenín bola trochu opečená. (...) Druhy zeleniny sa obmieňali. Po polievke bola napríklad vločková alebo ovsená kaša."

Malý objem stravy a jej nízka výživnosť mali pravdepodobne rozhodujúci podiel na smrti dvadsaťjedenročného člena Lukášovej komunity Pavla D. „Život tam ho úplne vycical," hovorí jeho priateľ z komunity Bohumil Molnár. „Bol strašne chudý a podvyživený. Ja sám som si pripadal ako žijúca mŕtvola. Mal dvojnásobne prerazené väzy a polícia prípad uzavrela ako nešťastnú náhodu."

S nedostatkom jedla sa stretávali členovia komunít Parsifala (tam išlo o prísne očistné diéty), čiastočne tiež u Mikulicu (bežná bola napr. dávka jedného krajca chleba na raňajky, z času na čas však bola tzv. „žranica").

 

Ako v nej žiť


Organizácia života v komunite neberie - a často ani nemôže - vždy ohľad na ľudskú potrebu slobodného pohybu a súkromia. Manželia na Krišnovom dvore majú možnosť samostatného bývania v rámci komunity a majú tak viac voľnosti než jej celibátni členovia. Niektoré rodiny Dvorského Pomocníkov síce tiež žili samostatne, napriek tomu sa ale cítili stále kontrolovaní a po rozpade spoločenstva sa sťažovali na atmosféru donášania a špicľovania.10 V komunitách Jurovej a Mikulicu bola zase práca natoľko intenzívna, že obyvatelia nenachádzali čas na stretávanie a osobné rozhovory (u Jurovej to bol problém i pre manželov a ich deti, o ktoré sa väčšinou staral niekto iný než oni). V Moste k slobode navyše ani v týchto chvíľach nesmú jednotliví členovia spolu hovoriť o osobných a duchovných problémoch alebo nejasnostiach.

Stráviť nejaký čas osamote alebo v rozhovore s priateľom bolo u Mikulicu takmer nemožné. Súkromný rozhovor člena chlapčenskej komunity s príslušníčkou komunity sestier v tomto spoločenstve už vôbec neprichádzal do úvahy (podobne sa ani na Krišnovom dvore nepatrí, aby spolu hovorili nezosobášení obyvatelia rôzneho pohlavia), hovoriť o komunite s nečlenmi bolo prísne zakázané.

Už z podstaty svojej existencie musí každá komunita do istej miery obmedzovať vlastných členov v kontakte s okolím. I hájovňa Mosta k slobode uprostred lesov je svojím spôsobom obmedzujúca, a tak treba uvítať, že deti ich obyvateľov majú pravidelnú školskú dochádzku v normálnej škole. Niekedy sa komunita môže dostať do izolácie pre svoj vyhranený vzťah k okolitému svetu, ako sa to stalo nasledovníkom Parsifala, ktorí sa od sveta a jeho spôsobov jednoznačne dištancovali. Komunita Zdeňka Lukáša zase so svetom reprezentovaným obyvateľmi obce Světlík a rozličnými úradmi neustále tvrdo bojovala listami, petíciami a výzvami. Iný dôvod - mohli by sme ho nazvať vojenským - mala zase izolácia chlapcov Mikulicovej komunity od ich rodičov. Na návštevy rodičov (ak o ne členovia žiadali, čo po rôznych kritikách a konfliktoch s rodičmi nebolo samozrejmé), bola vyhradená najčastejšie len jedna sobota v mesiaci. „Odchádzali sme v piatok v noci a v nedeľu o siedmej hodine ráno sme už striktne museli byť v kostole," spomína jeden z bývalých členov tejto skupiny Karel Koubský.

Náročný komunitný život vyžaduje od jednotlivých obyvateľov aj iné prejavy disciplíny. V náboženskej komunite má jej vedúci v rukách veľmi silný disciplinárny prostriedok - náboženské odsúdenie. Najďalej zo sledovaných komunít v tomto smere zašiel Dvorský: „problémoví" Pomocníci (nakoniec to boli takmer všetci) boli jeden po druhom vylučovaní s vedomím, že svoju šancu vstúpiť do Tisícročnej ríše v tomto živote už premárnili. S týmto najvyšším trestom sa potom spájalo náboženské zavrhnutie, ktoré slúžilo ako odstrašujúci príklad, pretože vylúčeného sprevádzalo vedomie neodpustiteľnej viny, mravnej špiny, márnosti a prehry.

S vedomím nehodnosti v náboženskom i ľudskom zmysle účinne zaobchádza aj vedúca komunity Mosta k slobode. V rámci nápravy chybujúceho alebo rebelujúceho člena treba napríklad prebdieť celú noc pred oltárom v modlitbách, zotrvať v meditačnej polohe (v sede so skríženými nohami) o hodinu až dve dlhšie a pod. S „problémovým" človekom (stačí, keď má otázky alebo niečo namieta) nie je dovolené ani hovoriť a platí pre neho zákaz účasti na spoločných modlitbách.

Fyzické tresty (spravidla šľahy remeňom na nahé telo), ktoré verejnosť v prípade Mikulicovej komunity tak odsúdila, teda ani zďaleka nemusia byť pre ľudské sebavedomie tým najhorším. Aj sami bývalí príslušníci Mikulicovej chlapčenskej komunity hovoria, že oveľa ťažšie pre nich boli skryté tresty vo forme organizačnej šikany. Príkladom takého skrytého potrestania je náhle odvelenie na niekoľko dní na dislokované pracovisko (opatrovateľský dom, farmu a pod.) práve v čase, keď mal potrestaný člen komunity sľúbenú návštevu u rodičov. O takú návštevu pritom bolo možné žiadať len vo viactýždňovej perióde. Charakteristické je, že Mikulica príkaz nevydával sám, ale prostredníctvom niektorého „staršieho brata". Nebolo teda možné čokoľvek namietať - iba ak po návrate z tohto „vyhnanstva". To však už bolo neskoro.

Je prirodzené, že komunitný spôsob života vyžaduje ustanovenie mechanizmu riešenia problémov a osobných kríz, ktorým by sa predišlo konfliktom. Nanešťastie je slabina niektorých komunít práve v tom, že namiesto riešenia sa vyžaduje absolútna poslušnosť. „Snažili sme sa dodržiavať určitý poriadok. Ale keď sa dnes spätne ohliadam," priznáva Bohumil Molnár, „nešlo o nič iné ako o poslušnosť Lukášovi. Ako problémy narastali, bolo už ťažké všetky pravidlá dodržiavať a Lukášovi zrejme prekážalo, že už nie sme všetci v pozore." Práve konflikt s Ing. Lukášom nakoniec Bohumila Molnára primäl k odchodu zo spoločenstva.

Avšak poslušnosť vedúcemu je niekedy zahalená do náboženského hávu. Krízy v Mikulicovej komunite sa „riešili" mimoriadnymi bohoslužbami, pri ktorých sa „odovzdávali Bohu". Typickým rysom týchto bohoslužieb bolo verejné vyznávanie hriechov. Medzi hriechmi sa najčastejšie objavovalo obvinenie „proti duchu spoločenstva", ktoré spočívalo napríklad v tom, že si niektorý člen komunity kúpil jedlo iba pre vlastnú potrebu.

Otázky disciplíny, poslušnosti a prípadných trestov nás privádzajú k deťom v komunite. V niektorých komunitách (u Dvorského a Kulajovej) zrejme skutočne trpia tým, že ich správanie sa považuje za odraz duchovného stavu rodičov. Hrozba odobrania detí komunitou z dôvodu „neschopnosti" rodičov bola v oboch komunitách nástrojom disciplíny vykonávanej nad rodičmi. „Deťom sa v sekte páčilo," spomína Ing. Peter Konečný. „Mohli sa do sýtosti vyspať, zaobchádzalo sa s nimi veľmi pekne, učili sa, čo samy chceli a čo ich zaujímalo. Do školy nechodili preto, lebo nenavštevovanie školy bolo súčasťou ‚svätej náuky‘."

Na rozdiel od Dvorských a ich nasledovníkov, pre ktorých je obyčajná škola úplne zavrhnutiahodná („hnusná"), je u Jurovej dochádzka detí do dedinskej školy dobre organizovaná. Nekompromisný odstup od „svetskej" školy vyjadrili v polovici 90. rokov vtedajší obyvatelia Krišnovho dvora. S ministerstvom školstva viedli dvojročnú vojnu o možnosť zariadiť si svoju vlastnú školu priamo na farme (gurukulu). Hoci nakoniec gurukule už nič nebránilo v ceste, zriadená nebola, pretože kvôli vnútorným sporom rodiny s deťmi z Krišnovho dvora odišli.

 

Ako ju opustiť


Každý odchod z komunity môže znamenať problém pri hľadaní bytu, zamestnania a pod. Niektoré ťažkosti sa môžu objaviť o dlhší čas - nie každá komunita si napríklad uvedomuje dôsledky neplatenia poistného. Na Krišnovom dvore sa platí zdravotné poistenie, platenie sociálneho sa ponecháva na zvážení každého obyvateľa. Ibaže Parsifal (Dvorský) so štátom nerobil žiadne kompromisy. „Pretože štát je organizované násilie, nechceli sme s ním nič mať, teda, samozrejme, ani nič platiť," uvádza Peter Konečný. I kňaz Mikulica sa o túto otázku začal zaujímať až po rokoch a po upozornení na možné námietky úradov.

Inou a častejšou otázkou je, či komunita k možným ťažkostiam toho, kto ju opúšťa, ešte neprispieva. Napríklad odchody z Krišnovho dvora sú časté a pomerne hladké, naproti tomu - ako sme už povedali - vyhodenie Dvorským bolo fakticky cestou do duševných pekiel. V zlom (hoci v menšej miere) sa taktiež odchádza z Mosta k slobode. U Mikulicu mal teoreticky nastať hladký odchod vtedy, keď odchádzajúci splnil vopred daný sľub, napríklad ročnej práce pre komunitu. No v praxi sa záväzky prekrývali (než jeden skončil, člena navádzali na prijatie nového) a už s predstihom sa chystalo silné presviedčanie (citové vydieranie, slzy atď.). Na tých, kto „vojnu u Mikulicu" nevydržali a záväzok porušili, sa hľadelo ako na odpadlíkov vinných za problémy, ktoré komunita po ich odchode má.

 

Napriek všetkým negatívam...


Hoci sa predchádzajúce riadky dotkli i niektorých problematických bodov, nemožno kvôli nim opomenúť skutočnosť, že komunita môže priniesť do života jedinečné kvality: zdieľanie a duchovný rast vo viere s podobne zmýšľajúcimi veriacimi, prebývanie v každodennom kontakte s ľuďmi, ktorí majú čo dať a od ktorých sa možno učiť, alebo trebárs možnosť zapojiť sa do už fungujúceho programu sociálnej pomoci. „Komunita je nevyhnutná," hovorí so zveličením v rozhovore na záver tejto témy Krišnov oddaný Kundalí-dás. Nevyhnutné sú ale samozrejme aj riziká, ktoré vyplývajú zo samej prirodzenosti človeka, ako je túžba ovládať a túžba byť ovládaný. A kde inde než práve v malých, od sveta oddelených spoločenstvách by tieto túžby mohli nájsť svoje naplnenie?

 
Edičná poznámka: Spoluautormi článku sú Eva Fišerová, Martin Fojtíček, Jiří Koubek a Miloš Mrázek.

 

Poznámky:

 
1 Komunita - sociálny útvar charakterizovaný jednak zvláštnym typom sociálnych väzieb vnútri, medzi členmi, jednak špecifickým postavením navonok, v rámci širšieho sociálneho prostredia. - Velký sociologický slovník, Karolinum, Praha 1996

2 Najväčšiu časť celkového počtu náboženských komunít tvoria u nás tie, ktoré patria k Rímskokatolíckej cirkvi.

3 Viac pozri - Mrázek, M.: Děti modrého boha, Dingir, Praha 2000

4 Viac pozri - Koubek, J.: Otec Vladimír a jeho děti. In: Dingir 4/1999, s. 9

5 Viac pozri - Grombiříková, L.: Most k slobode. In: Dingir 2/1998, s. 18-21

6 Viac pozri - téma Dingir 2/1999

7 Mrázek, M.: c. d., s. 51

8 Denný režim v komunitách hnutia Hare Krišna je opísaný v publikáciách Bhaktijóga (vydavateľ ani rok vydania nie sú uvedené), s. 23-26; alebo Mrázek, M.: c. d., s. 37

9 Jirků, I., Dočekal, B.: Ve jménu fialového plamene. Mladá fronta Dnes, 29. mája 1993

10 Podľa svedectva bývalého člena Ing. Petra Konečného.