Náboženská sloboda ako podpultový tovar (2)

RADOVAN ČIKEŠ


Česká republika

Správa uvádza, že Česko je krajina s dominantnou kresťanskou tradíciou a celkovou populáciou 10,2 milióna obyvateľov. Hoci je faktorov nepochybne viac, na súčasnú podobu religiozity tu výrazne vplýva 40-ročný komunistický režim, ktorý zapríčinil, že väčšina Čechov sa nepovažuje za členov žiadnej náboženskej skupiny či cirkvi. Podľa štatistického zisťovania z roku 2001 vyjadrilo 38 % respondentov, že veria v existenciu Boha, pričom 52 % opýtaných sú ateisti. Avšak väčšina sa zhodla, že cirkvi sú pre spoločnosť prospešné. Hoci po nežnej revolúcii roku 1989 vzrástol záujem o náboženský život, v súčasnosti je odliv veriacich a postupný nezáujem o vieru hmatateľný vo všetkých regiónoch krajiny.

Pred časom bol v tejto súvislosti u našich západných susedov publikovaný zaujímavý sociologický prieskum, podľa ktorého má česká mládež vo veku 15 až 18 rokov v porovnaní s ostatnými náboženstvami najsilnejšie zakotvený vzťah ku katolíckej cirkvi. V porovnaní so staršími vekovými skupinami však pozícia katolicizmu u tejto mládeže neustále slabne. Vo vekovej skupine 15 až 30-ročných Čechov má po katolíckej cirkvi ich najväčšiu dôveru paradoxne joga, New Age a budhizmus. Po značnom uvoľnení režimu po roku 1989, keď nastal boom náboženských otázok, prinieslo formovanie českej občianskej spoločnosti aj čoraz citeľnejší fenomén trvalo zhoršujúcehosa vzťahu mládeže k tradičným cirkvám. Jedným z charakteristických rysov je, že majoritná spoločnosť ustupuje od formálneho prihlásenia sa k cirkvi a v spoločnosti prevláda masívna sekularizácia, ktorej nositeľom je predovšetkým mladá produktívna generácia. Avšak v protiklade s týmto vývojom je badateľný pohyb a aktivizácia minoritných duchovne orientovaných skupín, kde sa kladie dôraz na kvalitu pred kvantitou či už v rámci tradičných cirkví (najmä katolíckej), alebo nástupe tzv. novej spirituality inšpirujúcej sa predovšetkým východnými duchovnými smermi.

V rámci demografických a štatistických ukazovateľov správa uvádza, že pravidelná návštevnosť bohoslužieb katolíckej cirkvi je na úrovni 5 % a pozície cirkvi sú stabilnejšie v moravských diecézach. Počet praktizujúcich v protestantských cirkvách je ešte nižší a pohybuje sa len na úrovni 1 %. Predstavitelia moslimskej komunity odhadujú, že v Čechách žije asi 20 až 30-tisíc moslimov a správa uvádza, že nie sú oficiálne registrovanou náboženskou spoločnosťou. Keďže správa pokrýva obdobie od júna 2003 do júna 2004, nie je v nej zachytená zmena z 2. septembra 2004, keď Ústredie moslimských obcí splnilo všetky zákonné podmienky a zaradilo sa medzi ostatných 25 štátom registrovaných cirkví a náboženských spoločností.

Česká ústava zaručuje náboženskú slobodu a vláda toto základné ľudské právo rešpektuje. Výkon štátnej správy v tejto oblasti vykonáva odbor cirkví na Ministerstve kultúry ČR.

Významný priestor poskytuje správa udalostiam z marca 2004, keď po konzultácii s Českou biskupskou konferenciou ministerstvo kultúry zamietlo žiadosť Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi o registráciu na základe nesplnenia podmienky dostatočného počtu podpisov potrebných na akceptovanie žiadosti. Biskupská konferencia sa vyjadrila, že tento subjekt nebol konštituovaný v súlade s kánonickým právom a nie je odvodený ani od Gréckokatolíckej cirkvi pôsobiacej na Ukrajine.

Ústrednou problematikou americkej výročnej správy (podobne aj v prípade Slovenska) sú otázky spojené s podmienkami registrácie a pôsobením nových náboženských spoločností. Od roku 1991 do roku 2002 bol princíp registrácie náboženských spoločností v Českej aj Slovenskej republike rovnaký a líšil sa len v počte veriacich, ktorým sa cirkev musela pri žiadosti o zaregistrovanie preukázať. Systém registrácie cirkví sa v Česku oproti situácii na Slovensku zmenil od roku 2002, keď legislatíva zaviedla princíp dvojstupňovej registrácie. Tieto nové podmienky znamenajú liberalizáciu doterajšieho systému práve možnosťou jednoduchého nadobudnutia právnej subjektivity.

Prvý stupeň registrácie, ktorým cirkev získava právnu subjektivitu a isté daňové zvýhodnenie, je podmienený preukázaním sa cirkvi, že sa k nej hlási aspoň 300 dospelých občanov ČR (predchádzajúca úprava vyžadovala až 10 000 podpisov občanov). Prístup k financovaniu zo strany štátu alebo k vyučovaniu náboženstva na štátnych školách, možnosť duchovenstva pôsobiť v ozbrojených silách a zboroch, možnosť zriaďovať cirkevné školy, ako aj uzatvárať cirkevné sobáše (2. stupeň registrácie - zvláštne práva) môže cirkev získať až po splnení dodatočných podmienok, vrátane pôsobenia aspoň počas desiatich rokov.

Na získanie týchto zvláštnych práv musí cirkev zároveň zverejňovať každoročne počas desiatich rokov výročnú správu o svojej činnosti a tiež preukázať v žiadosti podpisy toľkých občanov ČR či cudzincov s trvalým pobytom v krajine, koľko ich predstavuje 1 promile obyvateľstva ČR. V podstate ide o 10 000 občanov, čo sa dá vysvetľovať aj ako umožnenie cirkvi, aby počas desiatich rokov svojou legálnou činnosťou zvýšila počet svojich veriacich, prípadne sympatizantov z 300 na 10 000. Od dňa účinnosti nového zákona boli v rámci prvého stupňa registrované nasledovné náboženské spoločenstvá: Cirkev Kresťanské spoločenstvá, Obec kresťanov v Českej republike, Hnutie Hare Krišna, Česká hinduistická náboženská spoločnosť a Ústredie moslimských obcí. Žiadosť o registráciu si podali aj Ekumenická cirkev svätého Jána Jeruzalemského, rádu rytierov Rodosu a Malty, Ukrajinská gréckokatolícka cirkev a Židovské centrum Chai, avšak tie nesplnili zákonom stanovené podmienky.

Zavedením tohto systému sa čiastočne riešil problém, na ktorý poukazovali Američania a ostatné organizácie venujúce sa ľudským právam, keď neregistrované náboženské skupiny, ako napríklad moslimská minorita, nemohli vlastniť legálne majetok ako samostatný právny subjekt pod vlastnou hlavičkou. Ako dočasné riešenie slúžilo zakladanie občianskych združení za účelom správy majetku, prípadne iných nevyhnutných administratívnych potrieb komunít, pričom štát toto riešenie ticho toleroval. Samozrejme, treba dodať, že neregistrované náboženské spoločnosti sa mohli a môžu stretávať a realizovať svoje duchovné potreby bez ohľadu na to, či boli alebo sú štátom registrované.

Americká správa uvádza, že registrované cirkvi v Čechách dostávajú zo štátneho rozpočtu ročne približne 3 miliardy korún, ktoré sú proporčne rozdelené medzi 21 registrovaných cirkví a náboženských spoločností okrem štyroch subjektov, ktoré dotácie nepožadujú (mormóni, Náboženská spoločnosť Jehovovi svedkovia, Kresťanské zbory a Novoapoštolská cirkev). Z celkovej sumy je na financovanie platov a odvodov duchovných určených približne 818 miliónov korún a zvyšok je určený na sociálne, charitatívne a vzdelávacie aktivity, ako aj na údržbu sakrálnych pamiatok vo vlastníctve cirkví.

Otvorenou a doteraz neriešenou zostáva v Čechách otázka reštitúcií cirkevného majetku, ktorý bol zoštátnený po roku 1948. Sčasti sa táto otázka riešila v prvej polovici 90. rokov, keď sa reštitúcia týkala predovšetkým rehôľ, ktorým sa vrátilo 175 kláštorov. Avšak reštitúcie sa netýkali pôvodných cirkevných nehnuteľností vrátane hospodárskych budov, ktoré by mohli byť v súčasnosti zdrojom príjmov. Práve tieto nehnuteľnosti by tvorili základ finančnej sebestačnosti cirkví, ktoré o tento majetok prišli po roku 1948. Roku 1998, keď moc prevzala sociálna demokracia, bol zastavený proces už schváleného vrátenia viac ako 175 000 hektárov pôdy a navrátenia 700 cirkevných budov, pričom tento proces je aj v súčasnosti na mŕtvom bode. V tejto súvislosti možno konštatovať, že v Čechách je na rozdiel od situácie na Slovensku proces legislatívne neuzatvorený, čo vo vzájomných vzťahoch spôsobuje medzi štátom a cirkvami trvalé napätie. Prirodzene sa preto stáva prioritnou otázka hľadania komplexného modelu finančného zabezpečenia cirkví.

 

Slovensko

Aj v prípade časti venujúcej sa situácii na Slovensku začína americká výročná správa tzv. náboženskou demografiou. Údaje vychádzajú z posledného cenzu obyvateľstva, ktorý uskutočnil Štatistický úrad SR. Podľa neho sa na Slovensku hlási k jednej z registrovaných cirkví spolu 84,1 %, čo je oproti predchádzajúcemu sčítaniu z roku 1991 nárast o takmer 12 % veriacich. Ten sa zdôvodňuje predovšetkým väčšou ochotou Slovákov uviesť svoje vierovyznanie bez obavy z možného zneužitia tohto citlivého osobného údaja.

Podľa štatistických ukazovateľov je 12 % obyvateľstva bez vyznania a 2 % boli nerozhodnuté. Podľa odhadov žije na Slovensku početná skupina moslimov, od 500 do 5 000 jednotlivcov, prevažne imigrantov a študentov z krajín Blízkeho východu. Správa aj tohto roku, podobne ako vo svojich predchádzajúcich vydaniach, publikuje prieskum Sociologického ústavu Slovenskej akadémie vied z roku 1998, podľa ktorého 54 % katolíkov a 22 % evanjelikov pravidelne navštevuje bohoslužby. Je však otázne, či tieto čísla ešte v súčasnosti zodpovedajú realite.

Značný priestor sa venuje rozdeleniu neregistrovaných náboženských skupín, ktoré sú zoradené do troch základných kategórií a tvoria približne 30 stabilnejších skupín. Ide o netradičné náboženstvá (prevažne východného duchovného smerovania ako Ánanda márga, Hare Krišna, Sahadža joga, Joga v dennom živote, Šrí Činmoj, Zazen atď.), synkretické náboženské spoločnosti (napr. Cirkev zjednotenia - munisti, scientológia, Hnutie Grálu, Bahai atď.) a iné kresťanské skupiny (napr. Cirkev Kristova, Kresťanské spoločenstvá, nazaréni, Slovo života, mormóni, Slobodná ľudová misia - branhamisti atď.).

Američania zvlášť pozorne sledujú aj pôsobenie misionárov a prekážky, ktoré im vo svete zo strany štátov znemožňujú ich činnosť. V prípade Slovenska sa však konštatuje, že misionári na svoju činnosť nepotrebujú od vlády povolenie a neexistujú ani žiadne štátnymi orgánmi vedené štatistiky ich počtu. Zahraniční misionári pôsobia hlavne v rámci Rímskokatolíckej cirkvi, Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku a metodistov. Z neregistrovaných cirkví sú to predovšetkým mormóni, ktorých možno pravidelne stretnúť napríklad v bratislavských uliciach.

V časti zaoberajúcej sa právnym a legislatívnym rámcom usporiadania vzťahov štátu a cirkvi na Slovensku sa konštatuje, že naše štátne orgány a platné právne predpisy dodržiavajú a plne rešpektujú náboženskú slobodu v krajine, a zároveň sa netolerujú žiadne zneužitia tohto základného ľudského práva. Ústava SR zaručuje právo na praktizovanie náboženskej viery podľa vlastného výberu jednotlivca, právo na zmenu viery, ako aj právo byť bez vyznania.

Hoci na Slovensku neexistuje štátne náboženstvo ani štátom preferovaná cirkev, na základe počtu veriacich zostáva dominantnou Rímskokatolícka cirkev. V nadväznosti na uvedené správa uvádza a rekapituluje kroky vedúce k úprave vzťahov medzi štátom a Svätou stolicou v podobe Základnej zmluvy, ktorá bola podpísaná ešte roku 2000. Jej podpisom sa zavŕšil niekoľkoročný proces prípravy medzištátnej zmluvy a aj hľadanie vhodnej formy úpravy vzájomného vzťahu medzi Slovenskom a Svätou stolicou, ktorá zastupuje miestnu katolícku cirkev. Na rámcovú úpravu majú v zmysle zmluvy nadväzovať štyri čiastkové dokumenty medzinárodného práva, ktoré presne špecifikujú oblasti spolupráce medzi štátom a cirkvou v oblasti služby duchovných v ozbrojených zložkách štátu, školstva a vyučovania náboženstva, uplatňovania výhrad vo svedomí a financovania cirkevných aktivít. Čiastková zmluva upravujúca pôsobenie duchovných v armáde, polícii a justícii, ako aj parciálna zmluva o katolíckej výchove a vzdelávaní sú už v platnosti.

Americká administratíva pozitívne hodnotí aj iniciatívu štátu umožniť rovnaké, zákonom garantované postavenie a možnosti aj pre ostatné registrované cirkvi, ktoré obdobnú vnútroštátnu zmluvu podpísali v apríli 2002 ako „vyváženie vatikánskej zmluvy". Táto zmluva dáva možnosť týmto jedenástim cirkvám uzavrieť so štátom dohody obdobného charakteru a rozsahu tak, ako to umožňujú čiastkové vatikánske zmluvy. Tieto zmluvy nie sú hodnotené ako moment, ktorý by narúšal laický charakter štátu zaručený Ústavou SR, a to zrejme aj na základe faktu, že podobné zmluvy má Vatikán podpísané so 43 národnými štátmi. Postoj USA sa však k Svätej stolici vyvíjal postupne a len pre zaujímavosť uvediem, že oficiálne diplomatické zastúpenie bolo nadviazané až počas vlády prezidenta Ronalda Reagana, čo súviselo s podobnými cieľmi oboch subjektov v boji proti komunizmu. Svätá stolica má v súčasnosti diplomatické vzťahy so 174 štátmi sveta.

Z hľadiska dodržiavania náboženskej slobody je najdôležitejšou časťou správy problematika registrácie cirkví na Slovensku. Konštatuje sa v nej, že „registrácia náboženských skupín sa síce nevyžaduje, ale v zmysle zákonov len registrované cirkvi majú výslovné a jasné právo realizovať verejné bohoslužby a iné aktivity".

Na tomto mieste je potrebné vysvetliť, ako to na Slovensku v tejto oblasti funguje. V súčasnosti v SR pôsobí šestnásť registrovaných cirkví a náboženských spoločností, ktoré registruje ministerstvo kultúry. Podstatným momentom registrácie je predovšetkým možnosť požadovať od štátu finančnú dotáciu na svoju činnosť. Cirkvi, ktoré vyvíjali činnosť zo zákona alebo na základe štátneho súhlasu do roku 1991, sa automaticky považujú za registrované bez ohľadu na počet svojich členov, pričom 10 týchto cirkví nedosahuje počet príslušníkov požadovaný na registráciu nových náboženských spoločností. Cirkev sa totiž môže uchádzať o registráciu, ak preukáže, že sa k nej hlási najmenej 20 tisíc dospelých osôb s trvalým pobytom na Slovensku. Tieto relatívne prísne kvantitatívne podmienky zatiaľ splnila len Náboženská spoločnosť Jehovovi svedkovia, i to ešte roku 1993.

Súčasťou ponovembrového vývoja v našej spoločnosti je okrem iných demokratických vymožeností a slobôd aj právo každého nezávisle vyznávať a realizovať svoje duchovné potreby samostatne alebo spoločne s ostatnými, súkromne či verejne. Takúto možnosť, samozrejme, u nás ústava garantuje tak tradičným (historickým) cirkvám, ako aj novým náboženským hnutiam, ktoré sa stali už každodennou realitou prinášajúcou pozitívne, ale v niektorých prípadoch i negatívne momenty.

Jedným z podstatných faktorov existencie je pre tieto nové spirituálne subjekty nadobudnutie právnej subjektivity, ktorá je možná v ich prípade podľa platnej legislatívy len registráciou na ministerstve kultúry, vrátane splnenia početného cenzu. Právna subjektivita je totiž podstatným kľúčom k etablovaniu sa v spoločnosti a získaniu akejsi „dôveryhodnosti" v očiach verejnosti, ale na druhej strane aj k nevyhnutnému kroku v prípade praktického fungovania, vrátane možnosti otvorenia bankového účtu či kúpy alebo stavby nehnuteľností.

Keďže je v podmienkach relatívne konzervatívneho Slovenska značne problémové splniť podmienku 20 000 príslušníkov, nechali sa niektoré tieto nové náboženské spoločnosti zaregistrovať na ministerstve vnútra ako občianske združenia podľa príslušného zákona o združovaní občanov, aj keď sa tento zákon nevzťahuje na združovanie občanov v cirkvách. Takto pôsobia v našej spoločnosti prostredníctvom všeobecne uznávaných verejnoprospešných aktivít (napr. rôzne vzdelávacie, kultúrne, mierové a ekologické podujatia), a to často aj pod menom, pri ktorom je komplikované určiť väzbu na zahraničné ústredie náboženskej spoločnosti.

Aj z publikovaných článkov Rozmeru môžu čitatelia vidieť prípady poukazujúce na niektoré netradičné náboženské zoskupenia s kontroverznou činnosťou hraničiacou s deštruktívnym vplyvom, ktoré v skutočnosti neraz vystupujú ako občianske združenia alebo neziskové organizácie. Preto v tejto súvislosti vyvstáva otázka, či by zavedenie dvojstupňovej registrácie, tak ako je to v susednom Česku, neviedlo k sprehľadneniu duchovnej scény na Slovensku a väčšiemu vplyvu štátu nad ich „problematickou" činnosťou. Na liberalizáciu podmienok registrácie Slovensko už dlhodobo vyzývajú medzinárodné organizácie (napr. OBSE a Rada Európy), ako aj americká administratíva, čo opakovane potvrdzuje aj tohtoročná správa.

V neprospech zavedenia dvojstupňovej registrácie hovorí verejná mienka občanov štátu, ktorých veľká väčšina (84 %) sa hlási k tradičným a registrovaným cirkvám. V našom kultúrnom prostredí zatiaľ nenachádzajú misijné aktivity týchto spoločností širší ohlas a ich členská základňa je takmer zanedbateľná. Pri sčítaní ľudu roku 2001 sa k neregistrovaným cirkvám prihlásilo len 6 294 respondentov, čo tvorí 0,11 % z celkového počtu.

V neprospech systému hovorí aj fakt, že v Rakúsku a Českej republike, kde zaviedli takýto dvojstupňový systém registrácie, sú tieto krajiny aj napriek tomu predmetom ostrej kritiky najmä zo strany USA, pretože Američania v podstate neuznávajú opodstatnenosť akéhokoľvek cenzu na registráciu. Takáto úplná liberalizácia podmienok registrácie (v USA si môžu prakticky založiť vlastnú cirkev už traja ľudia) zrejme nie je v našich podmienkach možná, aj pre rozdielnu kultúru, historické špecifiká a pretrvávanie modelu finančného podporovania cirkví štátom. Výročná správa konkrétne uvádza, že na neúmerné podmienky registrácie sa sťažujú najmä moslimovia, menšie protestantské cirkvi, komunita Hare Krišna a Scientologická cirkev.

Medzi ďalšie „reštrikcie", resp. nedostatky náboženskej slobody, sa považuje nedoriešenie niektorých reštitučných káuz súvisiacich so zoštátnením cirkevného majetku po roku 1948. Kriticky sa vníma taktiež fakt, že tento pôvodný cirkevný majetok bol navrátený často v dezolátnom stave a cirkvi nemajú dostatok vlastných financií na jeho opätovnú revitalizáciu. Konečnú realizáciu reštitúcií cirkevného majetku doteraz nebolo možné ukončiť z dôvodu, že reštitučné nároky sa dodnes vymáhajú súdnou cestou, ale aj preto, lebo pôvodný zákon bol novelizovaný v rokoch 2002 a 2005, keď došlo k rozšíreniu týchto možností.

Správa venuje pozornosť aj životu a problémom židovskej komunity - najmä reštitúciám, prejavom antisemitizmu a problémom v prípade nájmu Múzea židovskej kultúry v Bratislave. Korektne sa však uvádzajú aj skutočnosti okolo vytvorenia kompenzačného fondu na odškodnenie židovských obetí holokaustu v SR, ktorý vytvorila vláda SR ešte roku 2002. Z tohto fondu sa uhrádzajú priame kompenzácie jednotlivcom a financujú sa sociálne a kultúrne programy židovskej komunity.

V závere správy sa vysoko pozitívne hodnotí komunikácia a vzájomné vzťahy medzi americkým veľvyslanectvom a kompetentnými štátnymi orgánmi, ako i kooperácia so širokým spektrom mimovládnych organizácií a ústrediami jednotlivých cirkví.

Výročná správa o stave náboženskej slobody vo svete patrí k užitočným zdrojom informácií z oblasti, ktorej sa v slovenských médiách nevenuje príliš veľa pozornosti. Napriek značne odlišnej koncepcii vnímania a posudzovania náboženskej slobody je však zaujímavé sledovať aplikáciu amerických vzorcov a štandardov na našu súčasnú religióznu scénu.