Ježiš, alebo verný a rozvážny otrok

PETR VELECHOVSKÝ


Ako ste sa stali svedkom Jehovovým? Môžete povedať, ako svoje pôsobenie u Svedkov hodnotíte dnes? Čo vám to dalo a čo vzalo?

Moji rodičia boli členmi organizácie Strážna veža prv, než som sa narodil - to bolo roku 1922. Po strednej škole som sa rozhodol venovať všetok svoj čas tejto organizácii. Zažil som i davové násilie, keď svedkov Jehovových napádali ľudia, ktorí sa považovali za veľmi horlivých vlastencov. Dvadsať rokov som slúžil ako misionár v Karibiku. V Dominikánskej republike som bol ústredím poverený odovzdať petíciu diktátorovi Rafaelovi Trujillovi za zrušenie zákazu svedkov Jehovových. Než som sa s ním stretol, dozvedel som sa, že sa stáva, že ľudia, ktorí s ním nesúhlasia, často zmiznú zo sveta... Nakoniec stretnutie dopadlo dobre.

Roku 1969 ma povolali do brooklynského ústredia Strážnej veže. Po niekoľkých rokoch som dostal poverenie stať sa členom Vedúceho zboru, ktorý celosvetovo riadi organizáciu Svedkov. Strávil som v ňom deväť rokov. A práve to úplne zmenilo moje chápanie a nazeranie na organizáciu Strážna veža. Uvedomil som si, že v skutočnosti túto organizáciu nevedie duch Ježiša Krista, ale že sa všetko zakladá na organizačných plánoch a rozhodovaní niekoľkých vedúcich predstaviteľov organizácie.

Po nejakom čase som dospel do bodu, keď som nemohol v tejto činnosti s čistým svedomím pokračovať. Zvlášť pri spomienke na svoj sľub z 1. januára 1939, keď som bol pokrstený. Dodnes si pamätám, že som po vystúpení z vody vedel, že od tohto dňa môj život patrí službe Bohu skrze Krista. Dospel som do štádia, keď som vo svojom svedomí nemohol ďalej strpieť, že som súčasťou organizácie, ktorá si uzurpuje postavenie Ježiša Krista sama pre seba. Ježiš Kristus predsa povedal: „Ja som cesta, pravda a život." Spoločnosť Strážna veža s tým súhlasí, ale súčasne dodáva: „Áno, on je tá cesta, ale my sme cestou vedúcou k nemu." Publikácie Strážnej veže ľuďom hovoria, že on je tá pravda, ale že všetky prístupy k nej sa uskutočňujú skrze túto organizáciu. Hovoria, že on je ten život, ale že nikto ho nemôže získať, kým sa k nej nepridá.

Vyjadril som svoje osobné pocity i na rokovaniach Vedúceho zboru. Výsledkom bolo, že som v roku 1980 po viac ako štyridsiatich rokoch služby v tejto organizácii ústredie opustil. Neľutujem tie roky. Po celý čas som sa poctivo snažil privádzať ľudí k Biblii a skutočne im pomáhať, avšak sklamaním pre mňa bolo, že hoci som sa snažil, aby mohli pristupovať k Bohu a ku Kristovi, oni namiesto toho boli zatiahnutí do organizácie Strážna veža.

 

Neľutujete dnes, že ste od svedkov Jehovových odišli? Nemohli ste im pomáhať vnútri organizácie?

Keď sa ma na to dnes ľudia pýtajú, tak ľutujem len to, že som k rozhodnutiu odísť nedospel o desať rokov skôr. Mohol by som tak odísť ako 48-ročný, nie v 58 rokoch. Na druhej strane, keby sa to tak stalo, nemal by som skúsenosť člena Vedúceho zboru a nevidel by som, ako mechanizmus ovládania členov skutočne funguje. Ako 58-ročný som teda s manželkou opustil ústredie v Brooklyne a museli sme začať žiť život od úplného začiatku. Bez peňazí a bez akéhokoľvek majetku. Ale vôbec to neľutujem, pretože som mohol na vlastnej koži zažiť, že keď sa človek spolieha na Boha, on sa vždy postará o naše potreby.

 

V svojej knihe Hľadanie kresťanskej slobody píšete, že pre vás bolo ťažké zmieriť sa s učením, že nemáte vstupovať do manželstva. Napriek tomu ste sa nakoniec oženili. Prečo ste nemali s manželkou deti?

Keď som sa ako misionár chystal na cestu do Portorika, zavolal si ma spolu s ďalšími vtedajší prezident organizácie Nathan Knorr a poveril ma dozerať na prácu v celej tejto krajine. Mnohé z toho, čo hovoril, sa týkalo otázky, aké je dôležité zostať slobodný. Hovoril: „Keď sa oženíte, stratíte svoju misionársku prácu a pošleme vás domov."

Keď som docestoval do Portorika, bývali sme v misionárskom dome. Boli sme tam dvaja mladí muži a ostatní misionári boli samé mladé dvadsiatničky. Toto naše tesné spolužitie spôsobovalo, že bolo veľmi náročné udržať si myseľ, aby neuvažovala o svadbe. Ale po pár rokoch sa sám prezident Knorr oženil a potom bol sobáš prijateľný aj pre ostatných. A tak som sa oženil i ja. Mal som 37 rokov a vzal som si 23-ročné dievča. Keď sme sa v roku 1980 rozhodli opustiť ústredie v Brooklyne a začať nový život, hovorili sme si, ako nám je ľúto, že sme nemali deti. Preto som si nechal urobiť test plodnosti, aby sa zistilo, či ich ešte môžem mať. Ja som už mal 58 rokov a manželka čosi nad 40. Žiaľ, už to nešlo.

 

Určite nie je ľahké vzdať sa učenia, ktorému ste obetovali veľký kus svojho života. Čo bolo tým kľúčovým činiteľom pre rozhodnutie odísť?

Poverili ma, aby som sa podieľal na vytvorení biblického slovníka Pomôcka na porozumenie Biblie a tie roky, ktoré som trávil prípravou tohto slovníka, ma viedli k tomu, že som musel Bibliu študovať hlbšie a dôkladnejšie než predtým. Vtedy som videl, že množstvo rôznych doktrín, ktoré som považoval za samozrejmé, nemajú pevný biblický základ. Hlavným dôvodom však bolo uvedomenie si faktu, že táto organizácia si pre seba uzurpuje autoritu, ktorá patrí jedine Ježišovi Kristovi a toto poznanie bolo pre mňa tým zásadným momentom na odchod.

 

Z Brooklynu bol v pokročilom veku 70 rokov vylúčený pre údajné odpadlícke názory i Edward Dunlap, dlhoročný pracovník ústredia a hlavný vyučujúci biblickej školy Strážnej veže Gilead. Aké boli jeho ďalšie osudy? Bol predsa autorom mnohých publikácií...

Po svojom odchode z ústredia sa odsťahoval do Oklahoma City, kde žil predtým. Jeho brat, ktorý dozeral na činnosť všetkých zborov v Oklahoma City, podnikal v oblasti tapetárstva, a tak ho vzal a zamestnal vo svojej firme. Pomohol mu postaviť sa na nohy. Ed nemal po odchode z ústredia vôbec nič, žiaden majetok. Výsledkom však bolo, že jeho brata organizácia za túto pomoc vylúčila. Edovi sa podarilo i v jeho pokročilom veku znovu sa rozhýbať. Zomrel v roku 1990 ako 88-ročný.

 

Ako je možné, že nie je vnucovanie pravidiel organizácie radovým svedkom Jehovovým nijako podozrivé?

Ide o dlhodobý nenápadný proces, keď je človek postupne vmanipulovaný do predstavy, že organizácia Strážna veža je jediným sprostredkovateľom Božej vôle na zemi. Po nejakom čase vznikne v mysli týchto ľudí mentálna rovnica, že len čo organizácia niečo povie, rovná sa to tomu, akoby to povedal Boh. V tom prípade nesúhlasiť a nesplniť, čo organizácia hovorí, znamená neplniť Božiu vôľu a nedôverovať Bohu. Ďalším faktorom je, že v ich publikáciách je množstvo vecí skutočne biblických, čo spôsobuje, že vnímajú i všetko ostatné ako biblické.

 

Ako ste osobne prežívali rok 1975, keď Svedkovia očakávali koniec sveta, a potom ďalšie roky, keď sa toto proroctvo nenaplnilo? Vyjadril niekedy váš strýc Frederick Franz, štvrtý prezident Strážnej veže a tvorca tejto náuky, ľútosť, že sa toľko ľudí kvôli nemu sklamalo?

Keď bola v roku 1966 publikovaná informácia poukazujúca na rok 1975, myslel som celý čas na to miesto Písma, kde sa hovorí: „Avšak o onom dni alebo hodine nevie nik - ani anjeli v nebi, ani Syn, iba Otec" (Mk 13, 32). Bolo mi jasné, že to nikto nemôže určiť. Ale videl som, ako Svedkovia upínajú celý svoj život a svoje túžby k tomuto dátumu. Mnohí rušili svoje životné poistky a vyberali bankové účty, lebo boli presvedčení, že im po roku 1975 budú nanič. Keď som cestoval a prednášal v rôznych lokalitách, často som ľuďom ukazoval, že v Písme nemáme žiadne podporné miesto, o ktoré by sme sa v tomto očakávaní mohli oprieť. Keď som sa v jeden večer vrátil z Kalifornie a môj strýko Frederick Franz prišiel na návštevu, moja manželka pred ním povedala, že som podnikal tieto prednášky a vyzýval bratov, aby sa na dátum príliš nefixovali. Strýc na to zareagoval: „A prečo by z toho dátumu nemali byť nadšení? Mali by z neho byť nadšení!" To sa už písal práve rok 1975. Bolo to podobné ako v roku 1914, keď sa spočiatku tiež nezdalo, že bude rokom významným, ale potom sa na jeseň v Európe začala prvá svetová vojna. Strýc vyjadroval nádej, že hoci čas beží, napriek tomu sa stále môže niečo významné počas roka 1975 odohrať.

Rok ubehol, skončil, nič sa nestalo a medzi Svedkami sa, samozrejme, prejavilo veľké sklamanie. V tom čase začali čísla v štatistikách klesať. Do toho času sa krstili tisíce a tisíce nových ľudí. Avšak len čo ubehol rok 1975, počty sa dramaticky znížili. Po dvoch rokoch, keď klesal i počet aktívnych členov organizácie, Vedúci zbor diskutoval o potrebe sa k tomu vyjadriť. Niektorí jeho členovia chceli vydať vyhlásenie, ktoré by uznalo, že sme sa mýlili. Ale ďalší boli proti. Hovorili: „Keby sme to publikovali, naši nepriatelia by to mohli použiť proti nám." Nakoniec však bol úbytok taký veľký, že nás to donútilo vydať článok na túto tému. Môj strýko sa za to nikdy nikomu neospravedlnil, jednako len sa vo Vedúcom zbore vyjadril, že za určenie toho dátumu berie zodpovednosť na seba.

 

Boli ste niekedy po svojom odchode v nejakom nebezpečenstve, vyhrážal sa vám niekedy niekto?

Nie, nič také sa nestalo. Jediným nebezpečenstvom bolo, že som ako 58- ročný musel ísť do zamestnania, s ktorým som nemal žiadnu skúsenosť. Môj priateľ z Alabamy Peter Gregerson mi ponúkol, že sa môžem starať o jeho pozemky. A tak som dni zapĺňal kosením trávy, pletím záhonov a strihaním kríkov. A jediné nebezpečenstvo, ktoré mi hrozilo, boli osy, sršne a iná háveď. To bolo pre mňa najväčšie nebezpečenstvo.

 

Ste dnes v nejakej cirkvi alebo skupine?

Nie, nie som. Schádzame sa doma s priateľmi pri štúdiu Písma. Naposledy nás tam bolo desať. Rád by som citoval známeho švajčiarskeho učenca a teológa Emila Brünnera, ktorý vo svojej knihe Božský imperatív napísal: „Kde sa káže Božie slovo, kde sa v neho uverí, kde sa v Kristovom mene zhromaždia dvaja alebo traja, tam je cirkev. Nech už sa o cirkvi dá povedať čokoľvek ďalšie, toto má zásadný význam. Tento výrok nebol nikdy - ani v súčasnosti - pochopený v jeho celom revolučnom dosahu."

Keď som študoval tieto otázky, veľmi ma zaujalo, že grécke slovo ecclesia, ktoré sa často prekladá ako cirkev alebo zbor, v podstate znamená akékoľvek zhromaždenie ľudí. To slovo samo osebe nemá nič spoločné s náboženským stretnutím, slovo má všeobecný význam. Taktiež na mňa veľmi zapôsobilo štúdium histórie ranej cirkvi. V prvých troch storočiach sa kresťania stretávali vo svojich domovoch a ich stretnutia boli veľmi prosté. To, čo my prežívame doma na našich domácich stretnutiach, je práve tá rodinná domáca atmosféra, ktorá je taká cenná. Ľudia sa tam prejavujú i vyjadrujú spôsobom, pri ktorom môžete vidieť, akí skutočne sú.

Ja som sa nestal členom žiadnej zo stoviek existujúcich denominácií, zároveň však uznávam, že tam všade kresťania sú. Pán pozná tých, ktorí sú jeho. Preto sa aj často hovorí o neviditeľnej cirkvi, pretože nejde o ľudí, čo by jasne, zreteľne a viditeľne patrili k nejakej cirkvi či organizácii. Jedine Boh vidí ľuďom do sŕdc a jedine on vie, kto mu patrí a ktorí sú jeho.

 

Ako sa stane, že sa publikuje nová náuka, tzv. nové svetlo, ako hovoria svedkovia Jehovovi? Kto sa na vzniku náuky zúčastní, rozhoduje o jej obsahu a ako to prebieha?

Vo Vedúcom zbore je niekoľko výborov - jeden z nich je redakčný. Každý článok, ktorý ktokoľvek napíše, tento výbor musí schváliť. Schvaľovatelia - členovia výboru - všetko prečítajú a každú stránku signujú svojimi iniciálami, že súhlasia s daným obsahom a nemajú námietky. Prípadne pripíšu svoj názor. Keď je to celé schválené, náuka sa predloží Vedúcemu zboru ako celku. Nasleduje diskusia a po nej hlasovanie, či bude článok prezentovaný, alebo nie.

 

Ako to vyzerá na ústredí v Brooklyne, žijú tam svedkovia Jehovovi v prepychu?

Nie je to tam nijako zvlášť prepychové, ale vyšší hodnostári majú pekné izby a prezident Nathan Knorr (tretí prezident Strážnej veže) mal byt, ktorý zaberal celé poschodie mrakodrapu. Ale prepych v tom zmysle, ako to bežne vo svete okolo nás vídame a počúvame, tam nie je. To isté sa týka osobného obohatenia. Členovia Vedúceho zboru si nezhromažďujú majetok, domy a podobne. Pretože sú členmi Vedúceho zboru, často dostávajú dary, vrátane finančných. Dlhodobý pokladník organizácie Grant Suiter mal priamy kontakt na niektorých z hlavných sponzorov organizácie a mnohí z nich boli skutočne bohatí. Vďaka tomu, že s nimi mal priame a počtom bohaté vzťahy, často dávali veľké sumy v tisícoch dolárov priamo jemu. Raz mal mať prednášku v inom meste a požiadal ma, či by som ho mohol nahradiť. Dal mi svoje letenky a i keď som bol členom Vedúceho zboru, tak som po prvýkrát v živote letel prvou triedou. Ale toto bola skutočne výnimka, nie je to pravidlo.

 

Do akej miery si členovia Vedúceho zboru pripúšťajú možný negatívny vplyv na životy radových veriacich?

Oni si to nepripúšťajú osobne, nevnímajú sa ako jednotlivci, ale ako súčasť organizácie. Preto nemajú nikdy pocit, že by niesli osobnú zodpovednosť za to, čo rozhodli sami alebo spolu s ostatnými, keďže všetko robí organizácia ako celok. Vedomie osobnej zodpovednosti tam chýba.

 

Kto je zodpovedný za životy svedkov Jehovových v Malawi, kde prebehlo prenasledovanie, pretože si odmietali kúpiť stranícky preukaz? V tom čase ste boli členom Vedúceho zboru i vy.

Vtedy som bol poverený cestou do Mexika, kde som mal dozerať na prácu odbočky. Miestni predstavitelia sa zišli a robili si starosti o osud Svedkov z Malawi, pretože tam mali zakázané kupovať si stranícke knižky. Hovorili mi, že u nich v Mexiku je povinná vojenská služba a každý muž musí odslúžiť určitý čas v armáde. Keď vojenskú službu absolvuje, dostane potvrdenie, tzv. cartillu, o splnení tejto povinnosti. Vraveli tiež, že poznajú v mexickej armáde dôstojníkov, ktorí ju podpíšu i človeku, ktorý vojenskú službu neabsolvoval. Povedali mi, že veľká väčšina Svedkov v Mexiku si týmto spôsobom cartillu zabezpečila. A to aj niektorí členovia vedenia odbočky v Mexiku. Ukazovali mi korešpondenciu s Brooklynom, kde o tom písali. Trápilo ich totiž svedomie, pretože v Malawi bola podobná situácia, ale tam sa kompromis nepripúšťal. Ukázali mi odpovede, ktoré z Brooklynu dostali. V tých odpovediach sa vravelo, že nechceme vládnuť ľudskému svedomiu a je to teda vecou rozhodnutia každého jednotlivca. Keďže tam sú dôstojníci, ktorí to urobia, nemáme k tomu čo povedať. Inými slovami to nezakázali.

Keď som sa vrátil z Mexika, predložil som Vedúcemu zboru, ako sú mexickí Svedkovia rozrušení a nespokojní, že zatiaľ čo oni majú možnosť riešiť to týmto spôsobom, Svedkovia v Malawi, ktorí sú v obdobnej situácii, musia trpieť. Vedúci zbor sa napriek tomu rozhodol, že nič meniť nebude, že sa nechá veciam priebeh taký, aký bol.

 

Ktorí ďalší členovia Vedúceho zboru z neho odišli?

Neviem o nikom, kto by odišiel dobrovoľne okrem mňa. Lyman Swingle, ktorý videl veci podobne ako ja, takisto pri hlasovaní často išiel proti väčšine. Mal však také silné citové puto k organizácii, že si nevedel predstaviť, že by ju niekedy mohol opustiť. Lymanovi rodičia boli jej členmi ešte pred jeho narodením. On sám prišiel do ústredia v Brooklyne ako 20-ročný a prežil tu prakticky celý život. Všetci jeho priatelia, známi a všetci ľudia, ktorých poznal, boli súčasťou organizácie. Predstava, že by sa mal oddeliť, bola niečím, cez čo sa nemohol citovo preniesť.

 

Bol niekto z Vedúceho zboru vylúčený alebo musel odísť? Písalo sa o aférach dvoch členov Vedúceho zboru týkajúcich sa homosexuality – je to pravda?

Odišli ešte dvaja muži. Jeden z nich, o ktorom sa veľa hovorilo, bol Ewart Chitty z Anglicka. Obvinil ho jeho spolubývajúci z izby v ústredí. Mladík bol k nemu pridelený ako spolubývajúci, po nejakom čase ústredie opustil a napísal list, že sa psychiatricky lieči kvôli tomu, čo prežil. Zmieňoval sa o tom, že sa Chitty správal tak, že mu to spôsobilo ujmu. Členovia Vedúceho zboru preto mali s Chittym pohovor, z ktorého vzišlo odporučenie, aby rezignoval. V záverečnom vyhlásení bolo uvedené, že bol prepustený pre homosexuálne sklony. Myslím si, že treba vyjasniť jednu vec, lebo túto udalosť často prekrucujú ľudia, ktorí s tým nemali nič spoločné; nikdy nezaznelo obvinenie, že by medzi nimi došlo k sexuálnemu styku. Chittyho poslali do Anglicka a Strážna veža mu zariadila bývanie a taktiež mu posielala pomocníkov, ktorí sa o neho starali. Po nejakom čase pred svojou smrťou bol znovu prijatý do organizácie a bol i vymenovaný za staršieho zboru.

Ďalším mužom, ktorý bol prepustený z Vedúceho zboru, bol Leo Greenlees. Aj on bol vylúčený pre podozrenie z homosexuálnych sklonov. Ale ani jeden z nich nebol obvinený, že by skutočne homosexuálny styk vykonal.

 

V knihe Kríza svedomia píšete, že vo Vedúcom zbore boli ľudia, ktorí netúžili po moci, ale chceli úprimne pomáhať ľuďom. Nechápem, ako je to možné?

Jediný, o kom to môžem povedať, bol Lyman Swingle, ktorý bol tak prepojený s organizáciou, že jej chcel slúžiť. Keď do Vedúceho zboru prišli nejaké články, ktoré napísal môj strýc Frederick Franz, jeden z nich sa týkal podobenstva o horčičnom zrnku. Strýko sa v článku zmienil, že je určitá spojitosť medzi zrniečkom horčice a niečím satanským. Mali sme o tom následne veľmi vzrušenú debatu. Nato sme odhlasovali, že článok môže prejsť. Lyman Swingle bol v tom čase vedúcim publikačného oddelenia a nakoniec povedal: „Dobre, pošlem to do tlačiarne, ale chcem, aby ste vedeli, že toto je ďalší dôkaz na kopec dôkazov, že naša organizácia nie je neomylná."

To isté sa stalo pri diskusii o roku 1914. Carl Olaf Jonsson zo Švédska sa venoval štúdiu obdobia pádu Jeruzalema. Strážna veža určila dátum pádu Jeruzalema na rok 607 pred Kr. Organizácia vzala isté proroctvo a určila, že čas pohanov, ktorý má trvať 2 520 rokov, skončil roku 1914. Tento Švéd po svojom štúdiu histórie dospel k záveru, že nie je vôbec žiaden podklad pre dátum 607 pred Kr. a že tento rok predkladajú len svedkovia Jehovovi. V dátume je v skutočnosti 20-ročný rozdiel - ide o rok 587 pred Kr. Prvých dvadsať strán jeho štúdie sa týkalo nesprávneho výpočtu času pohanov. Ukazoval, ako sa počas stáročí objavovali rôzni ľudia, ktorí prichádzali s novými a novými výpočtami dátumov konca časov pohanov. Ja som skopíroval prvých dvadsať strán jeho textu pre každého člena Vedúceho zboru. Dúfal som, že to povedie k otvorenej diskusii na túto tému. Ale k žiadnej diskusii nedošlo. Jediný, kto to okomentoval, bol George Gangas, ktorý k tomu povedal: „Človeče, tam je toľko letopočtov!" A keď došlo na hlasovanie, väčšina potvrdila, že ostane pri dátume 1914. Po odhlasovaní predmetnej náuky sa Lyman Swingle znovu vyjadril: „Dobre, beriem na vedomie, že ste to odhlasovali, ale chcem, aby ste vedeli, že tento dátum je skrz-naskrz nezmysel."

 

Prví apoštolovia si zabezpečovali svoje živobytie prácou. Vy po svojom odchode od Svedkov tiež. Bolo to ťažké, alebo vám Boh nejako pomohol? Nechceli ste sa stať neskôr plateným kazateľom povedzme v inej cirkvi?

Ja osobne som sa nemohol dostať do situácie, žeby som si mohol nechať od ľudí platiť za poslanie, ktoré mi dal Ježiš Kristus. Dostával som dary a príspevky od ľudí podobne ako apoštol Pavol. Tesne predtým, než sme sa mali odsťahovať z Alabamy do Georgie, som dostal list od neznámej ženy z Austrálie. Písala, že dostala od svojej priateľky z JAR jeden výtlačok mojej knihy Kríza svedomia a opisovala mi svoje skúsenosti a zážitky. V liste boli vložené dva šeky na 5 000 dolárov. Ed Dunlop prekonal práve operáciu chrupu, ktorá ho stála tisíce dolárov, a tak mu tieto peniaze prišli vhod. Keď som panej odpisoval, nezmienil som sa o nejakých potrebách, ale napísal jej, že sa sťahujeme, nech nám už nepíše na starú adresu. A v ďalšom liste, ktorý prišiel, bol šek s trojnásobne vyššou sumou než v predchádzajúcej obálke. A tak vďaka jej pomoci sme si mohli nájsť nové miesto v Georgii. Takýchto ľudí si vážim a cením, ale keby som sa mal stať zamestnaným kazateľom s platom, to by som si u seba nevedel predstaviť.

 

Fungovala vždy Strážna veža ako organizácia s pevnými pravidlami, alebo to v počiatkoch boli skutočne skôr bádatelia Biblie, ktorí sa len schádzali a študovali spolu Písmo? Dnes sa kladie u Svedkov dôraz jedine na pevnú a jednotnú organizáciu.

Hovorím o tom v knihe Hľadanie kresťanskej slobody. Ukazujem tam, že Kristus neprišiel, aby založil náboženský systém, ale bratstvo kresťanov. Predsa len po smrti apoštolov sa čoraz väčšmi začala zdôrazňovať ľudská organizácia, ľudská autorita. Roku 1883 sa vtedajší prezident organizácie Charles Taze Russell vyjadril úplne inak, než je dnešný postoj svedkov Jehovových. Píše: „Sme posväcovaní naším Veliteľom a naše rady, akokoľvek sa môžu zdať nepatrné a odlúčené, sú navzájom pevne spojené Kristovým duchom, vierou, nádejou a láskou." Ďalej hovorí: „Znovu a znovu odmietame iné meno než to, ktoré prináša česť našej Hlave - kresťania. Neprestávame byť presvedčení, že medzi tými, ktorí sú za každých okolností vedení jeho duchom a príkladom z jeho Slova, nemôže nastať rozdelenie." Taktiež píše: „Varujte sa ‚organizácie‘. Je absolútne zbytočná. Všetky pravidlá nájdete v Biblii. Nechcite zväzovať svedomie druhých a nedovoľte druhým, aby zväzovali vaše. Ako rozumiete Božiemu slovu dnes, tak prejavujte vieru a buďte poslušní, a zo dňa na deň pokračujte v raste v milosti, poznaní a láske."

V prvom storočí nebola služba učiteľov a pastierov daná titulom, ale ich službou druhým. Ako povedal Kristus v reči na hore: „Vy sa však nedávajte volať: Rabbi, lebo jeden je váš Učiteľ a vy všetci ste bratia." Počas stáročí dôraz na autoritu začal nahradzovať Kristovo učenie. Ako hovorí jeden komentátor: „Postupom času začali ľudia panovať nad svedomím iných ľudí a urobili ich poddanými svojej vlastnej vôle." O nejaký čas ale Strážna veža píše toto: „Opustiť alebo zapudiť Pánov nástroj, ktorý je Pánom vyvolený na službu, je rovnaké, ako opustiť alebo zavrhnúť samého Pána." Tieto slová sa týkajú Charlesa Russella. Hovorí sa tu o ňom, odmietnuť alebo zapudiť Russella a jeho dielo je to isté, ako odmietnuť samotného Pána podľa toho istého princípu.

 

Pokúsili by ste sa o prognózu, kam budú svedkovia Jehovovi smerovať?

Nie som prorok, preto sa ani nebudem pokúšať o predpoveď. Absolútne nepochybné však je, že majú mnohé ťažkosti. Došlo k určitým zmenám, ale to sa stalo len preto, lebo ich k tomu donútili okolnosti. Zmeny neboli spôsobené tým, žeby štúdiom Písma došli k záveru, že niektoré veci musia robiť inak. V minulosti napríklad z Matúšovej 24. kapitoly slová „nepominie sa toto pokolenie, kým sa to všetko nestane" aplikovali na ľudí, ktorí žili v roku 1914 a boli schopní rozumieť tomu, čo sa deje. Ale ako rok 1914 prepadal do hlbšej a hlbšej minulosti, tvrdili, že existujú dôkazy, že dieťa je už v desiatich rokoch schopné rozumieť tomu, čo sa deje.

A ako sa rok 1914 čoraz ďalej vzďaľoval, opäť rozhodli, že táto generácia zahrnuje všetkých, ktorí sa v tom 1914. roku narodili. Potom v 90. rokoch bolo jasné, že tí ľudia, ktorí sa v roku 1914 narodili, sú už osemdesiatnici, a vtedy urobili veľkú zmenu a výraz „táto generácia" sa týka kohokoľvek v akejkoľvek dobe, kto vidí znamenie časov. A tak oddelili dátum 1914 od termínu „táto generácia", jednako však sa ďalej držia roku 1914, pretože celý koncept ich autority a ich pozície Božieho prostredníka je vybudovaný práve na dátume 1914.

 Svedkovia Jehovovi tvrdia, že v roku 1914 Pán navštívil Zem a urobil inšpekciu všetkých náboženstiev na svete, aby mohol rozhodnúť, kto bude tým kanálom, cez ktorý bude odovzdávať pravdu svojmu ľudu. Použili podobenstvo o vernom a rozvážnom otrokovi a povedali, že tento otrok je teraz postavený nad celým Kristovým domom. Preto sa nemôžu vzdať dátumu 1914, lebo by to rozborilo celú základňu, celú autoritu Vedúceho zboru.

 

Ďakujem za rozhovor.