Ezoterické centrá pradávnej múdrosti

RÓBERT SARKA


Ezoterický Egypt

Za kolísku starovekého poznania sa považuje aj Egypt (tzv. egyptosofia). K jeho atraktívnosti prispela i domnienka existencie tajných kňazských spoločností odovzdávajúcich v skrytých komnatách pyramíd pradávnu múdrosť, a rovnako presvedčenie, že práve Egypt je nositeľom dedičstva Atlantídy. Tu vraj žil i legendárny Hermes Trismegistos, údajný objaviteľ mágie, astrológie a alchýmie. Mimoriadny vplyv na rozšírenie idey o iniciačných obradoch v Egypte mal aj román abbého Jeana Terrassona Séthos (1731). Autor v ňom opisuje iniciačné Isidine mystériá, ktoré sa konali vo Veľkej pyramíde v Gíze a pri ktorých adept musel prejsť skúškou štyroch živlov (oheň, voda, vzduch, zem). Ideu egyptskej ezoterickej múdrosti mocne spropagoval tiež okultista gróf Alessandro di Cagliostro (1743 - 1795), ktorý medziiným založil i tzv. egyptské slobodomurárstvo. Sám o sebe tvrdil, že sa ezoterickej múdrosti priučil v podzemných hrobkách egyptských pyramíd. V Mitave v Kuronsku sa v roku 1779 vyhlásil za priameho Eliášovho podriadeného, ktorý spolu s Mojžišom a Ježišom tvoria vznešené predstavenstvo zemekruhu. O rok neskôr sa vo Varšave dovolával svojej egyptskej múdrosti.1 Cagliostro si, samozrejme, tieto príbehy vymyslel. Ezoterická tradícia Egypta sa však vyvíjala aj pomimo Cagliostrov vplyv. V slobodomurárskych kruhoch vychádzali práce, ktoré sa usilovali dokázať súvislosť a nadväznosť slobodomurárstva s Egyptom. Patrí medzi ne napríklad štúdia rakúskeho osvietenca Ignáca Antona Borna (1742 - 1791) O mystériách Egypťanov uverejnená v periodiku Journal für Freymaurer. Ďalej dielo Horus od C. Ernsta Wünsela, v ktorom autor tvrdí, že Mojžiš sa stal adeptom pradávnej múdrosti vďaka zasväteniu, ktoré prijal od tajného spoločenstva egyptských kňazov. Egyptská kultúra mala byť podľa týchto teórií pozostatkom atlantskej kultúry, čoho dôkazom je vraj i Veľká sfinga v Gíze postavená z úcty k bohu Slnka, ktorého kult bol podobne ako v Atlantíde značne rozšírený aj v Egypte. Ezoterický, inak pomerne triezvy filozof Paul Brunton (1898 - 1981) v mladosti veril, že zasvätením v ezoterickom Egypte prešli mnohí velikáni, ako napríklad Platón, Pythagoras, Tháles, Lykúrgos, Solón, Prokolos Iamblichos, Plutarchos, Hérodotos a iní.2 Na tento cieľ mali slúžiť pyramídy. Brunton takisto veril v akési nadľudské bytosti, ktoré riadia svet.3 Tajomný staroveký Egypt nestráca ani dnes svoje čaro, o čom svedčí napríklad i kontroverzná séria päťdielneho dokumentu The Pyramid Code (Kód pyramíd, 2009) od kanadskej autorky Carmen Boulterovej.4 V tomto seriáli sa divákovi predkladá presvedčenie, že Egypťania disponovali obrovskými vedomosťami a vyspelými technológiami (pyramídy ako generátory energie stavané podľa súhvezdí, poznatky o vesmíre a pod.), o ktoré ale časom prišli. Boulterová nespochybniteľne kalkuluje s ezoterickým učením starovekého Egypta, ktoré sa ale doposiaľ jednoznačne historicky nepotvrdilo.  

Ezoterický Tibet

Inou údajnou studnicou ezoterickej múdrosti, či dokonca strediskom, odkiaľ je svet kormidlovaný k vyššej duchovnej evolúcii, má byť Tibet. Tu majú sídliť predstavitelia tzv. Veľkého bieleho bratstva, ktoré tvoria neviditeľní majstri. Túto ideu na Západ priniesla teozofia Heleny Blavatskej, podľa ktorej svet riadia a ochraňujú mahátmovia, veľkí duchovní majstri s nadpriemernými schopnosťami udržujúci tradíciu ešte z čias bájnej Atlantídy.5 Tí sú údajne zakladateľmi veľkých náboženstiev, inšpirátormi, učiteľmi a filozofmi. Ich náuka je v podstate totožná, len rôznym spôsobom a v odlišnom čase vyjadrená.6 Dvaja takíto majstri mali údajne v rozmedzí rokov 1868 až 1870 vyučovať i samotnú Blavatskú. Jeden z nich, majster Morya, žil neďaleko veľkého kláštora Taši Lhumpo v Šigatse, sídla pančenlámu. Spolu s majstrom Kuthumi, Kašmírčanom pandžábskeho pôvodu, pri kláštore viedli školu iniciácie.7 Nikdy sa ale existencia týchto osôb či duchovných bytostí nepotvrdila. Je to vraj preto, že mahátmovia ako vysoko vyvinuté bytosti môžu, ale i nemusia mať telá. Na efektivite ich práce to nezanechá pritom žiadne stopy. Jeden z moderných guru, Osho, tiež tvrdil, že aj v pozadí nástupu Hitlerovej moci vraj stála takáto skupina deviatich majstrov, ktorú mal založiť Budhov žiak Ašóka.8 Avšak ani v tomto prípade niet žiadneho vierohodného dôkazu o jej existencii. K propagácii Tibetu ako kolísky ezoterickej múdrosti prispel tiež Lozang Rampa (vlastným menom Cyril Henry Hoskin, 1910 - 1981) spisom The Third Eye (Tretie oko, 1956)9 a jeho ďalšími pokračovaniami. Už v prvom dieli Rampa uvádza, že v Tibete podstúpil špeciálnu operáciu lebky, ktorá mu otvorila tzv. tretie oko (teda nie vďaka meditačným cvičeniam), mnísi vraj lietali na akýchsi rogalách a v tajných jaskyniach mali múmie obrovských rozmerov. V ďalších pokračovaniach Tretieho oka autor svojej fantázii ešte väčšmi popustil uzdu. V poslednom čase zvelebuje ezoterický Tibet i ruský lekár-oftalmológ, vedec a majster športu Ernst Rifgatovič Muldašev (nar. 1948), ktorý precestoval Nepál i Tibet a údajne sa na svojich výskumných cestách stretol s budhistickými mníchmi a lámami, majstrami a zasvätencami. Muldašev tvrdí, že ľudstvo pochádza z Tibetu a že v himalájskych jaskyniach našiel jeho genotyp. Podľa neho sú v Tibete jaskyne, v ktorých prebývajú ľudia a bytosti iných rás; tie vraj dokážu pobudnúť stovky, tisíce, ba aj milióny rokov v meditačnom tranze (samádhi). Takýmto spôsobom sa tu mala zachovať generácia starobylých rás Lemúrčanov a Atlanťanov, ktorí pred mnohými rokmi obývali Zem. Podobné jaskyne s ľudským genotypom sú vraj aj v Egypte pod Gízskou planinou. Každých niekoľko sto rokov sa majú títo „spáči" prebudiť a premiešať sa s ostatnou populáciou.10 Ide podľa všetkého o fikciu a kombináciu Blavatskej hypotézy o rasách s teóriami Lozanga Rampu.  

Šambala a Agartha

Popri spomínaných krajinách sa objavujú aj predstavy o existencii duchovných centier, kde prebieha iniciácia do ezoterickej múdrosti. Jedným z najznámejších je Šambala. Známy maliar, cestovateľ a teozof Nikolaj Konstantinovič Rerich (1874 - 1947) v rozhovore s istým lámom v roku 1928 dostal ohľadom jej existencie však len nejasnú odpoveď: „Veľká Šambala je ďaleko, nad oceánom. Je to mocné nebeské kráľovstvo, ktoré nemá nič spoločné so zemou..."11 Tento nemenovaný láma ale pripúšťa existenciu istej tajnej spoločnosti, keď hovorí o „veľkých strážcoch, ktorí strážia všetkých, uverili v svoju (pozemskú) úlohu a zapojili sa do veľkej misie (pozdvihnutia ľudstva)."12 Šambala hrá dôležitú úlohu aj v tibetskom budhizme (lamaizme). Podľa jeho učenia z nej majú povstať záchrancovia ľudstva, ktoré prepadne vojne. V niektorých predstavách sú spájaní i s príchodom Maitréju, akéhosi budhistického Krista. Ich príchod bude viesť k porážke všetkých negatívnych síl. K mystifikácii Šambaly prispelo tiež dielo tibetského pančenlámu Lozanga Paldäna Ješeho (1738 - 1779) Šambhalä lamjig (Cesta do Šambaly, v nemčine vyšlo roku 1915). Šambala sa ale nie vždy jednoznačne vníma ako tajomné mesto. Môže sa pokladať aj za dokonale idealizované miesto k iniciácii do duchovnej múdrosti alebo symbolicky ponímať ako cieľ duchovného života.13 V akademických kruhoch sa však pokladá iba za mýtus.14 V ezoterických kruhoch sa objavili taktiež ďalšie vízie o existencii duchovných centier. Jedným z tých, kto bol presvedčený o ich pravosti, bol aj francúzsky spisovateľ, filozof, metafyzik a mystik René Guénon, alias šejk Abdel Wahid Jahía (1886 - 1951). Problematike duchovných stredísk, v ktorých - ako skalopevne veril - sa zasvätencom odovzdávalo pravé poznanie, sa venoval najmä v diele Le Roi du Monde (1927).15 Opisuje v ňom tajomné iniciačné centrum Agartha, ktoré má byť akýmsi podzemným svetom, dokonca ležiacim pod oceánmi. Prostredníctvom neho vraj dochádza ku komunikácii medzi rôznymi časťami sveta. V poloreligionistickej štúdii Guénon zoznamuje čitateľa s ideou - objavujúcou sa naprieč rôznym kultúram a náboženstvám - pojednávajúcou o existencii duchovných centier uchovávajúcich tradíciu (nie ľudského pôvodu), ktorej symbolom bol kráľ sveta, teda prapôvodná múdrosť. A práve tieto strediská poskytovali iniciáciu do tejto pradávnej múdrosti.16 Guénon vidí v skrytosti Agarthy symbol, že prapôvodná múdrosť má ostať v tajomnosti, lebo v súčasnej úpadkovej dobe - kalijuge - spoločnosť nedosahuje patričnú úroveň na získanie pravej ezoterickej múdrosti.17 Je kritický voči Blavatskej, ktorej Veľké biele bratstvo považuje iba za akúsi karikatúru Agarthy.18 K podzemnému spirituálnemu centru sa vyjadruje tiež Lozang Rampa, ktorý opisuje krajinu vo vnútri zeme nazývanú Agartha s hlavným mestom Šambalou, kde existujú kolónie mimozemšťanov.19 Nejde však len o centrá, ale i o existenciu vysoko vyvinutých bytostí. Rampa spomína, ako sa tu stretol s akousi vyššou spoločnosťou duchovných majstrov, medzi ktorými nechýbali ani také duchovné osobnosti, akými boli Siddhártha Gautama Budha, Zarathuštra, Lalleshwari, Swedenborg, Blavatská, Johanka z Arku, Šabataj Cvi, gróf Saint Germain, Nostradamus či Eliphas Lévi.20 Aj slovanský svet má svoju Šambalu; je ňou legenda o neviditeľnom meste Kitež. Povesť o ňom vznikla roku 1251, aby posilnila pravoverných kresťanov. Legenda hovorí o meste, ktoré sa pri nájazde Mongolov stratilo v jazere Svetlojar ležiacom neďaleko volžského mesta Nižný Novgorod. Keď hordy dorazili k jazeru, počuli len vyzváňanie zvonov. Boh podľa legendy mesto ukryl a stalo sa neviditeľné, pokiaľ ľudia neprijmú Krista do svojich sŕdc. Údajne sa stratilo počas jedného z prvých útokov mongolských Tatárov na Rusko, to znamená medzi rokmi 1236 až 1242. Základnou pointou tejto legendy je všeľudské spojenie v Božej pravde. Kitež je mestom večnej lásky a večného odpustenia. Cesta k nemu vedie len pre toho, kto má čisté srdce a neotrasiteľnú vieru. Toto mesto hľadali aj tzv. staroverci, ktorí odmietli prijať reformy Pravoslávnej cirkvi. Boli to práve oni, čo nám zachovali spomínanú ideu o neviditeľnom meste, na ktoré však zostala už len spomienka, bez toho, aby sa vedelo, kde sa presne nachádza. Po Veľkej októbrovej revolúcii roku 1917 stratili ľudia k nemu cestu. Kitež predstavuje kresťanský ideál ohľadom budúcnosti. Známy ruský antropozof Sergej Prokofiev vidí protiklad toho mesta v komunizme, ktoré sa usilovalo o podobný ideál, no bez Boha.21 V novších časoch propagoval predstavu o duchovných centrách zakladateľ raeliánskeho UFO hnutia, francúzsky novinár Claude Vorilhon - Raël (nar. 1946). Podľa neho stáli za nimi mimozemšťania z planéty Elohim a jeden z nich mu údajne povedal, že takýmito centrami pokroku boli i Sodoma a Gomora,22 vykladajúc pritom biblický citát z Knihy múdrostí: „neboli schopní poznať toho, ktorý je; ani pri pohľade na jeho diela nespoznali Tvorcu" (Múd 13, 1). Aby stvoritelia (rozumej mimozemšťania - pozn. autora) neboli vyrušovaní ľuďmi, mali základne na vysokých vrchoch, kde teraz znovu nachádzame stopy po rozvinutých civilizáciách (Himaláje, Peru atď.). Tie boli postupne opustené a nahradené podmorskými základňami, menej prístupnými človeku."23  

Temné strediská

V ezoterickej literatúre sa nestretávame iba s predstavami centier svetla, ale aj s temnými strediskami. Belgicko-francúzska prieskumníčka, spisovateľka, spiritualistka a budhistka Alexandra David-Néelová (1868 - 1969), ktorá sa stala známou najmä svojou návštevou tibetskej Lhasy roku 1924, v čase, keď bol cudzincom vstup do mesta zakázaný, nás v románe Magie d‘amour et magie noire (Čierna a biela mágia, 1938)24 privádza do tajomného Tibetu. V úvode tvrdí, že sa opisovaný príbeh skutočne stal. Ide o akúsi tibetskú verziu love story, ktorá sa údajne odohrala medzi veliteľom zbojníkov Garabom a jeho láskou Dečhemou. Dievča opustilo rodinu a obetovalo všetko, aby mohlo žiť so svojím milým. Avšak práve kvôli nemu musí spoločne s ním unikať pred rukou zákona, pretože Garab vykonal mnoho zla. Zaľúbenci boli napokon násilne oddelení a obaja ostávajú v domnienke, že ich partner zomrel. Dečhema odchádza do kláštora, aby tu prežila zvyšok života bez svojej lásky. Garab sa zase dostáva do tajomného kláštora, kde mnísi pestujú pôvodné obskúrne tibetské náboženstvo - bönizmus vychádzajúci zo spojenia čiernej mágie a kanibalizmu, pri ktorom mnísi jedia hnilé ostatky mŕtvol svojich obetí. Táto praktika im mala predlžovať život. Hlavný predstavený mníchov mal vraj tisíc rokov a len raz za dvadsaťpäť rokov zaspal na šesť mesiacov. Kláštor podobného typu opisuje aj nemecký spisovateľ a cestovateľ Theodore Illion (1898 - 1984), ktorý bol, podobne ako Néelová, jedným z prvých, čo prenikli do Tibetu ešte v časoch, keď bol odrezaný od okolitého sveta. Illion, hovoriaci perfektne po tibetsky, sa musel zamaskovať za putujúceho tibetského mnícha, aby sa vyhol odhaleniu, lebo pobyt v Tibete bol pre každého cudzinca nezákonný. Svoju cestu začal plánovať roku 1932 a Nemecko opustil roku 1934. Avšak ako spisovateľ nie je priveľmi známy, hoci ide o priekopníka v objavovaní tajomného Tibetu.25 Illion o ňom napísal tri knihy: In Secret Tibet (Tajomný Tibet, 1937), Darkness over Tibet (Temný Tibet, 1937) a The Tibetan Art of Healing (Tibetské umenie liečby, 1975). Príbeh Temného Tibetu26 sa začína tam, kde skončil svoje rozprávanie Tajomný Tibet - útekom autora z gangu zbojníkov. Illion na svojej dobrodružnej ceste prichádza do kláštora, akejsi okultnej tajnej spoločnosti na spôsob slobodomurárov Východu. Na ich odporúčanie vchádza do podzemného mesta zasvätencov. V meste bolo zakázané smiať sa, toleroval sa len hovor šeptom. Sluhovia bratstva mu pripadali ako zombie. Po počiatočnom pozitívnom dojme Illion zisťuje, že sa tu pod maskou zasvätencov Svätého bratstva skrývajú zlí duchovia. Odhaľuje, že mrákotný stav sluhov spôsobilo kanibalské jedlo, ktoré im bratstvo podávalo. Podzemné mesto tak nie je centrom duchovného pokroku, ale naopak úpadku. Vyvstáva zaujímavá otázka: ide len o románovú fikciu, alebo o skutočný príbeh? Ďalší príklad sa týka Rerichovej manželky, spoluzakladateľky teozofickej Agni Yoga Society Heleny Rerichovej (1879 - 1955), ktorá mala - ako sama tvrdí - telepaticky prijímať „učenie svetla" od majstra nesmrteľnej múdrosti.27 Podľa niektorých prameňov však táto žena podnikala aj inú činnosť. V knihe Brotherhood (Bratstvo) Rerichová opisuje, že tzv. mahátmovia ľavej ruky, snažiaci sa spojiť východnú tradíciu s európskymi materialistickými predstavami, vyhľadali Marxa v Londýne a Lenina vo Švajčiarsku, z čoho vraj vyplynula okultná podpora boľševického prevratu. S týmito mahátmami sa manželia Rerichovci údajne stýkali aj po boľševickej revolúcii. Ešte v roku 1926 rokoval priamo z ich poverenia Nikolaj Rerich v Moskve o zjednotení Ruska s budhistickým svetom. Tieto tibetské duchovné kruhy spolu so svojimi posluhovačmi Rerichovcami počítali s tým, že sa im pomocou marxizmu-leninizmu podarí vykoreniť v komunistickom Rusku kresťanstvo.28 V tejto súvislosti sa môžeme zmieniť o názoroch súčasného 14. dalajlámu Tändzina Gjamccha (nar. 1935), ktorý sa nikdy netajil svojím úsilím spojiť budhizmus s marxizmom. Ak k tomu pripojíme exotickú nevyspytateľnosť Ruska, tak sa nám tieto tvrdenia nemusia zdať až také vzdialené realite. No na druhej strane opäť niet pre ne historicky doložených faktov, takže ide podľa všetkého o konšpiráciu.  

Kritické zhodnotenie

Aká je pravda o ezoterickom Egypte? Známy egyptológ Erik Hornung (nar. 1933), emeritný profesor Bazilejskej univerzity a jeden z najvplyvnejších súčasných autorov zaoberajúcich sa staroegyptským náboženstvom, vo svojej štúdii poukazuje na fakt, že v starovekom Egypte neexistoval nejaký kruh zasvätencov ani ezoterické spoločnosti. Žiadny ezoterizmus vo vlastnom zmysle slova neexistoval, pretože tu mal kult verejný charakter. Ezoterizmus vo forme uzavretých elitárskych skupín s iniciačnými obradmi sa v Egypte objavil až v období Ptolemaiovcov a s rozvojom gnosticizmu.29 Taktiež historický výskum preukázal, že v období faraónov, na rozdiel od Babylonie a Asýrska, absentovala v Egypte viera vo vplyv hviezd, rovnako ako i poznatky alchýmie (priraďovanie kovov k bohom, učenie o sympatii a antipatii).30 Bolo to opäť až obdobie neskorého staroveku (vláda Ptolemaiovcov a gnosticizmus), ktoré rozvinuli alchýmiu a astrológiu.31 Na základe uvedených skutočností preto možno konštatovať, že v starovekom Egypte za čias faraónov neexistoval ezoterizmus vo vlastnom zmysle slova. Ani Biblia nekritizuje Egypt za okultizmus. Keď v Knihe proroka Izaiáša (Iz 31, 1) Boh varuje pred Egyptom, nie je to však pre jeho mágiu, ale pre veľmi prozaický motív, aby sa Izrael neobracal k nemu o vojenskú pomoc. Taktiež je spochybnené Trismegistovo „objaviteľstvo" alchýmie a astrológie, keďže sa tieto, ako sme už spomenuli, rozšírili až neskôr. Napriek týmto skutočnostiam ostal Egypt aj naďalej inšpiráciou pre umelcov a ezoterické skupiny (rosenkruciáni, slobodomurári, teozofovia a početné moderné „tajné" spoločnosti). A ako je to s Tibetom? Teozof Rerich, ktorý bol otvorený pre ezoteriku, sa staval veľmi kriticky k ezoterickému Tibetu. Píše o korupcii a povere rozšírenej medzi mníchmi.32 Uznáva však existenciu mahátmov, ktorí ale nepochádzajú z budhistických palácov v Lhase.33 Veľmi triezvo sa o Tibete zmienil aj spomínaný Paul Brunton, ktorý v spise Poustevník v Himálaji opísal útok Angličanov na Tibet: „Pointou tejto udalosti je, že pravou príčinou odporu tibetskej armády proti nepriateľovi majúcom takú prevahu vo výzbroji bola ich poverčivosť. Tibetskí vojaci sa spoliehali na čarodejníctvo svojich slávnych kúzelníkov a na moc svojich kňazov. Povedalo sa im, že pomocou amuletov a talizmanov, ktoré boli zvláštnym spôsobom upravené a ktoré hojne rozdávali v ich tábore, sa stanú nadprirodzene nezraniteľnými. Ich bezstarostná viera a slepá poverčivosť bola taká veľká, že títo zlému osudu prepadli. Úbožiaci napadli britskú armádu s úplnou a blaženou dôverou, že žiadna britská strela nebude môcť preniknúť ich telá! Ale prírodné zákony nebudú suspendované ani pre žiadneho lámu! Táto príhoda ilustruje obvyklú zmes smiešnej poverčivosti a hlbokej múdrosti, ktorú nachádzame u východných národov."34 Brunton nevylučuje „magickosť" Tibetu a ďalej dodáva: „Civilizácia takmer vyhladila našu vieru v nadprirodzeno, avšak bolo by nesprávne domnievať sa, že poverčivosť Tibeťanov je úplným nezmyslom. Nie je. Je ohňom za týmto dymom... Lámovia nemôžu zrušiť prírodné zákony, ale môžu využiť zákony, ktoré sú nám neznáme, no oni ich už dávno poznajú. Sú tam ľudia, ktorí vlastnia pravé magické sily, ale tých nemožno nájsť v tibetských kláštoroch. Takí ľudia opovrhujú stádom obyčajných mníchov a zdržujú sa stranou - na osamelých miestach alebo vysoko v horách. A prirodzene je ich málo. Nemajú ani najmenší záujem robiť dojem na davy tým, že by stavali na obdiv svoje nadprirodzené vlohy. No medzi zaslepene ľahkovážnymi lámami sú tiež chválenkári, ktorí sa rovnako ako v Indii tešia nezaslúženej úcte za konanie zázrakov, ktoré by sa zrútili pri prvom dotyku vedeckého skúmania. V Indii i Afrike som sa stretol s mnohými, ktorí sa mi ponúkali, že mi zaobstarajú amulet, ktorý by ma celkom zabezpečil pred strelami."35 Avšak Rerich napriek svojej kritickosti potvrdzuje existenciu bönizmu v Tibete36, ktorého úpadková forma sa venovala taktiež čiernej mágii.37 Je preto možné, že dekadentné skupiny mohli uskutočňovať tantrické praktiky pestujúce kanibalizmus.38 Oficiálny budhizmus však takéto okultné praktiky odmietal, pretože podľa neho pracujú s prírodnými silami a sú prekážkou duchovného rozvoja.39 Výnimkou bolo používanie prirodzene rozvinutých síl pre blaho ľudstva, ako už bolo naznačené. Akademické kruhy ale existenciu nejakého podzemného mesta nespomínajú. Niet ani žiadneho dôkazu o existencii nadľudí či pradávnych rás. Vynára sa tiež skeptická otázka: Ak by Tibet bol takou vyspelou krajinou a vlastnil takéto tajomstvá, prečo potom podľahol Číne? Uvedené vízie ezoterických centier ovplyvnili predstavivosť taktiež fantasy literatúry. Narážky na ezoterický Egypt nájdeme i v Mozartovom diele, konkrétne v hudbe pre divadelnú hru Thamos, König in Ägypten (Thamos, kráľ egyptský, 1773) od Tobiasa Philippa von Geblera, v ktorej sa odráža výrazný vplyv spomínaného Terrasonovho hrdinského románu Séthos. Iným príkladom u Mozarta sú slobodomurárske odkazy v opere Čarovná flauta.40 Takisto Nikolaj Rerich zanechal mnoho nádherných obrazov zo svojich ciest po Oriente, na ktorých stvárnil svoje predstavy o Šambale a iných duchovných centrách. Legendu o slovanskej Šambale zase v 19. storočí priblížil ruský prozaik a publicista Pavel Ivanovič Melnikov-Pečerskij v románe V lesoch. Námetom sa stala i pre básnika M. Vološina či skladateľa Nikolaja Andrejeviča Rimského-Korsakova, ktorý ju pôsobivo zhudobnil v diele Legenda o neviditeľnom meste Kitež a panne Fevronii. Archeológia však existenciu tohto mesta nepotvrdila. Podľa Prokofieva ide len o symbolickú predstavu, ktorá má napomôcť prebudenie slovanského sveta. Námet podzemného mesta sa objavuje i v televíznom seriáli Sanctuary (2008). Na záver možno konštatovať, že podobné vízie o nejakom meste alebo nadľuďoch v sebe ukrývajú túžbu človeka po niekom, kto by mu pomohol vyriešiť jeho vlastné problémy, na ktoré zrejme, ako pozoruje, sám nestačí.   Poznámky:  1 Hornung, E.: Tajemný Egypt: kořeny hermetické moudrosti. Paseka, Praha 2002, s. 111-114 2 Brunton, P.: Tajnosti egyptské. Iris, Frýdek-Místek 1994, s. 29, 184-185 3 „Verím v bohov, tak ako v nich verili starí Egypťania - ako skupinu nadľudských bytostí, ktoré bdejú nad vývojom vesmíru a blahom ľudstva, riadia skryté osudy ľudí a vedú ich dôležité záležitosti. A konečne verím, že vedú každého a všetko smerom ku konečnej dokonalosti." - Brunton, P.: c. d., s. 169 4 The Pyramid Code. What it ist? - http://2012hoax.wikidot.com/the-pyramid-code 5 Vurm, B.: Tajné dějiny Evropy II. Eminent, Praha 1999, s. 292-293 6 Besantová, A.: Odvěká moudrost. Hejda & Tuček, Praha 1920, s. 10-11 7 Goodrick-Clarke, N.: Západní esoterická tradice. Grada, Praha 2011, s. 191-192 8 Osho: Io sono la soglia. La via dell‘íniziazione. Roma 2000, s. 168-173 9 Rampa, L. T.: Třetí oko. Trigon, Praha 1996 10 Muldašev, E.: Z koho jsme vznikli? Neuvěřitelné výsledky vědecké himálajské expedice. Almi 2003 11 Rerich, N.: Shambhala la risplendente, Vol. 1. Edizioni Amrita 1997, s. 14 12 Tamže, s. 19 13 Tamže, s. 6 14 Filipský, J.: Šambhala. In: Lexikon východní moudrosti. Votobia, Olomouc 1996, s. 423. K mýtu o Šambale pozri Bernbaum, E.: Der Weg nach Shambhala. Hamburg 1982 15 Guénon, R.: Král světa. Malvern, Praha 2009 16 Tamže, s. 8-12 - autor tu uvádza rôzne strediská iniciácie ako Lúz, Agartha, hora prorokov Kataríny Emmerichovej, Tula a i. 17 Tamže, s. 88 18 Tamže, s. 65 19 Rampa, L. T.: Cesta do Agarthy. Eugenika, Bratislava 2011, s. 72-73 - „Toto mesto je tým najlepším a najkrásnejším, čo táto duchovná civilizácia dosiahla a vibruje najvyššou frekvenciou vesmíru." 20 Tamže, s. 69 21 http://karelfunk.bloger.cz/moznosti-pro-budouci-vyvoj/legenda-o-neviditelnem-meste-kitezi-tajemna-ruska-legenda 22 Vorilhon, C.: Čo mi povedal mimozemšťan. Natajoga, Bratislava 1992, s. 19 23 Tamže, s. 41 24 David-Néelová, A.: Bílá a černá magie. Pragma, Praha 1995 25 Zatieňuje ho Henrich Harrer, autor známeho románu (a tiež filmu) Sedem rokov v Tibete. 26 Illion, T.: Temný Tibet. Eugenika, Bratislava 2003 27 Dermine, F. M.: Mistici, veggenti e medium. Esperienze dell‘aldilà a confronto. Libreria Editrice Vaticana 2002, s. 163-164 28 Podľa Funka, K.: Mystik a učitel František Drtikol. Fontána, Praha 2001, s. 84-87, ktorý sa odvoláva na dielo Sergeja Prokofieva Východ vo svetle Západu. 29 Hornung, E.: c. d., s. 20-24 30 Tamže, s. 31, 40 31 V každom prípade sa egyptskí astrológovia dostali na dvor rímskych cisárov. Posledný horoskop sa zachoval z roku 478 v Oxyrhynchu (Pap. Oxy. XVI, 2060). Ešte v roku 564 však filozof Olympiodoros prednášal astrológiu v Alexandrii. Vzostup astrológie a jej značné rozšírenie v Európe nastalo až v 12. storočí prekladom arabských textov do latinčiny. - Hornung, E.: c. d., s. 35-36 32 Rerich, N.: c. d., s. 50-51 33 Tamže, s. 48 34 Brunton, P.: Poustevník v Himálaji. Iris, Frýdek-Místek 1994, s. 96 35 Tamže, s. 96-97 36 Rerich, N.: c. d., s. 53 37 Filipský, J.: Bön. In: Lexikon východní moudrosti, c. d., s. 50-51 38 Zmieňuje sa o tom Rerich, keď v rozhovore s lámom spomína akéhosi Kálačakru - „(Rerich): »Láma, veľký Kálačakra je neznámy, pretože jeho učenie je zmiešané s učením nižších tantrikov. Práve tak, ako sú praví budhisti v protive s Bön-Po, tak rovnako aj medzi (pravými) tantristami existuje strigônstvo a nekromacia. A či Osvietený (rozumej Budha - pozn. autora) neodmietol strigônstvo? Povedz mi úprimne - môže byť láma čarodejník?« (Láma): »Máte pravdu. Nemôže byť ani strigôň a nemôže ani akékoľvek vnútorné nadprirodzené sily ukazovať. To všetko bolo zakázané našimi veľkými majstrami. Ak má však duch nejakej osoby vyvinuté tie schopnosti (...) má využiť svoje energie prirodzeným spôsobom a pre spoločné dobro. V takomto prípade nejde o strigônstvo, ale o veľké naplnenie cieľa v práci pre blaho ľudstva.«" - Rerich, N.: c. d., s. 30 39 „Nie je dovolené používať prírodné sily. Červeným čiapkam je dovolené používať tieto sily len vo výnimočných prípadoch, ak môžu nimi slúžiť. Nemáme (zbytočne) porušovať zákony prírody. Základ nášho učenia je osvietenie s príkazom, aby sme boli rozumní, pokiaľ ide o odhaľovanie našich vnútorných potenciálov." - Rerich, N.: c. d., s. 24 40 Hornung, E.: c. d., s. 116