Náboženstvo a jeho vývoj je pre sociológiu nesmierne dôležitá idea, ktorá so sebou nesie riziko, že sa stáva témou verejnou a politicky nebezpečnou. Náboženstvo je citlivou témou pre mnoho ľudí, a teda je pochopiteľné, že naň citlivo reagujú i sociológovia. Postoje k náboženstvu v majoritnej spoločnosti môžu byť preto rozličné.

Ako prvý by sme mohli spomenúť liberálny prístup, ktorý vychádza z princípu ochrany individuálnych práv, vrátane práva vyznávať akékoľvek náboženstvo a právo byť ateistom. Protipólom je konzervatívny prístup obhajujúci silné náboženské tradície. Voľnomyšlienkari, radikalisti, socialisti a ateisti zase náboženstvo vnímajú ako prežitok starých časov a ako brzdu sociálneho pokroku, ktorú je nevyhnutné pre ďalší rozvoj odstrániť.

Liberalisti pozitívne hodnotia nezasahovanie štátu do náboženského života, ako i náboženstva do štátnej moci; ateisti sa zase tešia z prípadného potláčania náboženstva štátom. V tomto prístupe sa ako pozitívum hodnotí individualizácia, oslobodenie jedinca z tradičných väzieb a proces funkciovania diferenciácie, ktorý okrem iného oslobodzuje taktiež jednotlivé sociálne subsystémy ako politiku, vzdelanie a ekonomiku od nadvlády náboženstva.

Do opačnej kategórie postojov môžeme zaradiť konzervativizmus, ktorý proces modernizácie a všetky zmeny s ním súvisiace hodnotí negatívne a chápe ich ako ohrozenie stability sociálneho chodu. Individualizáciu a funkciovanie diferenciácie vníma ako obmedzenie vplyvu náboženstva a inštitúcie ako rodina, cirkev či národ chápe ako nadradené individuálnym jedincom. Konzervatívci si v oblasti náboženstva nevedia predstaviť harmonické fungovanie spoločnosti bez zavedených a tradičných náboženských inštitúcií, ktoré chránia dodržovanie tradícií a predstavujú bázu každého pevného spoločenského usporiadania.

Vzhľadom na to, že kritický prístup je jedným zo základných princípov sociologického myslenia a demaskovanie skrytých a zamlčaných predpokladov akéhokoľvek tvrdenia je často sociologickou záľubou, treba na akúkoľvek skrytú ideologickosť upozorniť. Stanovisko sociológie k náboženstvu tak môže byť dobrým nástrojom na odhaľovanie jeho svetonázorových a ideologicko-politických postojov. Sociológia skúma a vysvetľuje mnohostranné vzťahy medzi kultúrou a náboženstvom, pričom sa pokúša definovať náboženstvo ako program používajúci sústavu symbolov vyvolávajúcich pocit úcty a bázne užívania kolektívnych rituálov a ceremoniálov - často na posvätnom mieste alebo vo svätyniach.

Sociologické postoje sú tak intelektuálnym vyjadrením reflexie na zmeny spoločensko-kultúrnych podmienok, ktoré nastali v súvislosti so zánikom predmoderných tradičných foriem sociálneho usporiadania a s procesom formovania modernej spoločnosti. Je zrejmé, že spoločnosť sa v priebehu ľudských dejín vyvíjala a značne menila. I keď vo svojej podstate bola stále rovnaká, jej vývoj úzko súvisí s vývojom človeka. Rozdelenie spoločnosti podľa typov na archaickú, tradičnú, modernú a postmodernú je asi najideálnejším súčasným sociologickým delením. V každom období dochádzalo ku kreovaniu náboženstva a postupne k jeho hierarchizácii. Hľadať však odpovede na potenciálnu existenciu moderného náboženstva nesie so sebou potrebu definovať modernú spoločnosť.

 

Atribúty modernej spoločnosti

Moderná spoločnosť sa v tomto chápaní považuje za protiklad tradičnej spoločnosti a je najtypickejším procesom modernizácie. Vznikla ako snaha o nájdenie nového sociokultúrneho usporiadania v období zrútenia starých štruktúr predmodernej spoločnosti. Typickým znakom je industrializmus, ktorý treba chápať ako počiatočné obdobie západnej moderny.

Ak sa pozrieme na náboženský život tejto doby, môžeme povedať, že i formy náboženstva zodpovedali princípom industriálnym a princípom modernizovanej tradície. Dobre zavedené cirkvi pretrvávali, popri nich však vznikali mnohé ďalšie cirkvi a náboženské zoskupenia, pričom väčšina z nich len modernizovala už existujúce náboženstvo. Moderné náboženstvo tej doby vytváralo pevné organizačné štruktúry (cirkvi, denominácie, sekty a pod.), ktoré sa snažili modernizovať náuku a prax tradičného kresťanstva, a to buď prostredníctvom začleňovania liberálnych prvkov, či naopak priklonením sa k fundamentalizmu.

Typicky výkladovou schémou, ktorá mala opísať napätie medzi náboženstvom a modernou spoločnosťou, bola tzv. sekularizačná téza odvodená z klasického modelu modernizácie opisujúcej modernizáciu ako výsledok diferenciácie a racionalizácie. Hlavnými príčinami modernizácie a sekularizácie sú vzrastajúca deľba práce, vznik samoreferenčných subsystémov a racionalizovaných neosobných pravidiel riadenia týchto subsystémov. Z pohľadu sekularizačnej tézy sa náboženstvo oddelilo, resp. bolo oddelené od ostatných sfér sociálneho života (politiky, ekonomiky, školstva a pod.), čím si vytvorilo vlastné pravidlá, ktoré však neplatili v iných subsystémoch, a následne bolo vytlačené z verejnej sféry do privátnej oblasti. Výsledkom bola predstava, že náboženstvo je výhradne individuálnou záležitosťou bez širšieho sociálneho zakotvenia, s úzkym morálnym prepojením.

Sekularizácia sa v spojení s touto fázou moderny opisuje aj ako nezvratný proces tzv. úpadku náboženstva. K prvým vplyvným kritikom sekularizačnej teórie v spoločenských vedách patrili Peter L. Berger s pluralizačnou teóriou a Thomas Luckmann s teóriou neviditeľného náboženstva. Sekularizovať sa podľa nich môžu iba náboženské inštitúcie, lebo tie nie sú svojou povahou univerzálne. Náboženstvo je naproti tomu samo osebe univerzálny fenomén, ktorý sa môže iba presúvať alebo meniť svoju podobu.

 

Atribúty postmodernej spoločnosti

V modernej dobe sa náboženský život sústreďoval do moderných tradičných veľkých náboženských organizácií, v ktorých pretrvával duch kolektivizmu a tradičné formy zbožnosti. Dnešnú spoločnosť v porovnaní s ňou mnohí autori považujú za kvalitatívne odlišnú. Často sa označuje ako postindustriálna (Alain Touraine), riziková (Ulrich Beck), postkapitalistická (Peter Drucker), postheroická (Featherstone), postekonomická (Herman Kahn), postmaterialistická (Ronald Inglehardt) a pod. Všetky nové koncepcie spoločnosti však hovoria o prekonaní modernity a o príchode tzv. postmodernej doby.

Nech sa teda dnešná spoločnosť nazýva akokoľvek, zástancovia rôznych označení reflektujú na to, že je iná, a modernita sa výrazne zmenila. Podľa Tomáša Halíka sa na súčasnej postmodernej scéne objavujú tri formy pretransformovanej moderny: 1. fundamentalizmus ako pokus o návrat do predmoderny; 2. transmoderna ako náboženský synkretizmus a neognóza v štýle New Age; 3. deštruktívna supermoderna, ktorá dovršuje skeptický agnosticizmus až na prah nihilizmu.

Jedným z významných predstaviteľov zaoberajúcich sa touto problematikou je aj Gilles Lipovetsky, ktorý konštatuje, že moderná spoločnosť pred našimi očami zaniká a to, čo vzniká, má úplne odlišnú kvalitu. Jeho postmoderná spoločnosť vyjadruje historický zvrat s cieľom dosiahnuť socializáciu odohrávajúcu sa v mene otvorených pluralistických pravidiel. Podľa neho dnes dochádza k odklonu od pokrvnej hierarchie a posvätnej zvrchovanosti, k odklonu od tradícií a od veľkých názorových systémov. Hlavné moderné koncepcie ako revolúcia, disciplína, svetskosť a avantgarda boli opustené v prospech hedonistickej personalizácie.

Postmodernita nepochybne zasahuje aj do kultúrneho diania, ktoré sa snaží dosiahnuť kvalitný život s apelom na ekologické aspekty. Podľa Lipovetského je decentralizovaná a rôznorodá, materialistická i psychologická, pornografická i diskrétna, novátorská i retro, konzumná i ekologická, vyumelkovaná, spontánna, spektakulárna i kreatívna. Postmoderná spoločnosť už nemá žiadne idoly ani tabu. Panuje masová ľahostajnosť a ľudí sa zmocňuje prázdnota, ktorá však v sebe nemá nič tragické ani apokalyptické.

Dôvera a viera v budúcnosť sa stráca, pričom budúcnosť sa už nespája s nevyhnutným pokrokom. Technologický a vedecký optimizmus upadol v dôsledku zbrojenia, zhoršovania životného prostredia a osamelosti. Žiadna politická ideológia už nedokáže nadchnúť davy. Nové sa prijíma ako staré a inovácie sú niečo všedné. Ľudí sa zmocňuje obsedantná posadnutosť po odlišnosti, po uvoľnení a po okamžitom dosiahnutí osobného naplnenia. Všetci chcú žiť teraz, tu a hneď.

Flexibilita je jedným z kritérií presadenia sa v spoločnosti, ktorá sa dnes považuje za pozitívnu a pre úspešný spôsob života dokonca nevyhnutnú. Opakom je neprispôsobilosť, strnulosť, tuhosť, stálosť - vlastnosti, ktoré sa zvyknú spájať s nepohyblivosťou a ktoré sú tak bezpochyby v rozpore s postmodernou spoločnosťou. Nositelia týchto „negatívnych" vlastností sa vnímajú ako neprispôsobiví a spoločnosť ich vytláča na okraj. Všetci, ktorí nie sú z akýchkoľvek dôvodov flexibilní, napríklad nezamestnaní, bezdomovci, neasimilovaní prisťahovalci, slobodné matky, dôchodcovia, zdravotne postihnutí a pod., sa vnímajú ako záťaž a ich neflexibilita sa chápe ako dôsledok ich slobodného, resp. neuváženého rozhodnutia, voľby alebo ich neschopnosti či neochoty, resp. choroby. Dôležité teda je, že sociálne problémy sú individualizované, príčiny spoločenských problémov ako príčiny nezamestnanosti sú zbavené spoločenského rozmeru a prevedené do podoby individuálnej viny.

 

Dôraz na individualizáciu

Postmoderná spoločnosť rozširuje individualizmus, pričom pretrváva jedna neporušiteľná základná hodnota - človek a jeho právo na osobné naplnenie a na slobodu. Princíp individualizácie je význačný v tom, že postavil jedinca do stredu celého vesmíru. Treba podotknúť, že táto situácia bola konkrétnemu jedincovi vnútená, resp. nie je dôsledkom jeho slobodnej voľby. Bol donútený k tomu, aby v každej konkrétnej situácii slobodne volil a rozhodoval sa medzi rôznymi riešeniami. Život slobodného človeka v postmodernej spoločnosti sa tak javí ako nepretržitý reťazec zložený z rozhodovaní a riešení. Tých, ktorí nie sú schopní učiniť svoje rozhodnutia a niesť za ne značnú individuálnu zodpovednosť a dôsledky, považuje spoločnosť za deviantných a neschopných jedincov. Normálni sú tí, ktorí zvažujú medzi rôznymi možnosťami. To znamená, že racionalizácia v postmodernej spoločnosti nezasahuje len do sféry politickej či ekonomickej, ale rozhodne výrazným spôsobom ovplyvňuje aj súkromný život každého jedinca.

V tomto kontexte sa mení povaha prežívania niektorých udalostí. Napríklad situácie, ktoré v minulosti jedinca postihli, ako vojna, prírodná katastrofa či smrť manželského partnera, sa chápali ako „rana osudu" zaslaná Bohom alebo prírodou. Jedným slovom, tieto udalosti sa nepovažovali za zlyhanie jedinca a neniesol za ne vlastnú zodpovednosť. Dnes sa naopak tieto príhody hodnotia skôr ako osobné zlyhania závislé od neúspechu a pod.

Týmto sa otvára starý problém viny. A to nielen za negatívne javy vlastného individuálneho života, ale aj za problémy, ktoré jedinec nemôže výrazným spôsobom ovplyvniť, ale je presvedčený, že vyžadujú jeho morálne rozhodnutia, alebo že za ne nesie svoj podiel viny. Inými slovami akýkoľvek problém dnešného sveta sa stáva problémom indivídua.

Je viac ako jasné, že práve náboženské zoskupenia s deštruktívnym vplyvom rady operujú vyvolávaním pocitov viny u svojich prívržencov. V rámci psychickej manipulácie sa využívajú rôznorodé formy strachu. Steven Hassan opisuje, že kultoví vodcovia využívajú historické viny (napr. Spojené štáty zvrhli atómovú bombu na Hirošimu), viny pre nedostatočnú identitu („nežijem tak, ako by som mal"), viny morálne („podvádzal som pri skúške"), viny sociálne („ľudia zomierajú hladom"), pričom členovia sú naprogramovaní tak, aby vždy obviňovali iba seba a s vďačnosťou prijímali akékoľvek upozornenie na vlastné nedostatky. Z týchto príkladov vyplýva, že individualizácia môže pre jedinca predstavovať kolekciu morálnych problémov a jeho život výrazne skomplikovať.

 

Religiozita v postmodernej spoločnosti

Postmoderná spoločnosť tuší, že v období štrukturálnej neistoty, plurality a ambivalentných reakcií slobody to bez náboženstva nejde. Postmoderna našla svoje vyjadrenie nielen v Star Treku, literárnej tvorbe a v rôznych kultúrnych a umeleckých aktivitách, ale i v širšom diapazóne spoločenského života, do ktorého nepochybne patrí tiež oblasť náboženstva. Tradičné náboženstvo sa vo svojich základoch otriasa a často sa nahrádza niečím, čo možno nazvať moderné, alternatívne, skrátka „iné", lebo povaha šírenia nových spirituálnych nástrojov spočíva v konzumnom spôsobe, ktorý je záležitosťou osobného výberu.

Podobu náboženského života u nás už najvýraznejšie neformujú ľudia, ktorí sa deklaratívne prihlásili k viere svojich predkov. Jeho podobu skôr ovplyvňuje pôsobenie veľmi aktívnych malých cirkví, nových náboženských hnutí, oživených siekt v ich širokej škále a pôsobením „prebudeneckej" vlny v tradičných cirkvách. Všetkými spôsobmi sa u nás výraznejšie formuje to, čo môžeme nazvať nová religiozita.

Vo všeobecnosti možno povedať, že nové náboženské hnutia stoja v ostrom kontraste k náboženstvám, ktorých dejiny možno merať na stáročia až tisícročia. Tieto hnutia často pôsobia dojmom meniteľných štruktúr bez akéhokoľvek konzervativizmu, plných tolerancie, schopných robiť nové rozhodnutia a pokračovať v ďalšom rozvoji. Kým náboženstvo s dlhoročnou históriou by váhalo urobiť „inovátorské" rozhodnutie a snažilo by sa svoje pochybnosti zdôvodniť konkrétnou tradíciou, ktorá sa historicky formovala v jeho vnútri, nové náboženské hnutie v tomto ohľade pôsobí oveľa dynamickejšie.

Ak si vezmeme akékoľvek náboženské hnutie, zistíme, že jeho pôvodný charakter sa môže zásadne meniť. Hnutie môže posunúť dátumy vo svojej eschatologickej doktríne, ako napríklad adventistické hnutie s jasne definovaným apokalyptickým charakterom. William Miller, zakladateľ hnutia, vypočítal dátum konca sveta dvakrát. Aj napriek neuskutočnenému proroctvu hnutie naďalej existuje a priťahuje mnoho nových stúpencov.

Hnutie v kontraste s náboženstvom môže zmeniť svoj agresívny či negatívny prístup k svetu na pozitívny, ako to vidno napríklad v hnutí Óm šinrikjó, ktoré potvrdzuje základ svojho učenia a myšlienku záchrany sveta prostredníctvom teroristických činov. V dôsledku toho hnutie, ktoré sa rozvíja podľa určitého scenára, ho môže postupne alebo náhle zmeniť a prehĺbiť akýkoľvek aspekt svojho učenia. Ich náuky a praktiky sa môžu meniť rovnako ako ich spoločenský charakter.

Francúzsky sociológ Jean-Paul Willaime k novým náboženským hnutiam neradí len skupiny, ku ktorým sú členovia silne pripútaní, ale aj monistické, individualizovanejšie hnutia, v ktorých plasticita vier, pružnosť participácie a tekutosť prináležitosti uľahčujú mobilitu a prechod zo skupiny do skupiny. Mnohé z nich sa prejavujú ako neexkluzivistické voči existujúcim cirkvám a dovoľujú aj členstvo vo viacerých skupinách. Zdôrazňujú ústrednú úlohu zdravia a často namiesto sekulárnej medicíny využívajú alternatívnu.

V rôznych štúdiách venujúcich sa novej religiozite sa medzi nové náboženské hnutia často zaraďujú aj tzv. náboženské a kvázireligiózne skupiny, ktorým sa podarilo etablovať v západných spoločnostiach a ktoré sú odlišné od svetových náboženstiev. Momentálne asi najúspešnejšie sú hnutia s voľnými väzbami členov, v ktorých sa jednotlivec nemusí podrobiť určitým bodom náuky, ale je sám povýšený do pozície inštancie, ktorá rozhoduje o záväznosti tradície. Spiritualita je v nich nasmerovaná do vnútra človeka a do jeho vlastnej skúsenosti. Takéto hľadanie zážitkov, ktoré môže viesť tak k individualizovaným, ako aj k prísnym a silnejšie integrovaným skupinám, možno vidieť nielen mimo cirkevných skupín, ale dokonca aj vo vnútri kresťanských cirkví.

Ďalšou zo stratégií nových náboženských hnutí je dôraz na osobnú skúsenosť s podporou bezprecedentnej formy osobnej a sociálnej slobody. Príkladom môže byť inzerát prezentujúci dovolenkové miesta New Age. Napríklad liečebné centrum Shambhala ponúka luxusné ubytovanie s raňajkami na svahu Glastonbury Tor, slnečné, priestranné a nádherné izby s dvoma kúpeľňami a balkónmi s úžasným výhľadom na Avalonské údolie, saunu, vírivý kúpeľ, masáž, poradenstvo a parapsychologické poradenstvo. Pestrú ponuku Shambhaly dopĺňajú víkendové semináre Grail Shop a Beautiful Gardens „plné lásky a starostlivosti na posvätnom mieste, inšpirujúce, pohostinné, upokojujúce a zábavné".

Dôraz na osobnú skúsenosť v protiklade s inštitucionalizovanou autoritou, zmes obsahov individuálneho symbolického univerza a konzumný spôsob šírenia náboženských presvedčení pred tridsiatimi rokmi opísal nemecký sociológ Thomas Luckmann vo svojom prorockom diele Neviditeľné náboženstvo (Invisible Religion).

 

Neviditeľné náboženstvo

Neviditeľné náboženstvo v postmodernej dobe najväčšmi vystihuje hnutie New Age. Stáva sa neviditeľným v dôsledku vytrácania sa z verejných spoločenských inštitúcií. Ide skôr o absenciu rozšíreného, verejne zdieľaného symbolického univerza. Posvätný kozmos je individuálnou mozaikou a subjektom individuálneho kozmu sa stávajú nové sféry.

Jedným z aspektov privatizácie náboženstva je podľa Luckmanna „zmršťujúca sa transcendencia". Symbolické univerzum sa z tradičného uhla pohľadu stáva zmesou posvätného a profánneho. Tradície sa stávajú nástrojom na dosiahnutie takejto „malej transcendencie" spojenej s osobným časným svetom, ako je zdravie, šťastný vzťah, profesionálna kariéra, peniaze a sex. Zdravie a ekológia sa stávajú stredobodom nového symbolického univerza v podobe intenzívnych liečivých prestávok na oddych a relaxáciu, fyzických a duševných ozdravení, tradičnej orientálnej liečby stimuláciou a vyrovnávaním meridiánového systému pre výrazné zlepšenie zdravia a prosperity, energetického znovuzrodenia v hot tube, vedomého vdychovania energie na uvoľnenie emočných blokov na bunkovej úrovni, nasávania a uzdravovania obrazov tohto i minulého života, tráum a negatívnych zážitkov.

Nové duchovné identity sú fragmentárne a premenlivé, a teda aj dočasné. Keďže sa všetko mení, všetko je vo vývoji, nemôže byť žiadna pravda záväzná na celý život. Na otázku, prečo menia zaužívanú prax, napríklad z jogy na rebirthing, antropozofiu, taiči, procesovo orientovanú psychológiu, odpovedali účastníci duchovných seminárov, že si nikdy nemôžu byť istí, že toto je pre nich na sto percent to pravé, preto hľadajú niečo iné. Iné metódy pritom nikdy nevnímajú ako protikladné, ale skôr ako doplnenie predchádzajúcej skúsenosti.

Už názvy uvedených metód vyjadrujú aplikáciu nových prístupov. Ľudia nehovoria o náboženstve, ale skôr v tejto súvislosti používajú výrazy ako spiritualita, holizmus, osobný rast, rozširovanie vedomia. Najčastejšie hovoria o duchovnej ceste alebo o procese uzdravovania. Metódy majú transformovať, rozširovať niečie schopnosti, spôsobovať väčšiu zmenu. Ako napríklad chodenie po žeravom uhlí. V mnohých kultúrach je to síce bežný staroveký rituál, no v tomto ponímaní sa považuje za udalosť osobnej transformácie - akt, ktorý nám umožní prekročiť hranice možného. Keď prekročíme hranice, ktoré sme si sami vytvorili, získame nové vedomie o sebe a nový pohľad na náš potenciál. Objaviť spôsoby, pomocou ktorých sa dajú využiť schopnosti uskutočnenia zmeny v živote, je základom zdôrazňujúcim zmenu.

Prax v meditačnej koncentrácii umožňuje objaviť prúdy zmeny a pominuteľnosti. Pomáha aktivovať zmysel pre slobodu života. V súlade s týmito náukami sú metódy spojené s pohybom, ako tanec, načúvanie rozličným druhom vibrácií, bubnovanie, skákanie, chôdza, rozličné techniky práce s telom, masáže a iné. Problém znovuobjavenia prezentuje americká antropologička Tanya Luhrmannová ako kreativitu účastníkov v magických skupinách, ako sú napríklad Bratstvo Izis (The Fellowship of Isi), či Žiarivý meč (Glittering Sword). Anna Kingová tvrdí, že ľudové používanie pojmu spiritualita súvisí s rozvojom náboženského pluralizmu, synkretizmu a syntézy. Toto je následne spojené s citlivejším chápaním spôsobu vytvárania kultúr vzájomnou interakciou ľudí a v dôsledku toho s vedomím ich zraniteľnosti, premenlivosti a kreativity. Detradicionalizácia je spojená s večným vyrovnávaním sa, pričom sa tradície relativizujú v zjednocujúcu spoločnú perspektívu, v základnom, konečnom zdroji života.

 

Posun od religiozity k terapii

Jedným z ďalších fenoménov novej religiozity je fakt, že sa začala presúvať do rozličných mysticko-ezoterických prúdov oscilujúcich medzi religióznym a terapeutickým a medzi magickým a spirituálnym. Tento posun v novej religiozite možno badať smerom od religiozity k terapii.

Viacerí autori sa stotožňujú s názorom, že tieto prúdy sa čoraz väčšmi podobajú psychomystickým sieťam, pričom „psycho" označuje prevahu terapeutických aktivít nad religióznymi, a „mystický" označuje referencie, na základe ktorých sa stúpenci hlásia jednak k mystickým aspektom tradičných náboženstiev a jednak k Weberovým konceptualizovaným cestám spásy prostredníctvom sebazdokonaľovania mystického typu.

Na čele týchto hnutí stojí terapeut, ktorý navrhuje, resp. ponúka buď individuálne, či skupinové aktivity s rôznym zameraním a s rozličnou formou. Ak pôvodne bola religióznosť ústredným a štrukturujúcim elementom, postupne sa stala sekundárnou v prospech vyššie uvedených terapeutických praktík a vier. Pobyty, stáže, prednášky, konferencie sa venujú starostlivosti o telo a o jeho tzv. psychično. Taktiež motívy účasti na akciách či členstvá v skupinách môžu súvisieť s konkrétnym zdravotným problémom a zároveň s nedôverou v modernú medicínu.

V internej literatúre sa prepojenie terapie a religiozity javí ako veľmi koherentné. U jednotlivca tak možno rozlíšiť niekoľko rovín: fyzickú, emocionálnu, mentálnu a duchovnú. Terapeuti sú presvedčení, že hlavná príčina telesných ochorení má psychickú alebo emocionálnu povahu v dôsledku nesprávnej výchovy či sociálnych rolí, čo neumožňuje rozvoj skutočného ja. V tomto prípade nastupuje terapeutická práca, v ktorej prevládajú myšlienky očisťovania a opätovného vyrovnávania energií, až sa jedinec postupne prepracúva k tzv. duchovnej práci na sebe.

Prístupové cesty k duchovnému stavu sú rôzne. Môže ísť o výpožičky z mystických tradícií veľkých náboženstiev, z ezoterických praktík či iných zdrojov. Finálnym cieľom by mal byť „duchovný stav" harmónie, ovládanie emócií, poriadku a lásky. Stáže sú v skutočnosti zamerané na zlepšenie psychickej pohody, na zlepšenie medziľudských vzťahov, lepšie ovládanie stresu, lepšie rozvíjanie svojho kreatívneho potenciálu. A náboženské referencie sú ponechané na vyhodnotenie každého adepta. Posun od religiozity k terapii neznamená eliminovanie náboženskej dimenzie, skôr otvára viaceré otázky, či naozaj ide o religiozitu mnohých podôb.

Na základe vyššie uvedeného možno konštatovať, že najdôležitejšou požiadavkou duchovnej scény postmodernej spoločnosti je výzva k bezkonfliktnej koexistencii všetkých náboženstiev a náboženských filozofií. V tejto súvislosti ma zaujal výrok poľskej antropologičky Anny Kubiakovej, ktorá tvrdí, že nejde o nič nové pod slnkom. Novou je podľa nej však myšlienka koexistencie mnohých náboženských tradícií sústredených v jednom človeku bez schizofrenickej diagnózy. Teda hlavný rozdiel nespočíva v obsahu nových spiritualít, ale v ich existencii ako kultúrnych produktov. Tradície sú znovuobjavené, znovunavštívené, rekonštruované. Rousseauov návrat k „prirodzenému náboženstvu" teda nie je možný. Predpokladom vzniku alternatívnych pútnických miest sú dimenzie globalizovanej kultúry.

Ak však zmena a plasticita sú hlavnými znakmi súčasnej kultúry, potom podľa Kingovej potrebujeme taktiež zodpovedajúci jazyk. Je tu priestor pre prístup, ktorý chápe kultúru ako mutualistickú, intersubjektívnu a premenlivú a spiritualitu ako schopnosť ľudí vytvárať, prípadne objavovať hodnotu a význam.

V záujme preskúmania novej religiozity v globalizovanej kultúre budú sociológovia zrejme musieť vyvinúť nové pojmy, aby mohli tieto javy adekvátne uchopiť. Pri zodpovedaní základných otázok, za akých spoločenských podmienok sa vytvorila vhodná klíma na bujnenie novoreligióznych skupín a ako sa člení svet novej religiozity sa v súčasnosti dá oprieť najmä o výskumy a výstupy realizované v západoeurópskej a americkej sociológii.

 

Literatúra:

1. Beck, U.: Riziková společnost. Na ceste k jiné moderně. Nakladatelství Slon, Praha 2004

2. Hassan, S.: Jak čelit psychické manipulaci zhoubných kultů. Nakladatelství T. Janečka, Brno 1994

3. Hole, G.: Fanatizmus. Portál, Praha 1998

4. Horyna, B., Pavlicová, H.: Dějiny religionistiky. Antropologie. Nakladatelství Olomouc, Olomouc 2001

5. Jozefčiaková, S. (ed.): Moderné náboženstvo. Ústav pre vzťahy štátu a cirkví, Bratislava 2005

6. Lipovetsky, G.: Éra prázdnoty. Prostor, Praha 1998

7. Lojda, M. (ed.): Európa a nové náboženské hnutia. Ústav pre vzťahy štátu a cirkví, Bratislava 2003

8. Lojda, M. (ed.): Náboženská skupina ako potenciálny zdroj závislostí. Ústav pre vzťahy štátu a cirkví, Bratislava 2004

9. Lojda, M. (ed): Európa a nové náboženské hnutia II. Ústav pre vzťahy štátu a cirkví, Bratislava 2005

10. Macháčková, L. (ed.): Sociálny aspekt náboženstva. Ústav pre vzťahy štátu a cirkví, Bratislava 2003

11. Macháčková, L., Dojčár, M.: Duchovná scéna na Slovensku II. Ústav pre vzťahy štátu a cirkví, Bratislava 2002

12. Moravčíková, M. (ed.): Nová religiozita. Ústav pre vzťahy štátu a cirkví, Bratislava 2002

 13. Moravčíková, M. (ed.): New Age. Ústav pre vzťahy štátu a cirkví, Bratislava 2005

14. Nešpor, Z., Lužný, D.: Sociologie náboženství. Portál, Praha 2007

15. Pikhart, M.: Úvod do obecné religionistiky pro studenty sociálních oborů. Nakladatelství Gaudeamus, Univerzita Hradec Králové, Hradec Králové 2006

16. Štampach, I. O.: Náboženství v dialogu. Portál, Praha 1998

17. Štampach, I. O.: Přehled religionistiky. Portál, Praha 2008

18. Veličková, S. (ed.): Moderné náboženstvo II. Ústav pre vzťahy štátu a cirkví, Bratislava 2006

19. Weber, M.: Sociologie náboženství. Nakladatelství Vyšehrad, Praha 1998

 

PhDr. Lenka Látalová, PhD. (1980) – odborná asistentka na Katedre sociálnej práce FZaSP Trnavskej univerzity. Súčasne pôsobí na Vysokej škole zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety v Bratislave. Predtým pracovala v Centre pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie, na oddelení sociálnopatologických javov.