Editoriál

BORIS RAKOVSKÝ


V dnešných dňoch sa v súvislosti s migračnou krízou hovorí nielen o hroziacej islamizácii Európy, ale tiež o jej identite. Jedni sa obávajú jej polarizácie a následnej straty, iní zase polemizujú o prebiehajúcom zápase o jej charakter. Bude Európa naďalej kresťanská, alebo je ešte vôbec kresťanská? Majú hodnoty, ktoré po stáročia vyznávala a ktoré v prevažnej miere sformovalo kresťanstvo, stále silu osloviť moderného Európana? Má súčasné atomizované kresťanstvo reálnu šancu obnoviť svoju vnútornú silu natoľko, aby zamedzilo narastajúci morálny a civilizačný úpadok? Alebo už nie je soľou zeme a ustúpi silám, ktoré mu ani zďaleka nie sú naklonené? Som hlboko presvedčený a verím, že nie a že kresťanská viera bude príťažlivá a životodarná ešte po mnohé generácie. Aj keď viaceré okolnosti terajšieho vývoja tomu neprajú. Liberalizácia, subjektivizácia a relativizácia odvekých prirodzených hodnôt a morálnych zásad rozkladá nielen naše svedomie, ale postupne i národné povedomie, rodinu, ideály. Niekto raz napísal, že to, čo sa doteraz pokladalo za normálne, sa pod hrozbou trestu a poníženia bojíme už i vysloviť, a naopak to, čo normálne nie je, sa pre väčšinu stáva rešpektovanou normou. A hoci toto tvrdenie je možno nadnesené, žiaľ, ukazuje sa, že je z časti pravdivé. Schopnosť rozlišovať dobro od zla a pomenovať veci pravým menom z nás totiž postupne vyprcháva. Stávame sa pasívnymi pozorovateľmi zmien, ktoré si neželáme. Viera nás síce povznáša a dáva zmysel nášmu životu, ale naučili sme sa ju úzkostlivo vytláčať za múry našich modlitební. Do civilného života sa nám už akosi nehodí. Lenže ak nie sme hrdí na vlastnú identitu, ako potom môžeme chcieť, aby ju mala Európa? Nie sme my predsa jej súčasťou, netvoríme i my jej pravdivý obraz? Európa bude iba dovtedy kresťanská, kým v nej budú žiť odvážni a horliví kresťania, ktorí sa nebudú báť vyjadriť svoje postoje a vieru všade tam, kde pôsobia. Je síce pravda, že nie všetkému možno zabrániť a že čelíme reálnym protikresťanským silám, ktoré sa usilujú nasmerovať náš staručký kontinent iným ako kresťanským smerom. Ale nie je to i tým, že im to svojou pasivitou v mnohom uľahčujeme? Pápež Ján Pavol II. pri svojej ostatnej návšteve Slovenska povedal: „Nikdy sa nehanbite za evanjelium!" Táto jeho pastoračná výzva je z roka na rok naliehavejšia. Ak sa v našich časoch skutočne rozhoduje o európskom smerovaní, treba si jeho slová vziať poctivo k srdcu. Bez ohľadu na to, ako na to zareaguje naše okolie. A bohužiaľ, čoraz častejšie sa ukazuje, že tomu sa to nemusí páčiť.