Editoriál

BORIS RAKOVSKÝ


Ak má niekto možnosť relaxovať na dovolenke pri mori - verím, že to platí aspoň pre tie filozofujúce povahy - nechá sa unášať myšlienkami a pocitmi, na ktoré v každodennom živote niet toľko času. Možno hlbšie ako inokedy v takomto veľkolepom prostredí premýšľa o sebe, o svojich vzťahoch k Bohu a k blízkym, ale aj o zmysle života: načo tu vlastne je, čo Boh od neho chce, poprípade čo by mal zmeniť, aby bol v harmónii so sebou a svojím okolím. Azda každý z nás túži poznať odpovede na tieto bytostne dôležité otázky a určite nikomu nie sú celkom ľahostajné. Veď kto by nechcel prežiť tento život zmysluplne, kto by neprahol po naplnení a po šťastí?

Vedia to, žiaľ, aj tí, ktorí lanária do kultov. Bažiaci po moci a uctievaní vlastného ega, chtiví ovládať iných vo svoj prospech. Práve úprimne hľadajúci ľudia túžiaci po láske a Bohu sú pre nich tou najľahšou korisťou. Treba im len v príhodnom čase a presvedčivým spôsobom ponúknuť to, po čom tak túžia - vidinu lásky rezonujúcej v ich novej „rodine", a najmä sugestívnu víziu zmyslu ich života. Čo na tom, že je to často iba prelud a klam?

Iba málokto sa pre vstup do sekty rozhoduje racionálne. Ak aj niekoho požiadate, aby vám vymenoval dôvody, ktoré ho k takému kroku viedli, pravdepodobne sa nedočkáte konkrétnych odpovedí. O to väčšmi v nich prevládajú až príliš jednoznačné emócie typu: sú to výnimoční ľudia, som tu šťastný, mám prečo žiť... Takýto lapený človek si neuvedomuje, že sa oddal určitej idei natoľko, že je ľahko manipulovateľný - vodcom, spoločenstvom rovnako zmanipulovaných ľudí, ba aj sebou samým. Za víziu naplneného života je až taký vďačný, že urobí čokoľvek, len aby o ňu neprišiel. Bez nej by tu prežíval už iba prázdnotu, okrem nej totiž všetko pre neho stratilo význam. Pre víziu šťastia je ochotný vzdať sa svojej autonómie, súkromia i vlastnej identity. O to tu v konečnom dôsledku ide, aj keď na začiatku to bol človek úprimne túžiaci po zmysluplne prežitom živote.

Nestačí však len kritizovať. Skôr si myslím, že je to na zamyslenie predovšetkým pre nás. Ako sa nám darí v našich cirkvách viesť mladých, dozrievajúcich ľudí k vnútornému prežívaniu jednoty s Kristom? Majú pocit, že ich viera je živá, že je pre nich zmyslom v ich každodennom živote? Funguje? Dáva im odpovede na ich nástojčivé otázky? Rieši ich vzťahy? Poskytuje im pocit naplnenia, radosť a pokoj? Lebo ak nie, vždy sa nájde ktosi, čo im to za nás rád sprostredkuje. A potom je už často neskoro bedákať.