Nie náhodou začíname práve týmito slovami biskupa Blooma. Cieľom tohto článku je priblížiť to, čo sa v prípade slobodomurárstva najväčšmi dostáva do konfliktu s kresťanstvom, a to je predstava o Bohu, skúsenosť Boha a z toho vyplývajúce doktrinálne formulácie. To, čo biskup Bloom spomínal pred necelým polstoročím v súvislosti s Amerikou a ďalšími západnými krajinami, stalo sa dnes realitou. Ocitli sme sa v období, keď vzniká také veľké množstvo zamotaných teologických problémov, že pokiaľ nejaká religiózna skupina alebo akékoľvek bratstvo používa slovo boh, je predovšetkým potrebné definovať, čo vlastne pod týmto pojmom rozumie.

Niektoré skupiny, také ako Kresťanská veda, Škola kresťanskej jednoty či rosenkruciáni, považujú Boha za abstraktný princíp, a teda nie za osobu vládnucu rozumom a vôľou. Stúpenci skupiny Transcendentálna meditácia a hnutia New Age, verní svojej hinduistickej orientácii, sa domnievajú, že Boh je akási neosobná bytosť alebo podstata vesmíru, univerza. Nás by však v tejto súvislosti zaujímalo, čo do tohto pojmu vkladajú slobodomurári. Pretože podľa masonskej reguly sa slobodomurárom môže stať iba ten, kto verí v Boha, odpoveď na túto otázku má osobitný význam. „Každý kandidát musí vedieť toto skôr, než podpíše svoju žiadosť, ktorá bude prijatá až potom, ako odpovie na otázku: Veríš v Boha? Predtým, než jeho prosba bude preskúmaná, musí dosvedčiť svoju vieru v Najvyššiu Bytosť."2

Niekomu sa to môže zdať dojímavé. Avšak započúvajte sa do toho, čo hovorí Carl Claudy: „Všimnite si, že ani vtedy, ani potom od neho nepožadujú, aby povedal, v akého Boha vlastne verí. Môže ho nazývať ako len chce a vkladať do tohto pojmu akýkoľvek zmysel (...) slobodomurárstvu je to ľahostajné."3

Pretože slobodomurárske hnutie sa oficiálne objavilo vo „veku rozumu", (za oficiálny dátum vzniku sa považuje rok 1717), nebude na škodu priblížiť si vtedajšiu atmosféru. Väčšinou vnímame 18. storočie ako čas nastupujúceho racionalizmu, éru osvietenia rozumu a z toho vyplývajúceho oslobodenia spod náboženských dogiem a autorít. Nazývame ho vekom osvietenstva, časom Voltaira a encyklopedistov.

Avšak 18. storočie bolo aj storočím radikálnejších paradoxov. Skepticizmus a optimizmus, osvietenstvo a mysticizmus, racionalizmus a iracionalizmus, to všetko sa v ňom miešalo s nebývalou intenzitou. A niekedy v ňom nachádzame oveľa viac skepticizmu, než by sme očakávali. Preto mohol Vladimír Koževnikov napísať, že „skeptické myslenie 18. storočia, nevyzdvihujúc príliš dôstojnosť človeka, hľadalo poznanie Boha v poznaní prírody, čo uprednostňovalo pred poznaním človeka, a v zhode s tým - úplne v duchu bezcharakterného, neosobného, bezfarebného deizmu - sa uspokojovalo i s Bohom neurčitým, neosobným, ktorý nemá nič spoločné s človekom, ale naopak, majúcim čosi spoločné so svetovou matériou..."4

Reakciou na redukciu poznania Boha bola filozofia „pocitu a viery", ktorej jedným z predstaviteľov bol aj holandský filozof François Hemsterhuis. No v tomto priestore istého duchovného vyprázdnenia a živorenia sa zároveň našla vhodná pôda i pre masonskú teológiu, filozofiu a politológiu.

Michele Moramarko píše, že James Anderson bol pastorom presbyteriánskej cirkvi. Okrem slobodomurárskych Konštitúcií napísal prácu o kráľovskej genealógii a množstvo kázní, medzi ktorými vyniká kázeň O jednote Trojice (1733). Práve vďaka Andersonovi prebehla kodifikácia univerzálneho, deistického a nekonfesionálneho charakteru slobodomurárstva.5 Prvá zo „starých povinností" obsiahnutých v Konštitúciách hlása nasledujúce: „V zhode so svojím povolaním je slobodomurár povinný podriaďovať sa mravnému zákonu, a pokiaľ správne chápe Majstrovstvo, potom sa nikdy nestane hlúpym bezbožníkom alebo rozpustilým hriešnikom. Hoci od dávnych čias slobodomurári boli nútení v tej-ktorej krajine vyznávať náboženstvo danej krajiny alebo národa, ktoré tam bolo prijaté, dnes sa považuje za účelnejšie pridržiavať sa iba toho náboženstva, ktoré vyznávajú všetci ľudia, ponechajúc si pre seba vlastné názory..."6

Anderson otvorene hlásal primát etiky nad dogmami, náboženskú toleranciu a mierumilovnosť. Religiózne minimum, požadované od slobodomurára, spočíva v dodržaní mravného zákona vymodelovaného v každej ľudskej duši. „Sme veľmi vzdialení ortodoxii, či už je protestantská alebo katolícka, sme ďaleko i od pravoslávia, od náboženstiev založených na doktrinálnych vysvetleniach, ktoré sa bez uváženia majú a priori prijímať..."7

Tento Andersonom formulovaný princíp náboženskej relativizácie, hoci spojenej s toleranciou, zákonite viedol k tomu, že kritériá pre rozlíšenie pravdy a omylu sa postupne odstránili. Preto mohol už Albert Pike vo svojej stati Zmysel masonstva (1858) okrem iného uviesť: „Celý svet je ohromná republika, v ktorej každý štát je osobitnou rodinou, a každý človek je v nej prebývajúcim dieťaťom. Slobodomurárstvo v žiadnom prípade nepožaduje od svojich zasvätencov, aby sa odchyľovali od mnohopočetných a rôznorodých povinností, ktoré im ukladá delenie sveta na štáty, napriek tomu sa usilujú o vytvorenie nového národa, ktorý, skladajúc sa z obyvateľov všetkých krajín sveta, všetkých národov, bude spojený do jedného celku putami osvietenia, mravnosti a cností.

Pôvodne filantropické, filozofické a progresívne spoločenstvo, čiže slobodomurárstvo, za základ svojho učenia považuje pevnú vieru v existenciu Boha a jeho Prozreteľnosť a v nesmrteľnosť duše; za svoj cieľ rozšírenie mravnej, politickej, filozofickej a religióznej Pravdy a tiež praktizovanie všetkých existujúcich cností. V každom čase bola jeho devízou sloboda, rovnosť a bratstvo - pri podmienkach konštitučnej moci, zákona, disciplíny a podrobenia sa zákonitej moci, t. j. vláde a nie anarchii.

No slobodomurárstvo nie je ani politickou stranou, ani religióznou sektou. Prijíma do seba predstaviteľov všetkých politických strán a religióznych konfesií, aby z nich vytvorilo jedno spoločné bratské spojenie. Uznáva vysokú predurčenosť človeka a to, že je hodný takého stupňa slobody, ktorý si zaslúži. (...) Mravnosť ľudí dávnoveku, zákon Mojžiša a Krista - to je aj naša mravnosť. Považujeme všetkých učiteľov mravnosti, jej všetkých veľkých reformátorov za svojich bratov v tomto veľkom trude. Orol je pre nás symbolom slobody, kružidlo rovnosti, pelikán filantropie a náš rád je symbolom bratstva. Namáhanie sa na slávu tohto, s vierou, nádejou a milosrdnosťou, to je naša zbraň, a my sme pripravení trpezlivo očakávať definitívny triumf Dobra a plného prejavenia sa Slova Pánovho.

Všetkých posvätených považujeme za svojich bratov. Nepatríme k žiadnej zo známych relígií či filozofických škôl. V každom náboženstve je Pravda, v každom je prítomná čistá Morálka. A preto ak akékoľvek náboženstvo vychováva v slobodomurárskych pravdách, ktoré my všetci uctievame, taktiež uctievame všetkých jej veľkých reformátorov mravnosti a učiteľov človečenstva a sme nimi uchvacovaní. Masonstvo nie je náboženstvo. Každý, kto sa pokúša transformovať ho na náboženskú sektu, znetvoruje a vylupuje jeho podstatu. Hinduista, judaista, moslim, katolík, protestant, každý, vyznávajúc svoju vlastnú vieru založenú na zákonoch, osobitostiach regiónu a období vzniku, ju i ďalej musí vyznávať, ju jedinú, pretože spoločenské a posvätné zákony, prispôsobené osobitostiam, zvykom a predsudkom toho-ktorého národa, boli vytvorené ľuďmi..."8 Toľko Pike.

 

Masonský pohľad na Bibliu

V tejto súvislosti je veľmi zaujímavý pohľad a vzťah slobodomurárov k Biblii, ktorý môžeme stručne vyjadriť v nasledujúcich tvrdeniach: 1. Biblia je dôležitá kniha; 2. Biblia nie je jediné slovo Boha, nie je jediným Božím zjavením človečenstvu, je to iba jedna dôležitá kniha medzi inými významnými religióznymi knihami; 3. Prameň biblickej inšpirácie je ten istý ako v iných posvätných knihách; 4. Biblia slúži ako vhodný návod na štúdium dejín; 5. Biblia je symbolom Božej vôle, avšak Božia vôľa je zakódovaná aj v mnohých iných symboloch, takých, ako sú kultové texty iných religióznych tradícií, napríklad Korán.

Tento náboženský relativizmus potvrdzujú aj slová známeho autora slobodomurárskej encyklopédie Alberta Mackeya: „V akejkoľvek posvätnej knihe - v Evanjeliu pre kresťanov, Pentateuchu pre judaistov, Koráne pre moslimov, Védach pre brahmanov - všade sa slobodomurári pridržiavajú jedinej idey: božstvo sa človeku ukazuje prostredníctvom symbolov."9 Navyše podľa Giovanna Rossiho a Francesca Lombrassa „slobodomurári vnášajú svoje korekcie do biblických textov a čítajú ich akoby naopak".10 Slobodomurári v Taliansku venovali hlavnú pozornosť predovšetkým vydaniu tzv. „opravenej" Biblie. Jednoducho povedané, masonstvo neprispôsobuje svoje religiózne učenie biblickým doktrínam, ale naopak, Bibliu prispôsobuje vlastným religióznym názorom.

Ešte si pripomeňme slová Henryho Wilsona Coila, ktorý o vzťahu masonov k Biblii napísal: „Medzi slobodomurármi prevláda názor, že Biblia je iba symbolom Božej vôle, Zákona či Zjavenia, ale jej obsah sám osebe nie je Bohom inšpirovaný Boží zákon. Doposiaľ ešte ani jedna slobodomurárska autorita netvrdila, že slobodomurár musí veriť Biblii či nejakej jej časti."

 

Masonská doktrína o Bohu

Z poriadku Modrej lóže (johannovské slobodomurárstvo 1. až 3. stupňa) sa dozvedáme: „Podmienka pre členstvo v lóži je iba jedna - človek (muž) musí veriť v Najvyššiu Bytosť. Ani jeden ateista nemôže byť slobodomurárom."11 „Modré lóže požadujú od svojich členov vieru v Boha a nič viac (ohľadom ďalších rozdielov medzi náboženstvami); kresťania, židia či moslimovia - všetci môžu byť členmi lóží."12 Preto slobodomurári pozývajú k svojmu oltáru ľudí všetkých náboženstiev, vediac, že pokiaľ používajú rôzne mená pre „Bezmenného so stovkami mien, modlia sa k Bohu a Otcovi všetkých".13

Mená Boha používané v lóžach sú: Najvyšší Veľký Majster, Vševidiace Oko, Najvyšší Rozum Vesmíru, Najvyšší Architekt Univerza. Pretože slobodomurári neprijímajú doktrínu o svätej Trojici, neexistuje u nich ani predstava o božskosti Ježiša Krista. Kristus je pre nich veľký učiteľ, filozof, ako bol napríklad Sokrates. Je na jednej rovine s inými náboženskými lídrami: „Pravda bola zasiata do srdca Sokrata i Ježiša, vzrástla a priniesla plody v iných vybraných životoch."14 Iba v niektorých začiatočných stupňoch (modré masonstvo), kde je kresťanstvo v centre pozornosti, sa dovoľuje vyslovovať Kristovo meno. Namiesto slova Boh slobodomurári zvyčajne uprednostňujú pomenovanie Veľký Architekt Vesmíru, často ho označujúc iba skratkou pozostávajúcou zo začiatočných písmen.

Keď slobodomurári zasväcujú do stupňa tovariša (2. stupeň iniciácie), podstata pojmu božstvo sa adeptovi vysvetľuje nasledujúcim spôsobom: „Boh, Veľký Architekt Vesmíru, Veľký Remeselník, Veľký Majster Lóže Hore (na Výsostiach), Jehova, Alah, Budha, Brahma, Višnu, Šiva, alebo Veľký Geometer, ktorého symbolom je Posvätná Delta, žiari na východnej stene ktorejkoľvek americkej a v centre budovy ktorejkoľvek anglickej slobodomurárskej lóže."

Mnohí ľudia hľadiaci na prsteň so slobodomurárskym emblémom zobrazujúci kružidlo, trojuholník a písmeno G uprostred si myslia, že toto písmeno znamená skratku slova Boh, lebo práve ním sa začína napríklad anglické či nemecké pomenovanie Boha (God, resp. Gott). A naozaj, ide o jeden z jeho symbolických významov, no písmeno G sa môže vnímať aj ako prvé v slove geometria, veď práve táto veda je taká dôležitá pre slobodomurára. Citujúc Platóna Carl Claudy poznamenáva: „Boh sa večne zaoberá geometriou," no vzápätí dodáva: „ale to, že v angličtine sa slová geometria a Boh začínajú tým istým písmenom je vyložene náhoda."15

Slobodomurári radi hovoria o otcovstve Boha tvrdiac, že „je iba jeden Boh - Otec všetkých ľudí". Z teologického pohľadu ako Stvoriteľ človečenstva a všetkého existujúceho je Boh skutočne pre všetkých Otcom. No v Biblii je jasne stanovená hranica medzi tými, ktorí v neho veria správne, slúžia mu, uctievajú ho, a tými, ktorí ho odmietajú nielen navonok, napríklad hlásaním a presadzovaním ateizmu, ale aj vnútorne prekrúcajúc učenie o Bohu - Trojjedinom Otcovi, Synovi a Svätom Duchu. Sväté písmo však jasne hovorí, že kto neverí v Syna, neverí ani v Otca. Nemôžeme oddeliť Otca od Syna, keď Ježiš tvrdí: „Ja a Otec sme Jedno" (Jn 10, 30) a apoštol Ján vo svojom Prvom liste píše: „Každý, kto popiera Syna, nemá ani Otca" (1 Jn 2, 23), alebo na inom mieste: „Ja som cesta, i pravda, i život. Nik neprichádza k Otcovi, ak len nie skrze mňa. (...) Kto videl mňa, videl aj Otca." (Jn 14, 6, 9)

To sú iba niektoré výroky zo Svätého písma, ktoré jasne učia o Bohu ako o Trojjedinom, ako o jednom Bohu v troch osobách. Ježiš nikdy ani náznakom nehovoril o otcovstve Boha v tom zmysle, v akom o tom hovoria slobodomurári.16 Ich prístup má skôr bližšie k arianizmu.

 

Ježiš Kristus

Ten, kto tvrdí, že slobodomurárstvo neprotirečí kresťanstvu, by sa mal najskôr dôkladne oboznámiť s prácami slobodomurárskych vodcov. Biblické kresťanstvo, ako sme už povedali, považuje Krista za druhú Božiu osobu, teda za dokonalého Boha. Ježiš Kristus sa vtelil kvôli tomu, aby vykúpil ľudský rod, aby daroval spásu človeku, aby premohol smrť (v duchovnom význame, a po svojom druhom príchode - parúzii - aj telesnú) a spútal toho, kto bol príčinou zla. On je Baránok Boží, ktorý sníma hriechy sveta, zvolal o ňom Ján Krstiteľ. Pokiaľ by sa Kristus nestal človekom, nemohol by vydať seba ako žertvu za naše hriechy. Ak by nebol Bohom, jeho dobrovoľná smrť na kríži by nepriniesla víťazstvo nad smrťou a vzkriesenie, nemohla by ponúknuť spásu. Čo si ale o tom všetkom myslí slobodomurárstvo?

Určite stojí za zmienku, že v knihe Josepha Forta Newtona Budovatelia nenájdete mená Ježiš či Kristus. Ani v Coilovej masonskej encyklopédii sa nespomínajú. V hallmanovskom slobodomurárskom vydaní Biblie, v kapitole Stošesťdesiat otázok a odpovedí zostavenej roku 1935 na základe prác Alberta Mackeya a iných popredných slobodomurárskych autorov, taktiež na ne nič nepoukazuje. Najbližšie k tomu má kapitola Stratené Slovo.

Slobodomurári sa domnievajú, že slovo označujúce pojem Boh je stratené, preto sa táto časť slobodomurárskej Biblie začína otázkou: „Aký je skutočný význam strateného Slova?" Na túto otázku je daná nasledujúca odpoveď: „Symbolicky hovoriac, skutočný význam strateného Slova - to je Božia Pravda. Hľa, o čom písali starobylí autori a toto sa vzťahuje k nevysloviteľnému menu (porov. Jn 1, 1)."17

V Jánovom evanjeliu sa ale na uvedenom mieste píše: „Na počiatku bolo Slovo, to Slovo bolo u Boha a to Slovo bol Boh." No slobodomurári sa domnievajú, že zmienka o Slove v tomto verši sa vzťahuje práve k stratenému, nevysloviteľnému menu Boha. Avšak v 14. verši je jasne vysvetlené, k čomu sa vzťahuje toto Slovo (Logos): „A to Slovo sa stalo telom, prebývalo medzi nami a my sme hľadeli na jeho slávu ako na slávu Jednorodeného od Otca; bolo plné milosti a pravdy." (Jn 1, 14) Slovo tu teda nesporne označuje Pána Ježiša Krista. Prirodzene, že masoni s tým súhlasiť nemôžu, veď toto by sa dotklo judaistov, moslimov a vôbec ľudí vyznávajúcich iné náboženstvá, ktorých prívrženci môžu byť členmi slobodomurárskych lóží.

Slobodomurárstvo je hľadaním svetla. A svetlo je pre slobodomurárov symbolom poznania. Preto sa mason usiluje o vyššie stupne iniciácie, ktoré by viedli k večnému svetlu. Ale Ježiš Kristus povedal: „Ja som svetlo sveta. Kto mňa nasleduje, nebude chodiť vo tme, ale bude mať svetlo života." (Jn 8, 12) Vo všetkých štyroch evanjeliách sa slovo svetlo veľmi často asociuje s Ježišom Kristom. Je zrejmé, že používanie tohto slova v akomkoľvek inom význame má svojvoľný charakter.

Hovoriac o hinduistickom učení o prevteľovaní duše (reinkarnácii) a o jeho judaistickej interpretácii, Georg H. Steinmetz odkrýva, do akej miery predstavy masonov odporujú biblickému učeniu: „Ani v jednej ani v druhej filozofii sa nikdy nehovorilo o príchode osoby v úlohe Spasiteľa, Mesiáša či Vykupiteľa. V podstate tieto veľké filozofie tvrdia, že prostredníctvom mnohých prevtelení a dlhého procesu evolúcie sa celé ľudstvo pozdvihuje k dokonalosti. V takomto prípade Mesiáš bude definitívnym naplnením zámeru Veľkého Architekta Vesmíru - nie osobou, ale dokonalým človečenstvom!"18

Steinmetz ďalej poznamenáva: „Nemá význam rozoberať nekonečné spory ohľadom božskosti Krišnu či Ježiša. Nech by to bolo akokoľvek, mystické tajomstvo ich narodenia, histórie ich života a účastí v historických udalostiach slobodomurárstvo v podstate vníma ako varianty tej istej legendy o „zomierajúcom bohu", ktorá je spojená s prechádzaním Slnka cez rozličné súhvezdia zvieratníka."19

Porovnávajúc rozličné náboženstvá a legendy nachádza v nich Steinmetz množstvo paralel s kresťanstvom: „Takto vidíme, že väčšina udalostí, alegórií a symbolov spojených s rozličnými ‚mesiášmi‘ siaha svojimi koreňmi do jedného z najstarších religióznych kultov - klaňania sa Slnku." Či sa ale Steinmetz domnieva, že z tohto prameňa čerpá svoje učenie i slobodomurárstvo?

Zoberme si napríklad históriu Hírama Abbifa, ktorá je neoddeliteľnou súčasťou slobodomurárskej filozofie. Aký je jej pôvod? „Medzi legendou o Híramovi a inými podobnými legendami nesporne existuje čosi spoločné," uznáva Steinmetz, ktorý, a to je dôležité poznamenať, udeľuje tejto legende väčší význam než napríklad religióznym vieroukám svetových náboženstiev. Jim Shaw, niekdajší mason 33. stupňa, poznamenáva: „Medzi slobodomurárskymi autoritami, filozofmi a učiteľmi viery koluje názor, že legenda o Híramovi je masonskou verziou oveľa staršieho mýtu o Izide a Ozirisovi, ktorý je jadrom staroegyptských mystérií."20

Používajúc Bibliu, konkrétne Nový zákon, slobodomurári z nej vynechávajú všetky odvolania na Ježiša Krista, aby neurazili predstaviteľov iných náboženstiev. Napríklad, keď sa v čase masonského rituálu číta Prvý Petrov list (2, 5), znie tento verš nasledovne: „A aj vy ako živé kamene budujte sa ako duchovný dom, aby ste sa stali svätým kňazstvom, ktoré bude prinášať duchovné obete, príjemné Bohu", pričom posledné slová „skrze Ježiša Krista" sú jednoducho vypustené. Tento príklad svedčí o skutočnom vzťahu slobodomurárov ku kresťanstvu.

A ešte jeden príklad. Hoci sú všetky slobodomurárske rituály spojené s modlitbou, nikdy sa v nej nespomína Ježiš Kristus, a už vonkoncom nie ako jediný, pravý Mesiáš. V dobre organizovaných lóžach sa nepripúšťajú modlitby v mene Ježiša Krista. Kandidátovi vysvetľujú: „V súkromnej modlitbe sa môže každý obracať k Bohu, Jehovovi, Alahovi, Budhovi, Mohamedovi alebo Ježišovi; môže sa modliť k Bohu Izraela alebo Veľkému Tvorivému Princípu. Keď na zhromaždeniach masonských lóží zaznie súkromné obrátenie sa na Veľkého Architekta Vesmíru, každý v ňom počuje meno svojho božstva. Na horu môže viesť sto cestičiek, no všetky sa nevyhnutne na vrcholci spoja."21

 

Hriech

Mackey tvrdil, že ľudská prirodzenosť nie je hriešna: „Slobodomurárstvo neučí, že ľudská prirodzenosť je definitívne skazená, že vyzerá ako ruiny niekdajšej veľkolepej budovy. Mnohí si myslia, že človek bol kedysi dokonalou bytosťou, no pre strašnú morálnu katastrofu sa v celej svojej prirodzenosti stal hriešnym, preto bez zázračného nadprirodzeného zásahu či pomoci zvonku sa nikdy nemôže napraviť. Toto učenie je extrémne deformované."22

V prácach slobodomurárov teoretikov nie je ľahké rozoznať učenie o hriechu. Zvyčajne o ňom hovoria iba mimochodom, keď rozprávajú o iných témach. V tomto ohľade sa slobodomurári podobajú na stúpencov Kresťanskej vedy, neuznávajúc realitu a prítomnosť hriechu, o ktorom sa hovorí v Biblii a ktorý dennodenne zakúšame vo svojom živote. Naopak, hovoria o tom, že akékoľvek nedostatky možno napraviť cestou osvety a osvietenia.

Masonské ponímanie hriechu sa v jadre líši od toho, čo učí Biblia. V Pavlovom Liste Rimanom sa píše: „Všetci zhrešili a nemajú Božiu slávu. Ospravedlňovaní sú zadarmo, jeho milosťou, vykúpením v Kristu Ježišovi." (Rim 3, 23-24) O niečo ďalej sa uvádza: „Skrze jedného človeka vošiel hriech do sveta a skrze hriech smrť, a takto prešla smrť na všetkých ľudí, pretože všetci zhrešili." (Rim 5, 12) V nasledujúcej kapitole apoštol národov zdôrazňuje, že „mzdou hriechu je smrť" (Rim 6, 23), pričom nielen fyzická, ale i duchovná. Písmo učí, že ako hriech, tak aj odplata zaň sú reálne. Naproti tomu odpovedajúc na otázku: Aká je symbolika zasvätenia slobodomurára na stupeň Majstra a čo táto iniciácia predstavuje, hallmanovské masonské vydanie Biblie tvrdí: „Z našich legiend a mystických rituálov vyplýva, že sme zbavení smrti hriechu a blata mohyly."23

 

Spasenie a budúci život

Pokiaľ niet hriechu, a teda ani odplaty za hriech, potom človek nepotrebuje ani spásu. Z čoho by mal byť totiž vykúpený? Pred čím by mal byť zachránený, pokiaľ je hriech iba zlým návykom a vyliečiť sa dá napríklad kvalitným vzdelaním a psychologickými metódami? Pokiaľ by to tak naozaj bolo, potom bol príchod Ježiša Krista na tento svet, aby spasil ľudstvo, ktoré si vie podľa tejto teórie i samo pomôcť, úplne zbytočný. Potom ako máme prijímať to, čo sa píše v Jánovom liste?: „Dietky moje, toto vám píšem, aby ste nehrešili. Ale ak niekto zhreší, máme u Otca obhajcu - Ježiša Krista, spravodlivého. On je obetou zmierenia za naše hriechy, no nielen za naše, ale aj za hriechy celého sveta." (1 Jn 2, 1-2) Pre všetkých, ktorí prijímajú Krista ako Spasiteľa, sú prisľúbené odpustenia hriechov a večný život. Aký ale prostriedok či akého prostredníka predkladajú slobodomurári?

„Čo je to spása?" pýta sa Steinmetz v knihe Stratené Slovo. A vzápätí si odpovedá: „Nie je to nič iné ako návrat z materiálneho stavu do duchovného. Človek musí získať svoju zabudnutú vrodenú duchovnosť."24 Hovoriac o vznešenom stupni Majstra Claudy uvádza: „Tento stupeň dovoľuje prenikať do samotných najhlbších kútov ľudskej prirodzenosti. Uvádzajúc zasväteného do Veľsvätyne Chrámu, súčasne skúma Svätyňu jeho srdca. Vcelku tento stupeň symbolizuje múdru starobu, ktorá sa teší z plodov dobre prežitého života a spokojne očakáva prechod do večnosti v nádeji na slávnu nesmrteľnosť."25

V hallmanskej slobodomurárskej Biblii sa v tejto súvislosti píše: „Je možné vyvodiť záver, že získajúc v detstve správne nasmerovanie, dostávame sa k ctenej a cnostnej zrelosti (dospelosti) a človek, prežijúci svoj život riadiac sa princípmi morálky, viery a spravodlivosti, bude v poslednej hodine odmenený nádejou večnej blaženosti."26 Ako je zrejmé, hovorí sa tu o spáse skrze dobré skutky, respektíve morálny život a rozvinutie charakteru, avšak mimo viery v Krista ukrižovaného za naše hriechy.

Pretože slobodomurári neuznávajú hriešnosť ľudstva, nevidia ani nevyhnutnosť spásy v biblickom význame. Bývalý slobodomurár Jim Shaw takto vysvetľuje slobodomurársku doktrínu vykúpenia či spasenia: „Nemá nič spoločné s vierou vo vykupiteľskú žertvu Ježiša; hovorí sa tu o neustálom dôslednom zdokonaľovaní, ktorým je sprevádzané zasvätenie do najvyšších slobodomurárskych stupňov a ich tajomstiev."27

Jedno z najväčších rozčarovaní, ktoré zakúsil Shaw, bolo spojené s tým, že prejdúc po rebríku zasvätení až k samému vrcholu, on, súc serióznym bádateľom, aj tak nenašiel prisľúbené Svetlo, ktorého hľadaniu venoval tak veľa času. Pri zasvätení do 32. stupňa mu povedali: „Dosiahli ste najvyššieho vrcholu masonského učenia. No je zahalený hmlou. Jedine vy v hľadaní ešte väčšieho svetla ju môžete rozptýliť svojimi úsiliami."28

Biblia však učí, že vykúpenie prichádza jedine skrze spasiteľnú milosť (charis) Pána Ježiša Krista a „v nikom inom niet spásy, lebo nejestvuje pod nebom žiadne iné meno dané ľuďom, v ktorom by sme mali byť spasení". (Sk 4, 12) No slobodomurári tvrdia, že spása sa dosahuje sebazdokonaľovaním, zatiaľ čo Písmo jasne svedčí: „Milosťou ste spasení skrze vieru. A to nie je z vás, je to Boží dar. Nie zo skutkov, aby sa nikto nevystatoval." (Ef 2, 8-9)

 

Záver

Príčiny, prečo kresťania odmietajú slobodomurárstvo, sú teda nasledovné:

1. Slobodomurárstvo je synkretickým náboženstvom: všetci „bohovia" sú v ňom postavení na jednu úroveň!29 Avšak bohovia pohanov sú démoni, píše sa v Žalmoch, a to isté opakuje aj apoštol Pavol;

2. Slobodomurárstvo nosí absolutistický charakter považujúc seba za čosi, čo prevyšuje každé náboženstvo, čím zároveň pripomína teozofiu s jej devízou „Niet náboženstva nad pravdou";

3. Slobodomurárstvo má kritický vzťah k Biblii, ktorá má pre nich iba symbolickú úlohu;30

4. Slobodomurárstvo je deistické charakterom svojho pohľadu na svet, domnievajúc sa, že po stvorení sveta sa oň Boh ďalej nestará;

5. Slobodomurárstvo podporuje primitívny evolucionizmus, mysliac si, že podmienkou zmeny človeka k lepšiemu je jeho osobné rozvinutie;31

6. Slobodomurárstvo má humanistický a antropocentrický charakter: človek je dobrý a pracuje nad dosiahnutím dokonalosti. Sám človek je v duchu antického sofizmu a Protagorovho relativizmu mierou všetkých vecí - súcich, že sú, a nesúcich, že nie sú.32 Zároveň je to učenie autonómne: človek si sám stanovuje etiku a normy;33

7. Slobodomurárstvo je unitárne svojím pohľadom na Boha. Slobodomurári veria v jediného Boha ako Staviteľa svetového rozmeru, odmietajúc ale Božiu trojjedinosť;

8. Slobodomurárstvo je uzavretou organizáciou. Každý člen skladá prísahu o zachovávaní informácií;

9. Slobodomurárstvo má gnostický charakter. Človek sám môže poznať dobro (pozri Gn 3, 5). Takýmto spôsobom musí prejsť radom úrovní v procese poznania (čo nahrádza cestu spásy);34

10. Slobodomurárstvo zahŕňa istý socialistický moment, tvrdiac, že spásu a pokoj treba očakávať od bratstva.

Toto sú len niektoré zo základných bodov, prečo sa nedá spojiť kresťanstvo so slobodomurárstvom. Odhliadnuc od všetkých konšpiračných teórií, od organizovaní revolúcií, od obrodzovania pohanských mystérií, od okultno-magickej symboliky, od toho všetkého, čo sa pripisuje slobodomurárstvu, toto bratstvo zostáva pre kresťana neprijateľnou organizáciou. Azda len tí kresťania, čo sa pridržiavajú až príliš „liberálnych" názorov na dogmatické otázky, nespozorujú žiaden principiálny rozdiel medzi slobodomurárstvom a kresťanstvom. Pokiaľ neveria, že Biblia je skutočné Slovo Božie, že Ježiš Kristus je Bohočlovek, že spása je možná iba v ňom, skrze pravú vieru v neho, že Duch Svätý zostúpil v päťdesiaty deň po Kristovom vzkriesení a dodnes pôsobí v Cirkvi, potom je len prirodzené, že nijaký protiklad medzi kresťanstvom a slobodomurárstvom nenachádzajú.

No nevšimnúc si niečo také môže iba človek naozaj neznalý ani slobodomurárstva ani ortodoxnej kresťanskej náuky. Možno keby tieto slová čítali skutoční slobodomurári, povedia, že to nie je pravda a ich prvou reakciou bude: „Ale veď to tak vôbec nie je, veď to vonkoncom nie je to, v čo veria slobodomurári!" Avšak stačí si pozrieť literatúru, už len tú, ktorá sa uvádza v tejto stati, stačí ju rozanalyzovať, aby vyšla najavo podstatná pravda - slobodomurárstvo obsahuje mnohé staré herézy, z ktorých niektoré prešli modifikáciou; viaceré boli už v staroveku odsúdené na cirkevných konciloch ako lživé náuky. Práve preto môže slobodomurárstvo v mnohom pripomínať staroveký gnosticizmus, v niečom neoplatonizmus, hermetizmus a rozličné odnože dedičstva antického pohanstva, ktoré ako podzemná rieka Léthé v skrytosti a paralelne prúdili pomimo učenia Cirkvi.

Aj preto bolo pre katolíkov zakázané vstupovať medzi slobodomurárov a tento zákaz, prvýkrát vydaný pápežom Klementom XIII. v bule z roku 1738, zopakovalo ďalších šesť pápežov v 15. deklaráciách počas nasledujúcich 230 rokov. Pápežská encyklika Humanum Genus z 20. apríla 1884 dokonca pripočítava slobodomurárov ku „kráľovstvu diabla" a slobodomurárske lóže vyhlasuje za hlavné veliteľstvo uctievačov Satana.35 Keď sa nad tým všetkým úprimne a bez predsudkov zamyslíme, potom tento zákaz nebude až taký nepochopiteľný.

 

Poznámky:

1 Pravoslavní teologický sborník. Praha 1971, s. 9-10

2 Barry, H. G.: V čo veria?. Moskva 1994 - http://www.blagovestnik.org/books/00200.htm#9

3 Tamže

4 Koževnikov, V. A.: Filozofia pocitu a viery v jej vzťahoch k literatúre a racionalizmu 18. storočia a ku kritickej filozofii. Moskva 1897, s. 118-119

5 Moramarko, M.: Masonstvo v minulosti a súčasnosti. Moskva 1990, s. 102

6 http://ru-masons.chat.ru/con_ande.html

7 Tamže, s. 102-103

8 Pike, A.: Zmysel masonstva. Programové vystúpenie pred zhromaždením bratov Veľkej lóže štátu Louisiana

9 Mackey‘s Revised Encyclopedia of Freemasonry, Vol. 2. Macoy Publishing and Masonic Supply Co., Richmond 1966

10 Rossi, G., Lombrassa, F.: V mene lóže. Moskva 1993, s. 120

11 Tresner, J.: Conscience and the Crafc Questions on Religion and Freemasonry. The nothem Light 23. no I (February 1993)

12 Grand Lodge Proceedings of New Jersey 23, Part 2 (1908): 95. as guoted in «Freema­sonry in Light of the Bible». Concordia Publishing House, St. Louis 1995, s. 12

13 Quarterly Bulletion (July 1915): 17 as quatey in the pamphlet «Freemasonry in Light of the Bible». Concordia Publishing House, St. Louis 1994, s. 11

14 New Age Magazine, February 1943

15 Barry, H. G.: c. d.

16 Tamže

17 Tamže

18 Tamže

19 Tamže

20 Tamže

21 Tamže

22 Haywood, H. L.: The Great Teachings of Masonry. Macoy Publishers and Supply Co., Richmond, Virginia 1971, s. 138-139

23 Barry, H. G.: c. d.

24 Tamže

25 Tamže

26 Tamže

27 Tamže. Porov.: Shaw, J., McKenney, T.: c. d.

28 Barry, H. G.: c. d.

29 Robinson, J: Slobodomurárstvo. Moskva 2000, s. 346

30 Tamže, s. 346

31 Tamže, s. 347

32 Tamže, s. 357

33 Tamže, s. 350-351

34 Tamže, s. 345

35 Pavljuk, P.: c. d.

 

Literatúra:

1. Ankerberg, J., Weldom, J.: The Facts of the Masonic Lodge: Does Masonry Conflict With the Christian Faith? Harvest House Publishers, Inc., Eugene, Oregon 1989

2. Pavljuk, P.: Tajnaja architektura. Christijanskij vzgljad na masonstvo. Kyjev 2002

3. Byers, D. A.: Left the Lodge: A Former Mason Tells Why... Regular Baptist Press, Shaumburg, Illinois 1988

4. McClain, A. J.: Freemasonry and Christianity. BMH Books, Winona Lake, Indianapolis 1969

5. Rice, J. R.: Lodges Examined by the Bible. Sword of the Lord Publishers, Murfreesboro, Tennessee 1971

6. Rongstad, L. J.: How to Respond to... the Lodge. Concordia Publishing House, St. Louis 1977

7. Shaw, J., McKenney, T.: The Deadly Deception: Freemasonry Exposed... by One of Its Top Leaders. Huntington House, Inc., Lafayette, Louisiana 1988