Prvé dva príspevky sa týkali charizmatického hnutia v rámci Rímskokatolíckej cirkvi. Ivan Moďoroši z Katedry religionistiky a náboženskej výchovy Filozofickej fakulty Katolíckej univerzity v Ružomberku sa zameral na situáciu na Slovensku. Pojmom charizmatické hnutie označil rôzne skupiny odvolávajúce sa na charizmatickú skúsenosť, ktorú tvorí jeden alebo viac fenoménov patriacich k charizmatickému hnutiu v tejto cirkvi. Medzi tieto charizmy možno priradiť krst v Duchu Svätom, glosoláliu, dar proroctva a uzdravovania, príhovornú modlitbu atď. Charizmatické hnutie je teda širokým termínom, ktorý v sebe zahŕňa množstvo rôznych charizmatických tradícií.

V prednáške nebolo možné obsiahnuť teologickú stránku tohto fenoménu, ale poukázalo sa v nej na zastrešujúcu cirkevnú organizáciu - International Catholic Charismatic Renewal Services, ktorá v sebe spája bohatstvo rozličných charizmatických tradícií, ale nenárokuje si na monopol v rámci charizmatického hnutia v Rímskokatolíckej cirkvi. „Katolícka charizmatická obnova (KCHO) je súčasťou tejto organizácie," poznamenal Moďoroši a dodal, že hlavný rozdiel v teológii a praxi charizmatického hnutia v tejto cirkvi a v pentekostálnych či neocharizmatických spoločenstvách okrem KCHO spočíva v podriadenosti Učiteľskému úradu Cirkvi, čo sa prejavuje v inom chápaní zásadnej skúsenosti krstu v Duchu Svätom a v pochopení chariziem, ale tiež prítomnosťou mariánskej úcty. „Katolícka charizmatická obnova nie je unifikovaným hnutím, nemá zakladateľa a je zvrchovaným dielom Ducha Svätého. Nemá formálny obrad prijímania členov a ani nespisuje ich zoznam. Pôsobí vo všetkých diecézach na Slovensku a jej služobný tím tvoria dvaja zástupcovia, jeden kňaz a jeden laik. V súčasnosti je na Slovensku asi 150 spoločenstiev, ktoré sa hlásia ku Katolíckej charizmatickej obnove."

V prednáške boli predstavené aj ďalšie významné hnutia. Hnutie Svetlo - Život patrí k prvým hnutiam obnovy po Druhom vatikánskom koncile. Zakladateľom je poľský kňaz František Blachnicki (1921 - 1987), učiteľ na Katolíckej univerzite v Lubline. Toto hnutie bolo veľmi obľúbené medzi mladou a strednou generáciou, pretože umožňovalo prehĺbenie duchovného života v čase totality. Hnutie organizuje 15-dňové rekolekcie, ktoré sú vedené metódou umožňujúcou prežívať najdôležitejšie tajomstvá a pravdy katolíckej viery. Ďalším spoločenstvom blízkym Katolíckej charizmatickej obnove je Koinonia Ján Krstiteľ, ktorá na Slovensku pôsobí od roku 1995 a organizuje rôzne evanjelizačné programy pre mládež i pre staršiu generáciu. Bola založená v roku 1978 katolíckym kňazom Ricardom Arganarazom.

Charizmatické pozadie má aj Komunita Emanuel, ktorá vznikla v roku 1973. Názov komunity - Emanuel (Boh s nami) - vyjadruje aj jej poslanie, ktoré pre jej členov znamená poznať Ježiša ako stred každodenného osobného života a tvoriť okolo Vzkrieseného bratské spoločenstvo. Posledným spomínaným zoskupením bola Komunita Blahoslavenstiev založená Gerardom Efraimom Croissantom a jeho manželkou Jo roku 1973. Pôvodne šlo o veľmi rôznorodé spoločenstvo a tvorili ho členovia rozličných kresťanských denominácií. Komunita je silno ovplyvnená kontemplatívnou tradíciou sv. Terézie z Lisieux. Ďalším jej rozmerom je ekumenizmus, ktorý je prítomný v modlitbách za zjednotenie kresťanov.

V závere svojho príspevku Moďoroši skonštatoval, že prínos charizmatického hnutia v Rímskokatolíckej cirkvi na Slovensku je významný vďaka jeho zameraniu na Krista, živej modlitbe a sústredenosti na Písmo a taktiež vďaka sociálnej angažovanosti.

Druhý príspevok predniesol Mons. Aleš Opatrný, vedúci Katedry pastorálnych odborov a právnych vied Teo­logickej fakulty Univerzity Karlovej v Prahe. Vo svojom referáte Čo priniesla charizmatická obnova Katolíckej cirkvi uviedol viacero pozitívnych dopadov charizmatického hnutia na život tejto cirkvi v Českej republike, jeho kladný vplyv na obnovu cirkevných spoločenstiev i na životy jednotlivých veriacich. Po krátkom historickom úvode, v ktorom predstavil dva do istej miery protikladné prúdy pôsobiace na seba v prvej polovici 20. storočia - antimodernistický, ktorý sa vymedzoval voči moderným vplyvom, a obnovný, nachádzajúci nové cesty a prispôsobujúci sa novej spoločenskej a náboženskej situácii - načrtol situáciu Rímskokatolíckej cirkvi a charizmatickej obnovy v období Druhého vatikánskeho koncilu a spomenul významnú úlohu belgického kardinála Suenensa. Vtedy sa cesty obnovy v rámci tejto cirkvi vyznačovali tromi výraznými skutočnosťami. Vznikali modlitbové skupinky, modernou „variáciou" na život rehôľ bolo úsilie o vytváranie väčších spoločenstiev života a dôležitý bol tiež ekumenický charakter týchto spoločenstiev.

Mons. Opatrný priblížil tiež poslucháčom počiatky obnovy v Duchu Svätom v bývalom Československu: „Život cirkvi za železnou oponou sa síce odohrával verejne a legálne, ale len v kostoloch v rámci liturgie za vedenia kňazov, ktorí mali tzv. štátny súhlas na výkon duchovnej činnosti. Všetko ostatné sa muselo utajiť. Obnova v Duchu Svätom nemohla byť vzhľadom na uzavretosť krajín sovietskeho bloku voči ostatnému svetu prezentovaná verejne a do Československa sa dostávala utajene ako určité nóvum cez hranice s Poľskom a NDR. Jedna z prvých skupín obnovy v Duchu Svätom sa vytvorila okolo výraznej osoby brnianskeho výtvarníka Ludvíka Kolka a nadviazala kontakt s vtedy neverejne pôsobiacimi letničnými kresťanmi. Ďalší ekumenický kontakt bol v Prahe so zborom Českobratskej cirkvi evanjelickej na Maninách. Tento malý zbor sa prijatím obnovy v Duchu Svätom stal zborom rozsiahlym a expandujúcim do ďalších miest a usporiadal ešte v čase totality dve charizmatické konferencie s účasťou zahraničných hostí. Na týchto konferenciách boli prítomní aj katolíci. Bolo to tesne pred pádom komunizmu, keď najmä v protestantskom prostredí sa už všeličo povoľovalo," povedal Mons. Opatrný a dodal, že v roku 1990 bola v Hradci Králové usporiadaná prvá katolícka charizmatická konferencia a nasledujúce roky sa katolícke konferencie konali aj v Českých Budějoviciach, Třebíči alebo Brne, pričom počty účastníkov stále rastú.

Ďalej sa vo svojom príspevku Mons. Opatrný zaoberal jednotlivými bodmi toho, čo priniesla charizmatická obnova Rímskokatolíckej cirkvi. Či už šlo o skúsenosť malého spoločenstva a bezprostredné vnímanie Božieho pôsobenia, alebo o skúsenosť modlitby v malom spoločenstve a skúsenosť so živým Božím slovom, keď spojenie Biblie a modlitby nastáva nielen v liturgii. Rovnako o skúsenosť s darmi Ducha a s ich obmedzeným významom a vnútorným uzdravením, oslobodzovaním od zla a exorcizmami, respektíve o skúsenosť, že viera a dary Ducha naozaj patria do cirkvi a nie len „niekomu" alebo „niektorým" - vždy šlo o prínos, ktorý viedol k prehĺbeniu osobnej viery a k oživeniu cirkevného spoločenstva. Podľa Opatrného „obnova v Duchu Svätom oživuje vieru. Pri dobrom pochopení vedie človeka ďalej k službe. Má potenciál vytvárať a upevňovať spoločenstvo tých, ktorí túto skúsenosť oživenia viery prežívajú. Síce tiež prináša starosti s extrémami, jednostrannosťou a ľudskou nedokonalosťou, ale po prvom očarení obnovou v Duchu Svätom bolo treba pochopiť, že tu sa nezačína nejaký úplne nový, jedinečný a dosiaľ neznámy život Cirkvi, ale že obnova je skutočne obnovou. Že ide vlastne o akúsi metodiku k prehĺbeniu viery, ktorá vedie k hlbšiemu uchopeniu Božích obdarovaní".

Ďalším prednášajúcim bol Ondrej Prostredník, ktorý nazval svoj príspevok Nechcené dary a vyjadril presvedčenie, že tento názov vystihuje postoj Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku (ECAV) k prejavom charizmatickej zbožnosti a charizmatickému hnutiu ako celku. Prejavy charizmatickej zbožnosti sa v ECAV vyskytujú už od 80. rokov, ale na rozdiel od Rímskokatolíckej cirkvi v nej nemožno hovoriť o žiadnych vyprofilovaných charizmatických spoločenstvách. Možno hovoriť iba o jednotlivcoch alebo neformálnych zoskupeniach, ktoré sa veľmi ťažko mapujú. Neexistuje teda ani súbor odbornej literatúry v prostredí ECAV, na ktorého základe by bolo možné posúdiť tento fenomén.

Na začiatku prezentácie sa Prostredník podelil o svoju osobnú skúsenosť s ľuďmi, ktorí zažili charizmatickú skúsenosť, a zdôraznil, že keď sa po rokoch s týmito ľuďmi stretol, boli aktívne zapojení do zborového života a ich prínos pre rozvoj miestneho spoločenstva ECAV bol nemalý. Zo svojej skúsenosti vyvodil záver, že ak sa s ľuďmi, ktorí majú charizmatickú skúsenosť, vedie dialóg a udržiava kontakt, aj keď z rozličných dôvodov spoločenstvo opustia, je nádej, že sa do neho vrátia. Tiež uviedol, že niektorí zo spomenutých mladých ľudí pôvodne vôbec neboli evanjelici, ale práve pre túto charizmatickú skúsenosť, v ktorej prežili Božiu prítomnosť a obrátenie, našli po čase svoj duchovný domov v tejto cirkvi. Prostredník sa vyjadril, že pre neho osobne je táto skúsenosť motiváciou pre hlbšie porozumenie tejto problematiky a vidí ju ako kľúčovú pre možnosť lepšej komunikácie a nápravy vzájomných vzťahov, ktoré sú medzi ECAV a charizmatickými cirkvami.

Vo svojej prezentácii Prostredník ďalej predstavil anonymný výskum týkajúci sa postojov členov ECAV k charizmatickým prejavom a reakcii ich cirkevného spoločenstva na tieto prejavy. Zaujímal sa o charizmatickú skúsenosť respondentov, o ich prežívanie viery v rámci ECAV a o to, či ich dôsledok charizmatickej skúsenosti a nemožnosť jej prežívania v tejto cirkvi viedol k rozhodnutiu o odchode z nej alebo zotrvaní v nej. Predstavil aj stanovisko ECAV z roku 2009, v ktorom sú odsúdené charizmatické prejavy ako pre cirkev škodlivé a učenie charizmatického hnutia sa vníma v príkrom rozpore s učením tejto cirkvi. Toto stanovisko síce osobne vníma ako tvrdé, ale pripúšťa, že vzniklo vplyvom negatívnych skúseností a vzájomného nepochopenia.

Eldin Villafañe, profesor kresťanskej sociálnej etiky na Gordon-Conwell Theological Seminary v Bostone, sa vo svojom príspevku Duch bez hraníc: Úvod do globálneho pentekostalizmu zameral na predstavenie pentekostalizmu ako globálneho fenoménu. Poukázal na to, že „pentekostálne hnutie nie je v jeho globálnej perspektíve jednoliaty náboženský fenomén, ale ako mnoho svetových náboženstiev sa aj toto hnutie prispôsobuje podmienkam historického, spoločenského a kultúrneho kontextu tých oblastí, v ktorých sa rodí a rozvíja, alebo do ktorých prichádza". Za jeho mimoriadnym rozšírením vidí zvláštnu charakteristiku, ktorá je tejto forme spirituality vlastná. Ide o „formu spirituality ľudového náboženstva, o prejav náboženskej skúsenosti, ktorá je hlboko zakorenená v populárnej kultúre a identite. Preto toto hnutie nepotrebuje byť ekonomicky až štrukturálne závislé od akejkoľvek zahraničnej misie, má svoje autonómne domáce pastorálne vedenie a je pevne ukotvené vo svojom domácom prostredí. Tieto charakteristiky vlastné pentekostálnemu hnutiu boli predstavené ako príhodné prostredie pre rozmach globálneho pentekostalizmu", poznamenal Villafañe.

Vo svojej prednáške nachádzal tento pôvodný domorodý pentekostalizmus Villafañe pomocou troch znakov. V prípade tohto hnutia podľa jeho poznatkov jednoznačne ide „o mestský fenomén, ktorý odpovedá na hlboko zakorenený problém chudoby a na hlbokú duchovnú prázdnotu súčasného sveta. Kľúčom jeho rastu je schopnosť hlbokého vyjadrenia spirituality skrze dimenziu srdca, v ktorej presahuje úroveň kréda a ceremónií a dotýka sa priamo jadra ľudskej spirituality". Glosoláliu Villafañe charakterizoval nie ako iracionálny stav, ale ako reč srdca, ktorá transcenduje naše každodenné uvedomovanie si, keď hovorí hĺbka k hĺbke, odvolávajúc sa pritom na dielo Paula Tillicha. Pentekostálne hnutie odpovedá podľa jeho presvedčenia na stav súčasného sveta hlbokou zbožnosťou a žitou nádejou na jeho premenu mocou Ducha Svätého.

Nasledujúcim prednášateľom bol Robert Miranda, ordinovaný duchovný v American Baptist Churches v USA a senior pastor jedného z najväčších protestantských cirkevných zborov v Bostone - Congregación León de Judá. Vo svojom referáte sa zameral na pastoračnú prax v moci Ducha Svätého. Skutočnú podstatu letničnej služby vidí v napĺňaní poslania, ktoré Ježiš dal svojim učeníkom pred svojím nanebovstúpením (Sk 1, 8). Miranda zdôraznil, že kresťanská služba „sa musí pod vedením Ducha Svätého vykonávať jeho mocou, čím prekračuje ako teologickú kompetenciu, tak poradenstvo a kázanie i vzdelanie v tejto oblasti". Na vysvetlenie podotkol, že „letničný služobník rozumie a má rozumieť, že tieto aspekty služby sú dôležité, dokonca podstatné, ale tiež je mu jasné, že samy osebe nie sú zárukou skutočného úspechu v službe. Letničný služobník vníma svoju službu ako splnomocnenú Duchom Svätým, na rozdiel od mentality toho služobníka, ktorý slúži skrze nadobudnuté zručnosti a vzdelanie. Ide o otázku dôrazu a sústredenosti na tie-ktoré aspekty služby".

Miranda ďalej poznamenal, že charakteristikou letničného služobníka je, že „vníma svoje poslanie ako záležitosť moci Božieho kráľovstva a duchovného boja, a preto venuje veľa času modlitbám, uctievaniu Boha, modlitbe v jazykoch, príhovoru a duchovnému boju". Poukázal tiež na dôležité pasáže z Písma. Napríklad na 9. kapitolu Evanjelia podľa Lukáša (Lk 9, 1-2), kde Ježiš dáva svojim učeníkom moc a autoritu nad démonmi a uschopňuje ich uzdravovať chorých preto, aby hlásali jeho kráľovstvo. Toto poňatie služby, ako na záver zdôraznil Miranda, je kľúčovým pre letničnú službu.

S ďalším príspevkom vystúpil JUDr. Ján Juran, riaditeľ cirkevného odboru Ministerstva kultúry Slovenskej republiky. Stručne v ňom opísal dlhoročný proces, ktorý viedol k odmietnutiu návrhu na registráciu Cirkvi Kresťanské spoločenstvá Slovenska (CKSS). Ten 19. februára 2007 podalo vedenie občianskeho združenia Kresťanské spoločenstvá Slovenska, náboženského zoskupenia hlásiaceho sa prevažne k myšlienkam neocharizmatického prúdu pentekostálneho hnutia - k Hnutiu viery - a pôsobiaceho vo viacerých mestách Slovenska. Avšak vzhľadom na formálne nedostatky v hlavičke podpisových hárkov vyzval registrujúci orgán doplniť tento návrh. Prípravný výbor potom predložil nové, opravené podpisové hárky s podpismi plnoletých osôb s trvalým bydliskom na území Slovenskej republiky hlásiacich sa k tejto cirkvi. Registrujúci orgán napriek tomu registráciu svojím rozhodnutím z 22. júla 2007 zamietol.

Prípravný výbor CKSS reagoval na tento krok ministerstva podaním návrhu na preskúmanie jeho rozhodnutia na Najvyšší súd Slovenskej republiky. Ten ho následne svojím rozsudkom z 24. marca 2009 zrušil z dôvodu nedostatočného odôvodnenia a vec vrátil na ďalšie konanie, ktoré sa začalo 5. júna 2009. V ten istý deň bol požiadaný o odborné stanovisko Ústav pre vzťahy štátu a cirkví a bol pripravený dotazník s desiatimi otázkami týkajúcimi sa činnosti a pôsobenia tohto subjektu. Registrujúci orgán získal rozporuplné odpovede, a preto 19. októbra 2009 požiadal o stanovisko Ľubomíra Martina Ondráška, odborníka na pentekostalizmus, ku ktorému sa toto náboženské spoločenstvo hlási. Na základe jeho znaleckého posudku a ďalších predložených a zhromaždených dôkazov dospel registrujúci orgán k záveru, že založenie a činnosť Cirkvi Kresťanské spoločenstvá Slovenska nie je v súlade s ochranou práv a zdravia občanov. Preto Ministerstvo kultúry SR vydalo 13. mája 2011 rozhodnutie, ktorým sa registrácia tejto cirkvi odmietla.

Príspevok Radovana Čikeša, pôsobiaceho taktiež na cirkevnom odbore MK SR, sa týkal registrácie cirkvi Spoločenstvo Viery. V úvode Čikeš vyzdvihol skutočnosť, že cirkvi a náboženské spoločnosti môžu na Slovensku slobodne pôsobiť bez ohľadu na to, či sú registrované alebo nie. Zdôraznil, že „záujmom štátu nie je vstupovať do výkonu slobodného náboženského prejavu a presvedčenia. Podmienkou uznania cirkvi a náboženskej spoločnosti je jej registrácia. Tú však nie je možné stotožniť s právom jednotlivca na slobodný prejav svojej viery alebo so slobodou myslenia, svedomia a náboženského vyznania, pretože cirkev svojou registráciou, ktorá je potvrdením jej spoločenskej prospešnosti zo strany štátu, získava nárokové práva - finančnú podporu na platy duchovných a prevádzkové náklady, možnosť vyučovať náboženstvo na školách, financovanie cirkevných škôl a taktiež vstup do médií a väzníc". Nevyhnutnosť prísnych registračných podmienok sa Čikeš rozhodol ilustrovať práve na príklade cirkvi Spoločenstvo Viery, jednej z troch náboženských subjektov, ktorých od roku 2006 ministerstvo kultúry odmietlo zaregistrovať.

Žiadosť o registráciu cirkvi bola na MK SR doručená 21. februára 2011. Obsahovala 21 500 čestných vyhlásení členov tohto spoločenstva. Zo stanoviska expertov na religionistiku a teológiu však vyplynulo, že toto spoločenstvo na slovenskej náboženskej scéne neexistuje. Ukázalo sa, že vzhľadom na personálne prepojenie a ďalšie spoločné znaky stojí za snahou registrovať Spoločenstvo Viery občianske združenie Kresťanské spoločenstvá Slovenska. Pri skúmaní údajov obsiahnutých v čestných vyhláseniach a ich porovnanie s oficiálnymi údajmi registra obyvateľov Slovenskej republiky sa objavilo mnoho nezrovnalostí. Len približne 23 % z 10 253 skúmaných vyhlásení bolo správnych. Keď sa náhodne vybraných ľudí, ktorých údaje čestné vyhlásenia obsahovali, na toto spoločenstvo spýtali, zistilo sa, že o ňom nič nevedia. Svojím podpisom potvrdili, že toto čestné vyhlásenie nikdy nepodpísali. Registrujúci orgán vydal preto 20. októbra 2011 rozhodnutie o odmietnutí registrácie cirkvi Spoločenstvo Viery.

Tento pokus o registráciu hodnotí Čikeš ako podvod. Snaha obísť zákon a získať tak výhody spojené s postavením registrovaných cirkví uvedeným spôsobom má aj trestnoprávny rozmer, ale páchateľa nebolo možné jednoznačne určiť a občanom, ktorých údaje boli použité v čestných vyhláseniach, nebola spôsobená ujma. Toto konanie však rozhodne nevytvára dobré meno slovenskému pentekostálnemu hnutiu, skonštatoval Čikeš v závere svojho príspevku.

Ako posledný prednášajúci vystúpil Ľubomír Martin Ondrášek, autor publikácie Neocharizmatické hnutie na Slovensku a prezident neziskovej organizácie Acta sanctorum v Chicagu. Vo svojom príspevku s názvom Svedectvo ako forma náboženského diskurzu poukázal na význam príbehu ako legitímnej súčasti náboženského sebavyjadrenia, reflektoval svoju osobnú skúsenosť s touto formou kresťanskej spirituality a ďalej sa zameral na silné a slabé stránky pentekostálneho hnutia. Zdôraznil jeho dôležitý prínos pre kresťanskú cirkev, ktorý vidí „v znovuobjavení tretej osoby Božej Trojice - Ducha Svätého, ktorého význam sa po stáročia v kresťanskej teológii a hlavne v duchovnej praxi zanedbával. Pentekostálne hnutie má vďaka tomuto dôrazu schopnosť oslovovať aj tradičné a nepentekostálne cirkvi. Dynamický vzťah k Duchu Svätému sa prejavuje v ich každodennom živote, v osobnej spiritualite aj skrze misijné pôsobenie, ktoré pravdepodobne nemá v dejinách kresťanskej cirkvi obdobu".

Prehnaný dôraz na tieto pravdy však môže, ako uviedol Ondrášek, viesť k nepochopeniu trojjedinosti Božej podstaty; vášeň pre Boha môže vyústiť do náboženského fanatizmu a prehnaný dôraz na vzájomné spoločenstvo môže viesť k náboženskému zneužívaniu a neprimeraným zásahom do autonómie jednotlivca. Slabé stránky tohto hnutia spočívajú predovšetkým v nedôvere k teologickému vzdelaniu a intelektu, ďalej v nedostatočnom ocenení kresťanskej tradície a významu cirkvi ako inštitúcie a tiež v rôznych kontroverzných učeniach a praktikách, ktoré sa v tomto hnutí vyskytujú. Jedným z nich je aj triumfalizmus, ktorého trpké ovocie možno pozorovať nielen na životoch ľudí zasiahnutých týmto javom, ale aj na postoji ostatných cirkví a sekulárnej spoločnosti k pentekostálnemu hnutiu.

Súčasťou konferencie bola tiež živá panelová diskusia, ktorá sa pre podnetné otázky a množstvo príspevkov neplánovane predĺžila. Pre nedostatok času nebolo možné sa na niektoré témy hlbšie zamerať, avšak bolo vyjadrené želanie ohľadom uskutočnenia ďalšej konferencie, ktorá by mala podobné zameranie a väčšmi skúmala aj jednotlivé čiastkové aspekty tohto hnutia. Pretože ide o doteraz veľmi málo preskúmanú, ale dôležitú a aktuálnu problematiku, je táto konferencia nielen priekopníckou, ale aj prelomovou udalosťou významnou nielen pre reflexiu stavu súčasnej situácie na náboženskej scéne na Slovensku, ale zároveň i pre hlbšie porozumenie samotnému pentekostálnemu hnutiu. Navyše predstavuje dôležitý míľnik pre rozvíjanie hlbšieho štúdia spomenutého fenoménu v tomto regióne.